Archívny výskum k dejinám hradu Lietava

Mgr. Tomáš Janura, PhD. (Historický ústav SAV) príspevok z Lietavskej hradnej konferencie 2014

Dejinám Lietavského hradu sa v minulosti venovalo viacero autorov, z ktorých by bolo treba spomenúť za generáciu autorov 19. storočia  Jána Kerekeša a Alexandra Lombardiniho a za autorov minulého storočia Andreja Kavuljaka a Jozefa Kočiša. Istý priestor dostali dejiny Lietavy v rámci archontologickej práce Pála Engela a historickej práce Erika Fügediho. Spomedzi vymenovaných autorov sa problematikou Lietavy najobsiahlejšie zaoberal A. Kavuljak, ktorý pôsobil ako zamestnanec Oravského komposesorátu a  mal priamy prístup k dokumentom viažucim sa k majiteľom hradu. Výsledkom jeho intenzívnej bádateľskej činnosti bola publikácia Lietava : Podnik  feudálneho hospodárskeho systému.

Andrej Kavuljak nemal vo svojom čase prístup k viacerým prameňom, a preto sa ťažiskom jeho práce stalo obdobie novoveku, teda 16. až 18. storočia. Podal ucelený obraz o fungovaní hradného panstva v  uvedenej perióde. Stredoveké dejiny opísal na základe staršej literatúry z 19. storočia, ktorá pristupovala k dejinám hradov z romantického alebo národného hľadiska a nevyhla sa výrazným skresleniam. Do novšej slovenskej odbornej literatúry sa tak dostali údaje, ktoré sa v niektorých dejinných obdobiach úplne rozchádzali s reálnou skutočnosťou. A. Kavuljak prvýkrát oboznámil odbornú verejnosť s  bohatstvom zachovaných inventárov hradu, využiteľných pre poznanie vnútorného členenia v čase Thurzovcov a čiastočne i  ich nasledovníkov v rámci komposesorátu.

Jozef Kočiš vo svojej práci Od Čachtíc po Strečno použil údaje zo staršej literatúry, a to nielen z  Kavuljakovej práce, ale aj spisby z 19. storočia bez overenia údajov. V tom čase už bolo možné študovať originály zachovaných stredovekých listín, a napriek tomu autor vniesol do literatúry množstvo ničím nepodložených faktov. Z dnešného pohľadu sa využiteľnými údajmi stali informácie zo 16. a 17. storočia, ktoré boli založené zo strany autora na výskume originálnych dokumentov. Pri súčasnom stave poznania a následnom kritickom pohľade na Kočišovu prácu neobstojí veľká časť textov k stredovekým a čiastočne i novovekým dejinám ani v prípade ostatných hradov. Pri Lietave sa J. Kočiš pokúsil o prvú virtuálnu rekonštrukciu vnútorného členenia hradu. Pre malý priestor na publikovanie v širšie koncipovanom diele sa zameral iba na základné charakteristiky bez detailnejšieho popisu.

Predstavitelia Združenia na záchranu Lietavského hradu mali relatívne dostatok informácií k dejinám a mohli sa uspokojiť s dovtedajšou publikačnou činnosťou. Nadviazanie vzájomnej spolupráce so združením nebolo úplne otázkou náhodného výberu. Ešte počas univerzitného štúdia som napísal v školskom roku 2003/2004 prácu pre Študentskú vysokoškolskú odbornú vedeckú činnosť s názvom Lietavský hrad v prvej polovici 17. storočia. V texte som sa zameral na detailný  popis využitia jednotlivých častí hradu, ich názvov a zariadenia. V úvode som sa venoval i starším dejinám hradu, kde som sa nevyhol chybe prebrať publikované poznatky bez overenia v originálnych archiváliách.

Po úspešnom obhájení práce v súťaži som jej text priniesol ukázať na Lietavský hrad, o ktorý sa prítomní členovia združenia živo zaujímali. To bol môj prvý kontakt s organizáciou v počiatkoch jej revitalizácie hradnej zrúcaniny. Kým združenie čoraz intenzívnejšie rozvíjalo svoju činnosť, dokončil som štúdium Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a dostal som sa na doktorandské štúdium do Historického ústavu SAV, kde od roku 2010 pôsobím ako vedecký pracovník.

