Germánske runy na hrade Lietava

Zujímavosťou hradu Lietava sú aj tajomné germánske runy, ktoré 7.septembra 1969 odkryl Dr. Vojtech Bukovinský spoločne so Štefanom Lučančinom v areáli hradu na najvyššej skale ktorá je súčasťou hradného areálu a na ktorej sa vypína najstaršia budova hradu Donjon. 

Článok Dr. Bukovinského v časopise Krásy Slovenska – rok vydania 1970.

Na zlepencovom brale, na ktorom stojí Lietavský hrad, bolo rušno pred vznikom jeho mocných múrov. Hradné návršie, ale rovnako aj susedné vyvýšeniny boli osídlené a opevnené už v mladšej dobe bronzovej. Žil tu vtedy ľud lužických popolnicových ľudí (1500 až 700 rokov pred n. l.) Aj v dobe železnej boli tieto vrcholky kopcov nepretržite obývané človekom a tak aj výstavba murovaného hradu na tomto pravekom sídlisku, bola iba dovŕšením jeho dejinného zástoja.

Z obdobia keď ešte Lietavský hrad neexistoval pochádza aj runový nápis, ktorý sme odkryli v areáli hradu po odstránení zeminy 7.septembra 1969. Nápis je situovaný na západnej stene zlepencového brala na ktorom dnes stojí donjon (veže „nebojsa“) Lietavského hradu. Skalisko sa vypína nad horným hradným nádvorím na ktorom je do skaly vytesaná studňa spomínaná v starých listinách ako „živá“ studňa. Runový nápis sa rozkladá v relatívnej výške 5 až 7 metrov nad úrovňou nádvoria. Plocha, ktorú runy zaberajú meria horizontálne 250 cm a vertikálne 220 cm. Runové symboly boli do skaly vytesané najskôr železným dlátom. Ryhy dosahujú miestami až 3 centimetrovú hrúbku. Symboly sú pomerne veľké, tak napríklad nápadný štvorcový znak v strede obrazca, ktorý svojím tvarom pripomína dvojdielne okno, ktoré má rozmery 20×25 cm.

Runy ako je známe, boli normálnym hláskovým písmom, ako naša latinka, od ktorej boli pravdepodobne priamo odvodené. Bolo to tajné mystické písmo germánskych kmeňov. Runové nápisy mali prevažne kultový, bohoslužobný účel. Ako prvý ho používali Markománi a to už v 2.storočí pred naším letopočtom. Poznali ho aj Keltovia. Neskoršie sa runy udomácnili aj medzi balkánskymi Dákmi. Vývoj rún vyvrcholil až u germánskych kmeňov. Runová abeceda sa menovala futhark. Týmito „siedmimi“ hláskami sa totiž runová abeceda vlastne začínala a oni vytvorili toto pomenovanie. Starší futhark (do 9.stor.n.l.) obsahoval 24, novší dokonca iba 16 hlások. Tvar runových symbolov sa priebehom stáročí ustavične menil. V záverečnej fáze ich rozkvetu sa vytvorili tri odlišné varianty run : germánske, švedsko-nórske a dánske. V Dánsku sa v 11.storočí objavili ešte takzvané bodkované runy. Začiatkom 12. storočia latinka odstránila toto písmo z praktického života. Iba Nemci pretvorili futhark na svojské písmo – gotické, známe pod názvom „švabach“. No napokon aj tento najživotaschopnejší potomok futharku podľahol náporu víťaznej latinky.

Výbojné severské národy (Švédi, Nóri, Dáni) v období, keď futhark ešte bežne používali poznáme pod súhrnným názvom Vikingovia. Ich loďstvo ohrozovalo pobrežie celej Európy a dostalo sa až k brehom Severnej Ameriky. Vikingovia však vnikli aj hlboko do európskeho vnútrozemia. V oblasti jazera Ladoga si vytvorili vlastný štát. Svoje lode prepravovali ďalej na juh po suchej zemi až k rieke Volge a po jej prúde sa dostali až do Čierneho mora. V roku 860 a 941 zaútočili dokonca na Carihrad. Boli to na tie časy výkony naozaj úžasné.

