A. Kavuljak – I. Vznik a vývin panstiev na Slovensku.
Územie Slovenska z veľkej časti je pokryté lesmi. Lesy zaberajú 34% plošnej výmery krajiny.5 Pri takomto pomere lesov k celkovej rozlohe krajiny je na Slovensku 3525 obcí, osád, s počtom obyvateľstva 3,329.893 duší.6 Na jednu obec pripadá priemerne a zaokrúhlene 945 duší. Roku 1828 pri tomže počte obcí bolo na Slovensku 2,447.805 duší.7 Na jednu obec vtedy pripadalo 691 duší. Roku 1720 počet obyvateľov bol 653.593 v 3283 obciach.8 Podľa toho vtedy pripadalo na jednu obec priemerne 200 obyvateľov. Pred týmto rokom, v 17. storočí a dávnejšie, akiste menej. Idúc po týchto starých stopách nazpät do doby, v ktorej sa dejiny Slovenska začaly, do doby 12. storočia, stráca sa väčšina terajších dedín medzi dúbravami a smrečinami pralesov. Z topografických údajov starých listín možno zistiť, že v 12. storočí bolo na Slovensku približne 310 osád. Keď sa predpokladá, že v 12. storočí na jednu osadu pripadalo maximálne toľko duší, koľko roku 1720, teda najviac 200, tak je pravdepodobné, že Slovensko v 12. storočí nemalo viac ako 62-70 tisíc obyvateľov.
310 osád a 70 tisíc obyvateľov na ploche 8 503 215 jutár9 – to znamenalo veľmi slabú ľudnatosť: ani 2 duše na 1 km2. Staré, dokumentárne doložené osady ležali v údoliach hlavných riek. Medzi hlavnými údoliami sa rozkladajúce kraje, hornaté oblasti boli porastené pralesmi. Každý opustený kus zeme zarastie krovím, chrastím, lesom. Vo vegetačnom pásme všade tam, kde sa človek nedotýka práce prírody, i pri stálej rozkladnej činnosti lesného vtáctva, lesných savcov, kôrovcov, drevokazov, hnilobu a pleseň zapríčiňujúcich húb, ohňa, vetra a iných živelných škôd, ktorým lesné porasty podliehajú, les zostáva absolútnym vládcom pôdy a len niekoľkým v jeho tieni živoriacim rastlinkám povoľuje akú-takú existenciu. Tak to bolo na začiatku historickej doby Slovenska: málo osád, mnoho lesov a prázdnych, nevyužívaných pozemkov.
Územie, na ktorom sa rozprestiera dnešné Slovensko, bolo v 12. – 13. storočí vpravené do rámca uhorskej krajiny. Podľa uhorskej ústavy prázdne, neobývané, neobrábané zeme, pozemky vlastníckym právom – správnejšie povedané právom okupačnej moci – prináležali panovníkovi. Tým sa stala osoba panovníkova prameňom vlastníckeho práva na pozemkové nemovitosti. Keďže nekolonizované priestory mali veľké, často až nedohľadné rozlohy – boli pozemkové majetky panovníkove nedohľadné. Také majetkové pomery však neprinášali kráľovskej komore mnoho osohu. Boli to väčšinou poľovné revíry; okrem lovnej zveri v inom ohľade málo využitkované plochy. Panovník pre lepšie zasahovanie začal kolonizovať tieto priestranstvá, súčasne administratívne dal ich rozdeliť na panstvá. Správu týchto panstiev zveril svojim verne oddaným prívržencom, čiže na čelo panstiev ako kmeňových území a prirodzených geografických celkov, poprípade i špeciálnych odborov hospodárskej i verejnej správy postavil zvláštnych správcov, ktorých názov podľa spôsobu, zavedeného na západe Európy, bolo comes, slov. špán, župan, maď. ispán.10 Mnohé také panstvá pre ich odľahlosť, alebo neprístupnosť, prípadne i pre iné príčiny, nemali pre panovníka význam hospodársky, ani strategický. Také panstvá panovník vydal jednotlivým osobám svojho sprievodu do úžitku, alebo do vlastníctva za zásluhy, za peniaze, alebo za rozličné záväznosti voči panujúcej rodine. Rozumie sa, že s panstvom spolu prešli na nového majiteľa i všetky právomoci a regálne práva, spojené s držbou takto vydeleného územia. Tento systém zaviedol uhorský kráľ Ondrej II. (1205 – 1235) asi v roku 1218, keď sa s okázalosťou priekopníka prvej pozemkovej reformy osvedčil, že prešiel k novému štátno-hospodárskemu systému, pri ktorom poradou svojich popredných radcov, vojvodov, princov a kniežat, zmeniac stav zeme, neporušene udržaný od starodávna, rozdal zámky, župy, zeme a iné dôchodky horných Uhier t. j. Slovenska s večným dedičným právom a