A. Kavuljak – IX. Hospodársko-historický vývin Lietavského panstva.
VZNIK A PRIEBEH KOLONIZÁCIE NA ÚZEMÍ LIETAVSKÉHO HRADU
Nezaľudnené alebo riedko obývané kraje, v ktorých ľudská ruka neprejavuje nijakú poľnohospodársku činnosť, podľa zákonov prírody porastu lesom. To sa stalo i v údolí rieky Rajčianky, od jej prameňov až po vtok do Váhu pri Žiline. V predhistorickej dobe, pravda, tu bývali ľudia, čo dokazujú rozličné archeologické nálezy, ale akiste po nejakej živelnej alebo politickej pohrome vymizli, alebo sa odsťahovali a kraj ostal na čas nezaľudnený. Niekdajšie ľudské bydliská porástly pralesmi. Len na začiatku historickej doby, asi v 13. st., začína sa tu nový život. Začiatky kolonizácie v najstarších časoch vidíme pozdĺž starých obchodných ciest a chodníkov. Taká obchodná cesta na začiatku historickej doby musela viesť i cez Rajeckú dolinu. Rajecká dolina bola jedna z najprirodzenejších spojok medzi údolím Váhu a Nitry. Ale táto spojka, v podobe komunikácie, mohla sa utvoriť len vtedy, keď s jednej strany v údolí Váhu okolie Žiliny, s druhej strany v údolí Nitry okolie Bojníc a Prievidze dosiahli určitý stupeň kolonizačného vývinu. Bojnický kraj už v 12. storočí vystupuje do historického popredia, žilinský kraj v 13. storočí. Ostatné okolité kraje, ako jadrá potomných panstiev, prichodia do histórie tiež v 12. – 13. storočí, menovite Súľov r. 1193, Hričov r. 1208, Zniev r. 1243, Bytča r. 1248, Budatín r. 1250, Starhrad r. 1254. Lietavy vtedy ešte nebolo. No Lietavská dolina už bola a okolité obyvateľstvo muselo cez ňu komunikovať. Utvorila sa hospodársko-politická a pravdepodobne i strategická spojka medzi údolím Váhu a Nitry cez Rajeckú dolinu a pozdĺž tejto spojky, spojovacej cesty, vznikali azda už v 13. storočí drobné osady za sebou. Nehľadiac na nepatrné začiatky kolonizačného ruchu, tento kraj v 13. storočí bol zväčša ešte pokrytý pralesmi, neobsadený, neobývaný.
Podľa starého vlastnícko-právneho poriadku, vyvinutého v stredoveku, v čase zriadenia akéhokoľvek štátu, krajiny na podklade feudálnom a dedičnom, prameňom všetkého vlastníckeho práva na pôdu bol panovník, kráľ. Každý neobývaný kraj, vtelený do organizmu novoutvoreného štátu, od privtelenia do štátneho útvaru patril kráľovi, ktorý si ho mohol ponechať pre úžitok svojej komory, alebo darovať ho svojim verným prívržencom. I staré, prípadne už pred historickým zriadením štátu, krajiny založené osady podliehali právomoci panovníka a stali sa jeho poddanými. Rozloha takých krajov bola nedohľadná. Podľa administratívneho a obranného systému, zavedeného v stredoveku, správa a obranná posádka krajov sídlila na ústrednom hrade patričného kraja.
Také ústredné sídelné hrady boli Trenčín a Nitra. Je pravdepodobné, že akčný rádius Trenčína pôvodne siahal až do rajeckého údolia, do žilinsko-lietavského kraja.