Dosiaľ sa predpokladalo, že na území nášho štátu sa Vikingovia nikdy nedostali. Výskyt archeologických pamiatok, typicky vikingských, ktoré sa našli u nás pri vykopávkach, vysvetľoval sa tak, že ide o predmety získané výmenou tovaru. Presvedčivý dôkaz o pobyte Vikingov na našom území sa totiž dosiaľ nikde nepodarilo nájsť. Runový nápis na Lietavskom hrade sa ukázalo, je prvým rukolapným dôkazom tohto druhu.

Naša predbežná analýza záhadného nápisu na Lietave dospela k tomuto záveru : K pôvodnému, najstaršiemu (azda keltskému) nápisu pribudol z ľavej strany germánsky runový text, zatiaľ čo v pravo od neho – oveľa neskoršie – bol pripísaný novším dánskym futharkom druhý záznam. Predpokladáme, že runový nápis bol súčasťou obetného pohanského oltára, ktorý ako sa to aj v povestiach dosiaľ uchovalo stal v praveku na tomto najvýchodnejšom výbežku Súľovských skál. Nakoľko špecialistu z oboru runológie u nás nemáme, prekonzultujeme si lietavský runový nápis s runológmi severských štátoch, kde toto vedné odvetvie má dlhú tradíciu a vysokú úroveň. Potom sa k lietavským runám na stránkach nášho časopisu ešte vrátime.

Článok Dr. Bukovinského v časopise Krásy Slovenska – rok vydania 1973.

Pod týmto titulkom uverejnili Krásy Slovenska v ročníku 1970 na str. 56-57 môj príspevok o objave runového nápisu, vyrytého germánskou abecedou (futharkom) do zlepencového brala v nádvorí hradu Lietavy. V poslednom odseku tohto článku som uviedol, že si lietavský skalný nápis prekonzultujem s runológmi v severských štátoch a že sa potom k lietavským runám na stránkach nášho časopisu ešte vrátime. Na spomenutý prísľub som pre nával inej práce pozabudol. Ospravedlňujem sa týmto všetkým čitateľom a ďakujem tým, ktorí ma na moje nedopatrenie upozornili. Svôj sľub plním teraz dodatočne so značným oneskorením.

Prípisom zo 7. decembra 1969 som požiadal Švédske veľvyslanectvo v Prahe o postúpenie môjho dokumentačného materiálu, týkajúceho sa lietavskej epigrafickej pamiatky Švédskej akadémie vied. Odpoveď, ktorá mi potom zo Štokholmu 10. marca 1970 došla, mala dátum 3.3.1970. Podpísala ju vlastnoručne pani Elisabeth Svärdstromová. Vo svojom liste mi menovaná oznámila, že porovnaním lietavského skalného nápisu s runovými textami švédskymi nezistila vzájomnú podobnosť. V závere svojho posudku vyslovila o symboloch lietavského nápisu domienku, že ide asi o nejaké iné znaky, majúce istú podobnosť s rúnami.

V odpovedi, ktorú som 13. marca 1970 zaslal pani Särdstromovej, vyslovil som plný súhlas s jej zistením, že lietavské runy nie sú symbolmi švédskeho, respektívne škandinávskeho (švédsko – nórskeho) futharku. Škandinávske runy sa totiž zvykli vpisovať medzi dve rovnobežné čiari (riadky) a taký text potom vyzeral na prvý pohľad ako popísaná stuha. V ďalšom som E. Svärdstromovej vysvetlil vlastný názor na lietavský skalný nápis. Podľa neho tento záznam predstavuje staršie primitívne runové písmo niektorého stredoeurópskeho germánskeho kmeňa, najskôr Kvádov. Adresátku som tiež upozornil na veľmi pozoruhodné štyri dánske runové znaky, ktoré ktosi pripísal pod pravý dolný okraj lietavského skalného nápisu. Napokon som sa zmienil o mojom rozluštení obsahu základného germánskeho textu lietavského runového nápisu. V závere listu som pani E. Svärdstromovú pozval do Lietavy, aby si tunajší runový nápis prišla osobne prehliadnuť a na mieste preskúmať. Na tento môj druhý list mi však odpoveď zo Švédska dosiaľ neprišla.

