Historické nápisy na hradných múroch

Lietavský hrad, ako stredoveká pamiatka bol pôvodne omietnutý a nádherne vymaľovaný. Taktiež sa pôvodný majitelia snažili formou nápisov, citátov a pamätných tabúľ zvečniť svoje meno v dávnej histórii, alebo sa chceli „len zavďačiť svojmu Bohu a viere“. Ešte aj dnes po takmer 250 rokoch opustenia tejto stavby nájdeme zachované maľované fragmenty na hradných múroch. Ich ochrana pred zánikom je možná, je však potrebné ich pred stabilizáciou dôkladne ich reštaurárosky preskúmať a na základe výsledkov výskumu vznikne aj reálny návrh ich obnovy.

Autorka uvádza, že keď hrad Lietavu dostal za verné služby od Zápolských Mikuláš Kostka zo Sedlíc, tak nad svojou hlavnou bránou (dnešná Perényho brána) bol český citát z písma: „Slovo Hospodinovo zostáva naveky.“ Nachádzal sa nad starou bránou vyrytý v novom kameni ( B.Varsik, cit.dielo, str. 116 ). Druhý nápis bol latinský a oslavoval Kostkovo víťazstvo nad cisárskym generálom Mikulášom Thurim a znel: „Anno Domini 1538 Nicolaus Kostka hac Modica defensus in Arce Nicolaus Thuri cedere turpe fecit.“ Dobroslava Menclová ho už v 30. rokoch videla poškodený. Zaznamenala jeho poškodený stav vo svojich pracovných nákresoch. Barón Alojz Medňanský, ktorý navštívil hrad 100 rokov pre ňou – okolo roku 1826 píše, že ho videl komplet zachovaný na poslednej bráne hradu (dnešná piata brána). ( A.Mednyánszky, cit.dielo, str. 91-95 )

  

O nápise v Thurzovom paláci píše Dr. Vojtech Bukovinský v knihe Žilina a Rajec.

Nad klenbou okna druhého poschodia južnej citadely ešte dnes nájdeme citát rímskeho spisovateľa Publia Terentia Afera, ktorý znie: OBSEQIVM AMICOS VERITAS ODIVM PARIT ANNO DOM. MDLXVIII , v preklade znamená: „Ústupčivosť priateľov, pravda nenávisť plodí, roku pána 1568.“ Nápis pochádza z obdobia Františka Thurzu a objavil ho pod omietkou v roku 1944 pán Štefan Lučančin z Lietavy. (Nápis bol čiastočne zakonzervovaný v septembri 2003 reštaurátorom Miroslavom Bodanským z Českej republiky).

Pozoruhodným podpisom majiteľa hradu je pieskovcový erb Pavla Kinižiho, ktorý sa vo výbornom stave nachádza na nároží paláca stredného hradu. Osobnosť a životné osudy tohto typického kondotiera z konca stredoveku sú natoľko zaujímavé a jeho zásah do stavebnej histórie slovenských hradov taký ojedinelý, že určite nebude bez úžitku zmieniť sa o ňom podrobnejšie. „Syn chudobného mlynára z obce Kaniža v Biharskej stolici opustil otcove remeslo a dal sa najať do kráľovského vojska. Ako člen Čierneho pluku kráľa Mateja sa pod vedením Blažeja Madara, ktorého dcéru Benignu si vzal za manželku, zúčastnil v roku 1467 vojny proti Jiřímu z Poděbrad. Čoskoro sa však pre svoje vojenské schopnosti a telesnú silu stal samostatným veliteľom a od roku 1470 už azda nebolo väčšej vojenskej výpravy, na ktorej by Pavol nemal významnú účasť. V roku 1474 po víťazstve pri Vratislave (dnes Wroclaw) dostal od kráľa za zásluhy v bojoch – ako listina doslovne uvádza – „tak proti Turkom, najkrutejším nepriateľom kresťanského náboženstva a katolíckej viery, ako proti českým kacírom“ hrad Lietavu s 26 obcami a polovicou mýta z Kysuckého Nového Mesta (Nova Civitas) a to „iure perpetuo et irrevocabiliter“, teda dedične a neodvolateľne. Stal sa teda pánom Lietavy vtedy, keď jeho spolubojovník a druh, Štefan Zápolský, dostal od kráľa Mateja Trenčiansky hrad.