A. Kavuljak – VI. Začiatky hradu Lietavského.

Zvykom je klásť vznik takmer každého hradu na Slovensku do doby prehistorickej, alebo aspoň do prvých storočí doby historickej. Pre časť slovenských hradov (Nitra, Devín, Trenčín, Pustý hrad pri Zvolene) prehistorický pôvod alebo rannehistorický vznik je vecou dokázateľnou, no pre väčšinu hradov to neplatí. O Lietavskom hrade je rozšírený názor, že vznikol na mieste, kde v staroslovanskej dobe stálo obetište bohyne Lietvy (Lady). No keď jestvovanie Lietvy ako bohyne nie je niečím doložené – nie je ani prehistorický pôvod Lietavy dokázaný.

O Lietave dosiaľ uverejnené články udávajú a za nimi všetci, ktorí o Lietave niečo písali, opakujú, že zámok v 11. a 12. storočí bol majetkom uhorských kráľov. Ale dokladov na to neuvádzajú. Že Lietava v 11. a 12. storočí bola majetkom uhorských kráľov, to by zodpovedalo len v tom zmysle, že každý neobývaný a neobsadený kraj podľa vtedy jestvujúceho právneho poriadku pokladal sa za majetok kráľovskej komory, kráľa, ako „praedium regale“ (kráľovský majetok). Toto vlastnícke právo kráľa však nepodmieňuje existencia hradu. Každý hrad musel mať svoju strategickú, politickú alebo hospodársku úlohu. Súdiac podľa polohy Lietavského hradu, keby bol jestvoval, strategického významu v 11. – 13. storočí nemohol mať, lebo neležal ani v pohraničnom pásme, ani na hlavnej komunikačnej čiare, vedúcej údolím Váhu; nebol ústredím ani župy ani kraja; nebola pri ňom ani colná správa, ani správa nejakého veľkostatku, akého vtedy v údolí Rajčianky nebolo ani nemohlo byť. Nič teda nedokazuje, že by Lietava, ako stredoveký hrad, bola už v 11. – 13. storočí jestvovala; nesvedčia o tom ani dokumenty, ani historické okolnosti oného kraja. Nemôže sa prijať tvrdenie, že by ho Tatári boli roku 1241zaujali. Tatárska pohroma, pravda, už dávno pominula, ale ešte stále robí zmätky v histórii, najmä v opisoch hradov. Niet na Slovensku hradu, ktorý by sa neprivádzal do súvislosti s tatárskou pohromou. Povesť o Lietavskom zámku z doby vpádu Tatárov zakladá sa na ľudových povestiach, najmä na nejakom obraze, nachádzajúcom sa v lietavskom kostole a predstavujúcom starého kňaza, ktorého vraj Tatári s hradnej bašty vrhli do priepasti, jeho reverenda však sa zachytila na konáre stromu, rastúceho na skaline. Tak sa vraj kňaz zachránil.26 Tatári, jazdecký národ, ozbrojení šípmi a oštepmi, len veľmi zriedka sa púšťali dobývať hrady, stojace na vysokých skalinách, skryté medzi nedohľadnými pralesmi hornatého Slovenska. Inak za tých 24 – 28 mesiacov, čo Tatári v Uhorsku strávili, nestačili toľko hradov zaujať a zničiť, koľko sa im privlastňuje. V prípade Lietavy Tatári nemali čo dobývať, lebo vtedy Lietava ešte nejestvovala ako pevnosť. Pravdepodobné je, že správy o Lietave z 11. – 12. storočia zakladajú sa na omyle. Totižto v Honte hrad Čabraď, stojací nad riekou Litavou, v 13. storočí spomína sa pod menom Lytva, teda pod týmže menom, pod ktorým staré listiny často spomínajú i Lietavu. Hontiansky hrad Čabraď, čiže Litva, akiste nedopatrením pokladal sa za Lietavu.

Je isté, že na Považí najstarším hradom bol Trenčín a v rokoch tatárskeho plenu až po okolie Žiliny nebolo inej pevnej opory proti nájazdu Tatárov. Akčný rádius starých velehradov (Nitry, Devína, Trenčína, Zvolena atď.) bol veľmi malý. Preto hoci Tatári nedobyli tieto hrady,  ale ich kraje spustošili náležite. Strategické poučenie z nájazdu Tatárov bolo, že obrana veľkých  hradných  území je veľmi obtiažna.

Za účelom úspešnej obrany kraja výhodnejším sa zdalo rozbiť veľké územia veľkých hradov na menšie územia s menšími hradmi. Vyžadovalo to i vzmáhanie sa kolonizácie. Tak sa stalo, že veľké územia veľkých hradov a tak i rozsiahle územie Trenčianskeho hradu rozbilo sa na viac menších území, ktoré sa rad-radom prideľovali jednotlivým členom kráľovského sprievodu alebo iným zaslúžilým osobám v odmenu za zásluhy, pritom však bola im uložená povinnosť strategickej obrany kraja.