Koncom roka 2011 ma združenie oslovilo s ponukou pustiť sa už ako profesionálny historik do skúmania dejín hradu, pričom na oboch stranách došlo k dohode, aby bol rozdelený na niekoľko etáp pre množstvo zachovaných prameňov v archívoch na Slovensku a v Maďarsku. V prvej etape som koncom roka 2012 odovzdal časť venovanú vnútornému členeniu hradu práve v období posledných Thurzovcov, kedy sa objekt naposledy trvalejšie využíval, či už ako bezpečné sídlo rodu v čase šírenia epidémií, stavovských povstaní, alebo skladisko potravín, klenotnica a archív. Došlo k prispôsobeniu pôvodnej práce tak, aby zodpovedala úrovni profesionálneho vedca.

V druhej etape sme sa spoločne dohodli na spracovaní stredovekého obdobia dejín hradu, ktoré v doterajšej literatúre obsahovalo množstvo legendistických prvkov a pramenne nepodložené tvrdenia o vlastníkoch hradu. Výskum priniesol v mnohých ohľadoch úplne nové informácie a poukázal i na zatiaľ nepovšimnuté dôležité súvislosti dobového kontextu. Výsledná správa bola odovzdaná koncom roka 2013.

V súčasnej dobe pracujem na tretej etape bádania, a to postupnom komplexnejšom spracovaní novovekých dejín,  dohľadaní iných podrobnejších inventárov a  spresneniu doterajších informácií. Vďaka spomenutým etapám môžem v  nasledujúcom texte priblížiť pozoruhodné objavy a poukázať na dôležitosť archívnej sondáže pri architektonicko-historickom výskume. Archívne preverovanie údajov k pamiatkovo chráneným objektom sa totiž nedostalo do pamiatkového zákona a jeho realizovanie závisí len od túžby vlastníkov pamiatok vedieť nielen technické informácie o tom, ako postupovať pri obnove a kedy jednotlivé časti pamiatky vznikli, ale aj kto medzi jeho stenami žil, a aké mal postavenie vo svojej dobe.

Príspevok by mal sumarizovať výsledky bádania za posledných päť rokov, avšak v dôsledku vopred určeného rozsahu písomného výstupu nebolo možné uviesť všetky zistené informácie. V nasledujúcich riadkoch by sa z tohto dôvodu poukázalo na najdôležitejšie údaje, ktoré sa dosiaľ nepublikovali a zmenili pohľad na dejiny hradu. V prípade Lietavy sa nezachovali priame písomné zmienky o  jeho počiatkoch v druhej polovici 13. storočia. Pri vyslovení predpokladov k najstarším dejinám sa dalo vychádzať iba z vývoja pozemkového vlastníctva v regióne v druhej polovici 13. storočia a z písomností z prvej polovice 14. storočia. Na základe listiny z 1. mája 1321 o vrátení hradov Modrý Kameň, Gyarmath (dnes Balassagyarmat), Sučany, Varín (dnes Starhrad), Budatín, Lietava a Hričov synom nebohého Bytera, bolo možné vysloviť predpoklad, že hrad nechal postaviť práve Byter, predok rodu Balassa. Uvedenú hypotézu vyslovil i maďarský medievista Pál Engel.

Predpoklad o Byterovi ako stavebníkovi podporili ďalšie listiny, ktoré sa priamo nedotýkali Lietavy, ale ostatných hradov vo vlastníctve Byterovho rodu pri toku Váhu v Trenčianskej a Turčianskej stolici. Pre Lietavu bolo dôležité sledovanie vzniku okolitých hradov. Pred rokom 1267 získal hontiansky župan Peter s bratmi Ogučom a Mikom od Bela IV. obce Teplička (nad Váhom), Žilina a Varín v Trenčianskej stolici a synovia nebohého Detreho, strýka spomenutých bratov, majetky v Turčianskej a Liptovskej stolici výmenou za ich spoločný hrad Orava a príslušné dediny. Petrov, Ogučov a Mikov brat Byter sa v listine vôbec nespomínal.

Niektorí z troch spomenutých bratov získal Varín a nechal tu postaviť hrad. Byter nadobudol pri bližšie písomne neznámej deľbe územie neskoršieho panstva Lietava, kde si vybudoval vlastné sídlo. Ďalší argument svedčiaci o Byterovi ako stavebníkovi hradu predstavuje dedina Bitarová. Obec bola priamo pomenovaná podľa Bytera, ktorý sa snažil osídľovať územie postupne budovaného hradného panstva a zvyšovať príjmy. Lietava mohla byť postavená pred rokom 1278, nakoľko vtedy Byter kúpil všetky hnuteľnosti na Hričovskom hrade a v roku 1282 kúpil celý hrad Hričov aj s panstvom za 100 mariek striebra. Úsilie o získanie Hričova vychádzalo z prirodzenej snahy veľkých pozemkových vlastníkov zjednotiť a zväčšiť svoje majetky a eliminovať na vlastných hraniciach hradných panstiev prípadné spory s majiteľom susedného hradu, čo sa v prípade Hričova podarilo a Lietava sa dostala do stredu medzi hrady patriace jednému rodu. Budatín nebol hradom v pravom zmysle slova, čo dokladá listina z roku 1323 hovoriaca o veži postavenej iba na ochranu výberu mýta pri brode cez rieku Váh na diaľkovej ceste do Sliezska. Budatín vtedy neplnil úlohu šľachtického sídla.