udelil ich slobodným pánom (barónom) a bojovníkom.11 Od tých čias vznikajú na Slovensku vedľa kráľovských panstiev i súkromné panstvá, ktorých vlastníkmi na základe kráľovskej donácie stali sa šľachtické osoby, prijaté do počtu, stavu a zboru kráľovi oddaných veľmožov. Pred rokom 1218 jediným vlastníkom pôdy bol kráľ, ostatné obyvateľstvo sa rozdeľovalo na slobodných pánov, stojacich v službe kráľovej, a na ľud, poddaný kráľovi. Po roku 1218 začala sa vedľa kráľa vyvíjať nová skupina vlastníkov zeme, skupina súkromných zemepánov, ktorí sa od tých čias počtom a mocou postupne vzmáhali, časom sa v moci a bohatstve vyrovnali aj panovníkovi. Pod vplyvom týchto nových vlastníckych pomerov, od 13. storočia počínajúc, obyvateľstvo Slovenska rozdeľuje sa na dve sociálne vrstvy: na zemepánov a na ich poddaných. Zemepáni boli trojakej kategórie: drobní šľachtici (v tom aj armalisti), ktorí boli vlastníkmi menších pozemkov alebo nemali nijakého pozemného majetku. Strední zemani boli vlastníkmi zemianskych majetkov najviac do 1000 kat. jut. (575 ha) výmery. Do tretej kategórie patrili veľmoži, magnáti (vysoká šľachta), ktorí mali väčšie komplexy pozemkového majetku, často celé kraje, oblasti, čiže panstvá. Panstvo, podľa maďarskej definície, platnej za celú dobu jestvovania panstiev, teda od 13. do 19. storočia, znamenalo toľko čo väčší pozemkový majetok, pozostávajúci z jedného veľkého, alebo z niekoľko menších, ale hospodársky dostatočne dôležitých komplexov zeme, patriaci jednej fyzickej alebo právnickej osobe, prípadne i viacerým takým osobám, no pod jednotným hospodárskym vedením. Panstvá na Slovensku vyvinuli sa evolučným postupom z kráľovského (komorného, erárneho, štátneho) majetku v stredoveku, počínajúc 12. – 13. storočím, v priebehu zriadenia uhorskej krajiny. Štátne a súkromné panstvá vo svojej pôvodnej stredovekej forme a na podklade patrimoniálom udržali sa do roku 1848, teda cez osem storočí. Zákonom čís. IX. z roku 1848 zrušené bolo poddanstvo; súčasne panstvá, ako základné piliere stredovekého štátneho zriadenia. Ich privilegovaní majitelia zo súkromno-právneho ohľadu postavení boli na úroveň s ostatnými obyvateľmi krajiny. Z trosiek a zvyškov niekdajších stredovekých panstiev utvorili sa veľkostatky. Názov „veľkostatok“ na Slovensku vznikol po zrušení poddanstva, teda po roku 1848, keď bývalý poddaný ľud, čiže bývalí urbárnici, osadení na pozemkoch šľachty, dostali nimi obrábané a užívané role, lúky, pastviny a lesy do svojho vlastníctva. Tieto niekdajšie poddanské pozemky oddelili sa od pozemkového majetku bývalých zemepánov (segregácia), následkom čoho nastalo rozlišovanie vlastníkov pôdy na maloroľníkov, statkárov a veľkostatkárov.
Definícia malého pozemkového majetku bola: malý pozemkový majetok s národohospodárskeho stanoviska je taký, ktorého dôchodok nevystačuje na pravidelnú výživu majiteľa, preto majiteľ musí ešte i svoju telesnú a duševnú silu použiť na to, aby sa mohol udržať z výnosu zeme a z práce svojej osoby. Oproti tomu definícia veľkostatku bola: pod menom veľkostatku rozumie sa taký pozemkový majetok, z ktorého renty majiteľ môže slušne vyžiť bez toho, žeby sa musel na prevádzke veľkostatku zúčastniť fyzickou alebo duševnou prácou. Podľa týchto definícií, pri určení hranice medzi majetkom maloroľníka a veľkostatkára, nerozhodovala rozloha pozemkov, ale ich rentabilita. Jednako sa pojem veľkostatku musel často určovať i rozlohou pozemného majetku. Na území dnešného Slovenska pod menom veľkostatku rozumel sa pozemkový majetok súkromný alebo štátny (komorný, erárny, kráľovský), presahujúci výmeru 1000 kat. jutár, čiže 575 ha.
Pozemky veľkostatkárov v bývalom Uhorsku zaberali 46 % celkovej rozlohy krajiny, v Nemecku len 24 %, vo Francii 20 %, v Anglii však až 80 %. Na Slovensku roku 1787 držiteľmi kultivovaných pozemkov podľa ich rozlohy v percentuálnom pomere boli tieto stavovské vrstvy: šľachta a cirkev 41 %, zemani 29%.