Na tomto širokom priestranstve, na starom území hradov Trenčína a Nitry, parceláciou (drobením) údelného územia týchto veľhradov, vznikali menšie panstvá, novšie hrady, čo sa stalo pod vplyvom rozhodnutia panovníka Ondreja II., ktoré možno pokladať za pozemkovú reformu tej doby. Ondrej II., deliac územia bývalých veľhradov, dával časti týchto panstiev do súkromných rúk a kniežacie územia rozdelil na menšie. Veľmoži, dostavší do rúk tieto panstvá, sprvu, kým nebolo vojnového nebezpečenstva, nestarali sa o obranu a ochranu svojich území, preto asi do tatárskej pohromy na príslušných miestach hovorí sa len o zemiach a územiach, nie o hradoch. Ale tatárska pohroma, pri ktorej otvorené, nebránené panstvá boli celkom spustošené a ľud odohnaný, naučila pánov starať sa o strategické zabezpečenie svojich území. Donútil ich na to kráľ Belo IV., za panovania ktorého tatárska pohroma zúrila. Pánom, ktorí nemali prostriedkov na postavenie hradu, na ohrozenejších miestach odobral panstvá a prevzal do majetku komory, so súčasným zakročením o organizáciu ich bezpečnosti. Len tak sa dá vysvetliť okolnosť, že väčšina hradov na Slovensku vznikla po tatárskej pohrome, teda v druhej polovici 13. a v prvej polovici 14. storočia. Je pravdepodobné, že v takých okolnostiach a pre také príčiny vzniklo v rajeckom údolí aj lietavské panstvo s jeho administratívnym a strategickým ústredím, s Lietavským hradom. Lietavská oblasť sa utvorila zo zvyšku kráľovského majetku, ktorý po vydelení pozemkovej držby okolitých panstiev a miest zostal voľný.
O Lietavskom hrade alebo o jeho území vtedy, keď mesto Žilina a všetky okolité hrady už jestvovali, v historických listinách niet nijakej zmienky. To dosvedčuje, že vtedy, t. j. v 13. storočí, Lietavský hrad ako držobnostný objekt ešte nejestvoval, teda ani hradného panstva nebolo. Prvý raz sa naznačuje jeho jestvovanie okolo roku 1318. Z toho sa môže bezpečne uzatvárať, že hrad postavili asi na začiatku 14. storočia. Otázka je, či sa kolonizácia kraja začala pred postavením hradu a či len potom? Prácu okolo stavby hradu, fyzickú silu (záprahy a ručné práce) v tie časy dával poddaný ľud. Lietavský kraj musel byť už pred postavením hradu aspoň čiastočne obývaný, keďže sa hrad len pomocou tohto ľudu mohol obnoviť, prípadne nanovo postaviť. Rozumie sa, že za stavania hradu a po jeho postavení, najmä však po definitívnym zriadení hradného panstva, obyvateľstvo územia dopĺňalo sa novými kolonistami. Kolonizácia vykonávala sa tu pôsobením zemského pána, teda majiteľa, prípadne užívateľa lietavského hradného panstva. Keď zemský pán bol len užívateľom panstva, vtedy on vykonával všetky právomoci v mene panovníka. Keď zemský pán bol vlastníkom panstva, bol i vlastníkom kráľovskej právomoci, a vtedy túto jemu udelenú právomoc vykonával vo vlastnom mene. Zemepán ustanovil podmienky osídlenia v kraji, nad ktorým vládol. Zemepán alebo jeho zástupca (úradník) zo svojej iniciatívy vyzval niektoré vhodné osoby spomedzi svojich poddaných, aby sa podujali na kolonizáciu niektorej časti zámockého územia. Časom prijali sa aj dobrovoľné prihlášky záujemcov o pôdu. Les sám pre hradného pána, ako majiteľa panstva, v tie časy nemal takmer nijakej hodnoty. Drevo sa potrebovalo len na stavebné ciele, pre výrobu rozličného náčinia, hospodárskeho i domáceho náradia a na palivo. Naproti tomu pôda, očistená od lesa, bola vhodná pre roľníctvo a chov dobytka, mala teda pre existenciu majiteľa a jeho poddaných oveľa väčší význam ako les. Les reprezentoval vtedy mŕtvy kapitál, bez zúročenia. Bezlesná pôda, vhodná na ciele poľnohospodárske, reprezentovala však živý kapitál, ktorý, obrábaný prácou poddaných, vynášal majiteľovi znamenité úroky. A dôchodky zemepána, rozkvet jeho panstva zaisťovali pre kráľovskú komoru dobrý zdroj príjmov. Preto panovníci radi dávali nezaľudnené kraje zámožnejším a hospodársky dobre založeným veľmožom. Veľmoži zas keď dostali niektorý kraj do vlastníctva, usilovali sa hneď ťažiť z neho, a najlepšie sa dalo ťažiť kolonizáciou. Kolonizáciou dostala i bojovná moc kolonizátora značnú posilu. Zo Žiliny a neskoršie i z Rajca, ako z kolonizačných centier tohto kraja, zásahom pánov okolitých hradov, postupným vedením zaľudňovacej akcie v údolí Rajčianky, podľa chronologického poradia vznikli osady.