Ďalším historickým problémom pre nedostatok písomných zmienok bol vývoj majiteľov v 14. storočí. Pál Engel správne uviedol, že Lietava sa nachádzala v kráľovských rukách. A. Kavuljak i J. Kočiš nekriticky prebrali názory J. Kerekeša a A. Lombardiniho o vlastníctve hradu rodom Bebek. Tento v podstate už zaužívaný názor vznikol nepochopením dobových súvislostí. Niekedy začiatkom 20. rokov 14. storočia sa hrady Hričov a Lietava dostali do kráľovských rúk a majetkové pomery oboch panstiev sa začali vyvíjať samostatne. Lietava sa oficiálne stala kráľovským majetkom udeľovaným „pro honore“ krajinským sudcom. Hrad síce vlastnil panovník, ale jednotliví krajinskí sudcovia v čase vykonávania tejto funkcie mohli požívať a spravovať príjmy Lietavského panstva a využívať Lietavu ako sídlo počas ciest po Uhorskom kráľovstve. V 60. rokoch 14. storočia zastával post krajinského sudcu Štefan Bebek z Plešivca. Dnes sa už nedá vysvetliť, prečo si J. Kerekeš a A. Lombardini vybrali spomedzi sudcov práve Bebeka a od neho odvodili, že jeho rod vlastnil hrad väčšinu 14. storočia. A. Kavuljak napísal a od neho J. Kočiš prevzal, že v roku 1360 dostal Štefan Bebek Lietavu do osobnej držby, čo je absolútna fabulácia, nakoľko takýto dokument nikdy nevznikol. Svedčí o tom listina z 13. júla 1362, v ktorej Bebek spomenul, že majetky spravoval s poverením kráľa, čo nepriamo dokladá udeľovanie Lietavy „pro honore“.

Krajinskí sudcovia nepochádzali iba z jedného rodu a tvrdenie J. Kočiša prevzaté zo staršej literatúry, že v roku 1393 hrad odobrali Bebekovcom, bolo úplne mylné. Vtedy podľa dodnes existujúcich prameňov vlastnil Lietavu záložným právom Dezider z Kaply, pretože Žigmund Luxemburský 24. apríla 1392 založil magistrovi Deziderovi za 3 000 zlatých kráľovské hrady Hričov, Lietava a Rajec. Darovaním hradu Rajec majiteľovi Lietavy začal postupný proces včleňovania Rajeckého panstva do Lietavského a  urýchlilo zánik hradu Rajec, čo sa stalo významným faktorom jeho rozpadu, ovplyvňujúcim veľký stavebný rozmach Lietavy v druhej polovici 15. storočia, nakoľko začali byť spoloční majitelia Lietavy a Rajca. Postupne to vyústilo v spojenie niekdajšieho Rajeckého hradného panstva s Lietavským.

Nezrovnalosti okolo majiteľov hradu sa vďaka nekritickosti novodobých autorov voči starším prácam objavili i v prvej polovici 14. storočia. A. Kavuljak uviedol na základe literatúry z 19. storočia, že hrad až do polovice 15. storočia vlastnili Bebekovci, čo je historický nezmysel. J. Kočiš tento názor úplne neprevzal a správne uviedol na základe prameňov, že hrad vlastnili Stiborovci. Avšak po ich vymretí uvádza ako majiteľov opäť Bebekovcov. Ani jeden z autorov sa nepokúsil zistiť, kto v tom čase býval na hrade, pretože Stiborovci využívali ako rezidenciu honosne prestavaný hrad Beckov. Stibor ml. zo Stiboríc Lietavu prenechal ako sídlo Mikulášovi Szarlejskému, svojmu bratrancovi.