Z uvedeného plynie, že riešenie lietavského runového nápisu od r. 1969 neznamenalo žiaden pokrok. Nik nevystúpil s iným riešením lietavskej záhady. K môjmu pôvodnému rozlušteniu lietavského runového textu nie som ani dnes v stave niečo pridať poprípade niečo na ňom pozmeniť. Podarilo sa mi jedine medzičasom nájsť prijateľnú odpoveď na nástojčivú otázku, ako sa dánske runy dostali na lietavské bralo. Dospel som totiž k presvedčeniu, že autor dánskeho dodatku k lietavskému runovému nápisu prišiel sem zo severu po tzv. Jantárovej ceste, ktorá cez toto územie v staroveku viedla. Jej východiskom bola Aquileja pri Terste. Odtiaľ mierila na severovýchod do strednej Európy a na Slovensko. Z Kysúc prechodila cez Jablunkovský priesmyk na územie dnešného Poľska a končila sa na pobreží Baltického mora. Na trase tejto obchodnej cesty, vedúcej severozápadným Slovenskom, našiel som doposiaľ dva ešte nepoškodené staroveké orientačné miľniky, vzdialené od seba temer 50 km. Prvý z nich sa nachodí v Sokolínskom sedle nad obcou Prečín (okres Považská Bystrica), zatiaľ čo druhý pod končiarom vechu Rakovka (na juh od Čadce). Na týchto míľnikoch je do skaly vyhlbená zmes symbolov krétsko – mykénskeho, fenického, latinského a gotického písma. Na oboch zvlášť prekvapuje zhoda dvoch fenických hlások, a to Q a T.

Asi 4 km na SZ od Sokolínskeho sedla v bočnej dolinke (k. ú. obce Bodina) sa nachodískalný nápis, ktorý publikoval Pavol Križka v Sborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti v ročníku 1896, a neskôr ešte raz dr. Jozef Minárik v ročníku 1911. Tento nápis predstavuje epigrafický záznam, napísaný celý iba krétsko – mykénskym písmom (typ A i B)
Najväčšie prekvapenie však priniesol nález tzv. „Horelickej dosky“, nájdenej v lesoch na západ od starobylej kysuckej osady Horelice (dnes predmestie Čadce). Nápis, ktorý je vyrytý do tejto kamennej dosky (miestny materiál, flyš), sme začiatkom r.1973 identifikovali ako egyptské démonické písmo.

Uvedené epigrafické pamiatky sú viac ako presvedčivým dôkazom na tú okolnosť, že severozápadným Slovenskom prechodila v staroveku významná tranzitná obchodná komunikácia, spomínaná už Claudiom Ptolemaiom v jeho diele Geografické hyphégésis a známa pod menom Jantárová cesta. Na úseku Prečín – Žilina viedla táto tranzitná diaľnica okolo brala, na ktorom dnesstojí stredoveký hrad Lietava. Táto stredoveká pevnosť bola akiste vybudovaná ako strážny hrad priamo nad trasou Jantárovej cesty, ktorá sa tu od Rajeckej doliny odkláňala a viedla skratkou vŕškami. Obchodný ruch na tejto významnej obchodnej tepne defenitívne ustal až niekedy koncom 14. storočia n. l., čiže v čase, keď hrad Lietava už dávno stál.

Z týchto čias pochodí azda aj dvojsedadlo vykresané do pôvodneho zlepencového skaliska, ktoré je na ľavej stráni Lietavskej doliny. Je to pozoruhodné umelecké kamenárske dielo so zreteľnými orientálnymi prvkami.

DR. Bukovinský Lietava Dejiny Pamätihodnosti 1971 – 1989.

„Germánske runy, vytesané do pôvodného konglomerátového brala v hlavnom nádvorí sme odkryli r. 1969. Podarilo sa nám rozlúštiť iba ľavú čast epigrafu: „Pohliadni Thor, vlahu z nebies vylej.“ Súdime, že k jeho vykresaniu došlo za veľkého sucha, kedže Thor bol v germánskej mytológii bohom dažda a hromu. Hradné návršie bolo teda od pradávna kultovým strediskom. O tom hovorí aj ľudové podanie, že tu stál kedysi oltár slovanskej bohyne Lietvy, ci Lady.“

Sken článku Krásy Slovenska z roku 1954 Vojtech Bukovinský, kde sa okrem histórie hradu spomína aj kamenné dvojkreslo v obci Lietava – Majer