Za najväčšiu a najstaršiu osadu možno pokladať Žilinu, ktorej začiatky siahajú do panovania uhorského kráľa Ondreja II. (1205 – 1235), teda do dávnejších časov než začiatky Lietavského hradu. Už roku 1208 sa spomína terra de Selinan.101 Všetky okolnosti svedčia o tom, že Žilina po založení Lietavského hradu prišla pod jeho právomoc, ale už roku 1384 odpútala sa od neho.102 Neskoršie, pravda, znova (najmä roku 1539) sem platila dežmu, ale potom sa opäť odtrhla, až konečne prišla pod právomoc hradu Strečna. Za Žilinou vo veľkosti a pravdepodobne i v chronologickom poradí vzniku hneď nasledoval Rajec. Už roku 1236103nitrianska kapitula dáva predium Reich komesovi Kazimírovi a v tomže roku udáva sa comes Casmerius filius Oliverii de Raich. Roku 1256 spomína sa terra Raiec.104 Roku 1275 sa spomína possessio Baranová). Roku 1397 je Rajec už oppidum Raycze.105 Ostatné osady, ktoré vznikli v údolí Rajčianky, ostali len malými dedinami. Medzi nimi Bánová a Rosina spomínajú sa už roku 1208106, villa Ovcharsk r. 1282107, hoci Ovčiarsko potok sa spomína už r. 1208108; Konská r. 1350109, Stránske 1369110, Turo r. 1386111, Podhorie r. 1388112. Ako príslušenstvo Lietavského hradu roku 1393 uvedené sú tieto osady: Lietava, Svinná, Nová Lehota, Babkov, Podhora, Brezany, Hôrky (Krásnahôrka), Bitarová, Ovčiarsko, Závodie (Kiszavoda), Stražov, Lalinek, Divina, Divinka (Kišdivina), Bánová, Trnové (Tarno), Višňové (Vinyo), Lúčka, Veľká Šuja a Ďurčina (Gyorklehotája).113 Zbyňov a Jasenov spomínajú sa už roku 1407, Čičmany založené roku 1411114, ale ako topografické miesto prichádzajú už roku 1272 a 1364115, od tých čias vyskytujú sa často. Tridvory prvý raz prichodia roku 1416116, ako hotová osada, vznikla teda akiste skôr ; Ilové, Hôrky (pod menom Felfalu, predtým aj Krásnahôrka) a Porúbka ako príslušenstvá hradu Strečna, spomínajú sa roku 1439117, Fačkov 1469. K Lietavskému hradu roku 1474 sa počítali nasledujúce osady: Lietava, Svinná, Stránske, Konská, Ďurčina, Frývald, Šuja, Jasenov, Zbyňov, Malá Černá, Babkov, Podhora, Brezany, Rajec, Lehôtka, Stražov, Chlumec, Bánová, Lúčka, Bystrička (Kisbeszterce = Bytčica?), Višňové, Trnové, Závodie (Zavatka), Divina, Bitarová, Hôrky (Krásnahôrka) a polovica mýta v Kysuckom Novom Meste.
Roku 1496, keď Zápoľovci vstúpili do majetku Lietavského hradu, patrili k nemu tieto osídlené miesta: Lietava, Rajec, Šuja, Frývald, Ďurčina, Konská, Stránske, Jasenov, Zbyňov, Černá, Lúčka, Višňové, Trnové, Bytčica, Bánová, Chlumec, Stražov, Bitarová, Brezany, Podhorie, Babkov, Svinná, Lehôtka a Teplica (Rajecké kúpele).118
V starých lietavských súpisoch, okrem uvedených osád, udané sú ešte tieto dediny: Stráňava k roku 1439 a 1474119, Poruba k roku 1361, Kunerád k roku 1511, Kľačany 1511 a Poluvšie k roku 1403120.Zakladanie osád, zaľudňovanie území slovenských hradov, počínajúc od 14. storočia, dialo sa podľa rozličných spôsobov kolonizácie. Z týchto rozličných spôsobov na severnom Slovensku vyvinuli sa 3 základné typy osád (dedín a miest):
- osady roľnícke (sedliacke),
- osady remeselnícke, mestečká (oppidum),
- osady valaské (pastierske).