V literatúre sa absolútne neznámym obdobím stal čas medzi vymretím Stiborovcov a udelením hradu Pavlovi z Kynysu (Kinizsi), čo sa pri archívnom výskume podarilo zmeniť. Spomínaný Mikulášovi Szarlejský si na krátku dobu udržal Lietavu vo svojich rukách i po smrti Stibora ml. v roku 1434, keď sa celé obrovské domínium rozpadlo. Mikuláš vlastnil hrad ešte v časoch kráľa Albrechta Habsburského. Mikuláš sa ako jediný žijúci mužský príslušník rodu Stibor snažil získať celé dedičstvo pre seba, avšak ho krivo obvinili z nevernosti voči kráľovi. S pomocou Donina zo Skrzyna, príbuzného Mikulášovej matky, si Mikuláš vojensky udržal hrady Hričov a Lietavu v blízkosti poľských hraníc aj s pomocou poľských vojakov. Donin pôvodne za čias Stibora ml. spravoval hrad Rajec a pravdepodobne bol vôbec posledným správcom hradu pred jeho zánikom. Mikuláš sa v roku 1437 stiahol do Poľského kráľovstva a hrady Lietava a Hričov si vojenskou silou udržal Donin, ktorý tu trvalo sídlil.

Donin zo Skrzyna sa stal faktickým majiteľom Lietavy a bez ďalších zatiaľ neznámych písomných prameňov nebolo možné povedať, či nakoniec dostal donáciu na hrad a určiť obdobie dokedy sa Donin na Lietave udržal. Zatiaľ posledná priama písomná zmienka potvrdzujúca, že kapitán poľského hradu Szydłowiec Donin sídlil na Lietave, sa zachovala zo 16. októbra 1439. Vtedy svojmu notárovi Tomášovi de Schaffre daroval z panstva Lietavského hradu podiely v dedine Krásna Hôrka, nakoľko u Donina slúžil od detských čias a požičal mu 55 zlatých na súrnu pôžičku. Následné vovedenie do majetku prebehlo v roku 1440, čo by nepriamo nasvedčovalo, že aj v tomto roku Lietava bola v rukách Donina. Ten pravdepodobne pochádzal zo starého poľského šľachtického rodu Duninov. Donin sa pravdepodobne vrátil do Poľska a asi ide o Dominika zvaného Domin korunného podkancelára Poľského kráľovstva.

Za Doninových čias sa definitívne spojilo Rajecké s Lietavským hradným panstvom. Podľa listiny z 19. marca 1393 pod správu Lietavy spadali dediny Lietava, (Lietavská) Svinná, Nová Podhradská Lehota (dnes Kňazova Lehota v chotári Lietavskej Svinnej), Babkov, Podhorie, Brezany, Krásna Hôrka (dnes Hôrky), Bitarová, Ovčiarsko, Malé Závodie (v chotári Závodia), Strážov, Lalinok, Divina, Divinka, Bánová, Trnové, Višňové a (Lietavská) Lúčka. Po pripojení bývalého domínia zaniknutého hradu Rajec pribudli dediny Stránske, Konská, Ďurčiná, Frivald (dnes Rajecká Lesná), Šuja, Jasenové, Zbyňov, Malá Čierna a sľubne sa rozvíjajúca trhová lokalita Rajec.

Rozšírenie panstva o údolie južnej časti Rajeckej kotliny predstavovalo významný kapitál a potenciál na rozsiahlu prestavbu hradu a jeho zväčšenie za Pavla z Kynysu (dnes Nagykinizs v Abovskej stolici). Pavol získal hrad 19. septembra 1474 od kráľa Mateja Korvína do dedičného vlastníctva. Donácia predstavovala odmenu za účasť vo viacerých vojenských výpravách proti nepriateľom kresťanskej viery – Osmanom a bratríkom, ktorí obsadili viaceré uhorské hrady. Pri výpravách Pavla neraz zranili a v mnohých prípadoch platil svoju účasť i ním naverbovaného vojska z vlastných prostriedkov, čo mu kráľ nemohol zaplatiť.

Pavol z Kynysu väčšinu času od konca 70. rokov 15. storočia strávil v Budíne Sedmohradsku alebo na bojiskách proti Osmanom. Vzdialené majetky v hornej časti Trenčianskej stolice zveril do správy svojich verných kastelánov. Doteraz si nikto nevšimol pozoruhodný fakt, že Lietava a Strečno mali spoločného jedného kastelána, ktorým bol minimálne od roku 1484 Teofil Thurzo, starý otec neskoršieho majiteľa hradu Františka Thurzu. Teofil zároveň patril do rodiny svojho pána, pretože mal za manželku Barboru, sestru Pavlovej manželky Benigny. Písomné pramene zaznamenali Teofila Thurza vo funkcii kastelána Lietavy a Strečna ešte raz v roku 1486.