Zaľudnenie územia, ktoré patrilo do obvodu Lietavského hradu, najmä zaľudnenie údolia Rajčianky, v historickej dobe začalo sa od Žiliny. Tu musel byť terén pre kolonizáciu najvhodnejší. Rovina, dobrá pôda, blízkosť hlavnej komunikačnej tepny: splavnej rieky Váhu a starej komunikačnej cesty pozdĺž Váhu k Žiline, odtiaľ Jablunkovským priesmykom cez Karpaty do zeme Silingov čiže do Sliezska. Na ochranu tu pri ústí Rajčianky, čiže vtedy ešte Lietavy, vzniklej osady žilinskej, podľa obyčaje onoho veku postavené boli v najbližšom okolí opevnenia, do ktorých sa okolitý ľud v prípade nebezpečenstva mohol utiahnuť a proti nepriateľovi brániť. Také opevnenia – ako bolo v predošlej stati uvedené – vypínali sa „na wrchu Hradisste od chotara Stražowskeho“, taktiež i „na Marku u Wlczej Jamy wysse cesty na Hradisku“ a „pod malym Hradiskom“ atď.

Zo Žiliny kolonizácia pokračovala ďalej, hore údolím Lietavy, smerom k jej prameňom. Tu súčasne utvorila sa druhá komunikačná tepna, prechádzajúca z údolia Nitry cez Rajec do Žiliny, kde sa spojila so starou cestou, vedúcou cez Jablunkovský priesmyk na sever. Osadnícke roje, vychádzajúce zo Žiliny do údolia Lietavy, oddialili sa od svojho východiska ďaleko, zašli do lietavsko-rajeckých pralesov, kde už obrana v blízkosti Žiliny jestvujúcich opevnení nebola účinná. Na zaistenie a obranu novokolonizovaného kraja bolo treba na vhodnejšom mieste, v centre kolonizovaného územia, postaviť nový, mocný hrad. Vtedy sa musela vyzdvihnúť otázka postavenia Lietavy, alebo azda obnovenia kedysi už v prehistorickej dobe tu jestvujúceho opevnenia. Kedy to mohlo byť? Známa je doba vzniku okolitých hradných panstiev, o lietavskom panstve história mlčí. Panstvo Strečnianskeho hradu utvorené bolo 1267, Budatínskeho 1250, Súľovského 1193, Hričovského 1240, Bytčianskeho 1248, Bojnického po 1113, Znievského 1243.27 Lietava, lietavské panstvo vtedy ešte nikde neprichodí. Žilina, ležiaca neďaleko Lietavy, spomína sa prvý raz roku 125428, ale jej počiatky zasahujú do doby uh. kráľa Ondreja II. (1205 – 1235). Vtedy Žilina bola malou osadou, ktorá by podľa jestvujúceho hradného systému bola musela patriť k nejakému hradu, keby tu vtedy taký hrad bol jestvoval. Žilina v nasledujúcich storočiach patrila hradu Lietavskému. Do roku 1384 do tohto hradu oddávala svoje poplatky a dane, patriace kráľovskej komore. Pri dokumentárnej spomienke Žiliny roku 1254 však ešte niet nijakej narážky na Lietavu, z čoho sa môže uzatvárať, že vtedy, keď Žilina ako osada už jestvovala, Lietavy ako hradu ešte nebolo. Keď Žilinu pred rokom 1254 darovali hontianskemu grófovi Petrovi, jeho bratom a i synom zvolenského grófa Detricha v zámenu za hrad Oravu a iné majetky, v čarujúcej listine spomína sa „possessio Sylna“ bez súvislosti s Lietavským hradom, z čoho by nepriamo nasledovalo, že Lietavský hrad vtedy ešte nebol postavený. Až roku 1318 sa spomína Endrej kastelán Lietavského hradu a 1321 „Andreas castellanus de Lithwa“ ako prívrženec Matúša Čáka Trenčianskeho.29 Keďže Lietava v hist. listinách len od tej doby prichodí ako hrad, možno predpokladať, že vznikol na začiatku 14. storočia, a to pred rokom 1318.

————————————————–
20 Eisner, Slovensko v pravěku, 63, 106, 108, 112, 293.
26 Slov. pohľady 1884, str. 44 n. Janota, Slov. hrady II. 100 n.
27 Wenzel, Codex III. 118, 156. Fejér, Codex IV-2, 65, 137. – Letopis Matice slov. 1867, str. 32 a n. Novák, Bojnice 10-12
28 Wenzel, Codex II, 246. Lombardini, Struč. dejepis Žiliny.
29 Lombardini, 1. c., 7. Pór Antal, Trencséni Csák Máté. Tortenelmi Tár 1907, str. 195.