V rajeckom kraji na území Lietavského hradu vyvinuli sa len prvé dva typy osád, lebo otázka pastvy dobytka, ako v ďalších statiach tejto práce uvidíme, rozriešila sa inak, a to: najímaním valachov z iných krajov, najmä z Oravy a Spiša.
1. Osady roľnícke (dediny sedliacke).
V každej poľnohospodárskej osade, založenej na území Lietavského hradu podľa stredovekých zásad kolonizácie, rozoznávame tri kategórie obyvateľstva: šoltýsov, sedliakov a bezroľných domkárov.
Šoltýsi
Šoltýsi boli osoby, ktoré mali od ostatných obyvateľov osady odlišné práva a povinnosti. Samo slovo je pôvodu starogermánskeho, je zložené zo slova Skuld, čiže Schuld, označujúceho dlh, podlžnosť, a zo slova heischen = vymáhať.121 Z toho vznikli formy Sculdohais, Schuldheiss a Scultais; do stredovekej latinčiny prešlo v podobe sculdassio, sculteta, scultetus, do slovenskej reči vo forme šoltýs. Vo všetkých prípadoch pôvodne znamenalo vymáhača dlhu, exekútora, v prevedenom zmysle funkcionára, ktorý obyvateľov osady vyzýval, aby plnili svoje peňažné a naturálne podlžnosti. Neskoršie znamenalo predstaveného obce, ktorému sa zverili i drobné súdne veci, z ktorých plynúce pokuty on vyrubil a inkasoval. Šoltýs teda bol súčasne sudcom obce, po nemecky Richter, z čoho sa vyvinul druhý názov šoltýsa: richtár, rozšírený na Slovensku až doteraz v zmysle starostu obce. V starých listinách osoby, vykonávajúce funkcie šoltýsa, richtára, často prichodia i pod menom fojta, vojta, po nemecky Vogt, Voigt. Tieto formy sa vyvinuli akiste zo slova vojvoda, skrátene vojvod, vojt; znamenali náčelníka, predstaveného obce, občiny, kmeňa. Takí vojvodovia boli u pastiersko-valaských osadníkov. Fojt v latinčine často prichodí aj pod názvom advocatus a v tom zmysle jeho funkcia bola: zastupovať spoločné veci osady. Ale nie je zriedkavé ani slovo villicus, ktoré označovalo šoltýsa dediny, na rozdiel od mestského richtára.
Všetky tieto definície a všeobecné označenia poukazujú na to, že šoltýsi medzi osadníkmi mali osobitné postavenie. Pôvod slova a jeho foriem však ukazuje i na to, odkiaľ prišiel systém šoltýsov na Slovensko. V dobe starého Slovenska prílev osadníkov do stredného Považia valil sa zo Sliezska, cez Jablunkovský priesmysk, o čom svedčí aj tradícia o pôvode najstaršej osady tohto kraja: Žiliny. Kolonizačným centrom tohto kraja v 14. storočí bola Žilina, z ktorej sa osadníci rozchádzali do Považia i do Turca, zakladajúc dediny podľa tešínskeho práva. Nositeľmi tohto hnutia boli národné živly, ktoré na Slovensko prišli zo Sudet.122
Roku 1350 Mikuláš, syn Thylov, predal „villicatum villae Kunszka vocatae“, čiže šoltýske právo v osade Konská, za 30 strieborných mariek druhému Mikulášovi, synovi Hebbranda (Hellebranda), predal ho so všetkými dôchodkami, najmä so slobodným pozemkom (cum libero lanio), s mlynom, s úžitkom mäsiarskym, obuvníckym, pekárskym, kováčskym a s inými, podľa nemeckého spôsobu (teutonicale stylo) k nemu prislúchajúcimi úžitkami. Tomáš, sudca kráľovskej kúrie (judex curiae dni Ludovici), potvrdzujúc túto kúpu, udelil nadobúdateľovi šoltýstva tieto práva: villicus (šoltýs) mal právo z dôchodkov osady Konskej 1/6 