Temešský župan a dolnouhorský hlavný kapitán Pavol z Kynysu potreboval veľké sumy peňazí na vedenie účinnej obrany južných hraníc. Z dôvodu akútnej potreby hotovosti si Pavol požičal od palatína Štefana zo Zápole (Zápoľský) 40 000 zlatých. Protihodnotou sa 9. septembra 1492 stali založené hrady Ilava, Košeca a Lietava v Trenčianskej stolici, hrad Somló vo Vesprímskej stolici a zemepanské mesto Žilina. Záložná listina bola dosiaľ v odbornej literatúre neznáma, a preto J. Kočiš uviedol, že rod zo Zápole dostal hrad do zálohu až po roku 1492. A. Kavuljak znovu na základe staršej literatúry dáva získanie Lietavy rodom zo Zápole do súvislosti s Bebekovcami.

Majitelia hradu v 16. až 18. storočí patria k známym kapitolám dejín hradu. Najväčší priestor tomuto obdobiu venoval Andrej Kavuljak, ktorý pracoval s originálnymi prameňmi, a preto zostali výsledky jeho výskumu do súčasnosti platné. Nový archívny výskum k uvedenej perióde by mohol doplniť iba detaily k majiteľom a dokresliť celkový obraz. Bádanie by však mohlo poskytnúť priestor na objavy v dohľadaní dosiaľ neznámych prameňov, ktoré by bližšie popisovali vnútorné členenie a vybavenie hradu ešte pred jeho zmenou na zrúcaninu.

Ako obzvlášť zaujímavý dokument sa ukázal opis hradu z 3. marca 1705, ktorý podrobne i v rámci priestorových vzťahov popísal Thurzovskú nerozdielnu štvrtiny hradu. Popis začal nad „prvou hradnou bránou“, kde boli dve kamenné svetlice s pitvorom, kuchyňou, a obiehajúcou drevenou pavlačou. Vedľa brány sa nachádzalo opevnenie. Medzi prvou a „druhou hradnou bránou“ bolo spoločné nádvorie, ktoré slúžilo na spoločné stavby Thurzovským dedičom, pričom svojou hmotou nesmeli brániť voľnému priechodu. Nad druhou hradnou bránou bol nápis vo viacerých riadkoch: Jehovae Deo gloria Dum fuit in Paternos, igniscerosque Penatos Plurimaque hostili, dat pia membra iugo Reddit etiam tristes Biczensia Tecta favillas Bocskaio Stephano deditur haydoferus Servatus Comes haec ego Thurzo Georgius Arce Partique addictus Magnae Rudolphae tuae Hoc opus errexi, puteoque et moenibus auxi Pluribus amplexum Lethava fida tuum. Iuxta Deo Regiaque fides servata , quid inde? Mens bona, nomen, horos, hanc comitata maneat Anno Domini 1605.

Súpis predstavuje neoceniteľný zdroj poznania vnútorného členenia budov horného hradu, nakoľko jeho vnútorné priečky sa zachovali v malej miere. Po vstupe do dlhej chodby za poslednou hradnou bránou sa prešlo do pitvora paláca horného hradu, za ktorým bolo nádvorie so spoločnou cisternou. Smerom na východ od nádvoria existoval zaklenutý pitvor a po jeho bočnej strane sa rozprestierali dve zaklenuté a jedno dvojité „hypocaustum“. Odtiaľ sa smerom na východ prešlo ku kamenným schodom, ktorými sa vystúpilo do paloty s maľovanými doskami (pravdepodobne sa myslel tabuľový maľovaný strop). Z tejto paloty sa východným smerom vchádzalo do kaplnky, uzavretej drevenými mrežami. Západným smerom od paloty sa rozkladala svetlica, obložená doskovými tabuľami (asi išlo o táflovanie stien a stropu). Na severe boli dvojité vráta, jedny železné a druhé drevené, vedúce do sklepu a z neho sa išlo do druhého sklepu s dvojitou železnou bránou. Táto miestnosť slúžila ako „archív“ všetkých rodových listín, bola strážená a zapečatená. Západným smerom existovali vráta na drevenú obiehajúcu pavlač, z ktorej sa vystupovalo na horné poschodie. Na hornom poschodí sa nachádza dookola obiehajúca drevená pavlač, z ktorej sa južným smerom vošlo do jednej „svetlice pre kastelána“ a vedľajšej kuchyne a „svetlice pre provizora“. Zo spomínanej pavlače sa východným smerom prechádzalo do ďalšej „paloty“, ktorá bola obložená tabuľovými drevenými doskami. V tejto „palote“ visel na plátne maľovaný obraz (portrét) palatína Juraja Thurza a tiež  na plátne maľovaný rodostrom Thurzovcov. V strede paloty sa nachádzala drevená dosková prepážka. Na bočnej strane paloty existovala svetlica s trámovým stropom a maľovaným portrétom Imricha Thurza.