podržať pre seba, ostatné odovzdať do príslušného hradu; mal právo v civilných sporoch súdiť a od vymeraných pokút 1/3 zadržať pre seba, 2/3 odovzdať kastelánovi alebo hradnému oficiálovi. Hlavné súdne veci riešil kastelán, pre ten účel mal sa na mieste medzi osadníkmi tri razy ročne ustanoviť. Šoltýs bol povinný nazháňať osadníkov, potrebných pre založenie osady, ktorí v prípade, že by sa tu osadili definitívne, na 16 rokov by boli oslobodení od poddanských robôt a platieb a mali by povolené kdekoľvek v okolitých hradných lesoch narúbať a doviezť si stavebného dreva, potrebného pre výstavbu domov a hospodárskych stavísk, bezplatne.123
Podobné kolonizačné podmienky boli ustálené pri znovuzriadení dediny Podhoria roku 1388. Vladislav, syn Melchiora, udvorník palatína Štefana Bebeka a kastelán Lietavy, aby sa Čechmi spustošená a k Lietave patriaca dedina Podgorie znova zaľudnila, udelil Mikulášovi a Krisunovi, synom Wanovým, ktorých predkovia vyklčovali zem tej istej dediny, tamojšie sudcovstvo, richtárstvo (judicatus) s tým, aby lietavským pánom platili poplatky od jednej sesie. K tomuto sudcovstvu prislúchali úžitky mäsiarstva, obuvníctva, kováčstva a zlatníctva. Pri civilných sporoch z prisúdených pokút 2/3 šli hradnému panstvu, 1/3 ostala richtárovi; ostatné slobody boli ako v Žiline, podľa nemeckého práva.124 Kolonizačné podmienky, ustálené v Podhorí, zaviedli sa i v osade Trnovom, kde roku 1397 Magister Dezew, dedičný gróf a pán Lietavy, berúc do ohľadu zásluhy a verné služby Jána, syna Tomáša Podhorského, ktorého dedo bol vyklčovateľom pralesov a zakladateľom dediny Podhora, udelil mu v Trnovom sudcovstvo, čiže richtárstvo (iudicatum) s podmienkami a slobodami, vydanými roku 1388 pre Podhorie.125
Rajecký richtár Lamperth (Lambert) spomína sa roku 1407 ako „iudex de Rajecz“. Jeho syn Štefan dostal od vtedajšieho pána Lietavy Petra z Jelšavy výsadnú listinu „super advocatia seu iudicatu duarum villarum Jesenov et Izbin“.126 Tie isté práva dostal v tej istý rok i Andrej, syn Mikuláša z Jasenového, v tých istých dvoch dedinách, čo vzbudzuje domnienku, že Andrej a Štefan a ich otcovia boli v rodinnom pomere medzi sebou. Slová „advocatia seu iudicatus“ znamenajú, že menovaní dostali od zemepána právo spravovať menované dediny. Leustach z Jelšavy, tiež pán Lietavy, v tom istom roku potvrdil práva „super advocatia seu iudicatu“, vydané Petrom z Jelšavy, potvrdil ich „scultetis suis Jesenoviensibus et Zbinoviensibus“.127 Z toho vysvitá, že právo „super advocatia seu iudicatu“ tu patrilo „scultetis“, čo znamenalo, že tí, ktorí vykonávali právo advokácie a richtárstva, menovali sa šoltýsmi.
Uvedené prípady dosvedčujú, že kolonizácia sa tu vykonávala pod vplyvom nemeckého kolonizačného systému, praktikovaného v Sliezsku, čo odôvodňuje blízkosť Sliezska, ako aj stála obchodná a populačná komunikácia s ním. Mená šoltýsov a richtárov: Lamperth, Thyl, Hebbrand, Wan, ako i právo „super advocatia seu iudicatu“, udelené „teutonicale stylo“, ukazuje na nemecký vplyv pri kolonizácii žilinsko-rajeckého kraja už v časoch pred rokom 1407, teda rozhodne v 14. storočí. Preto tento kolonizačný systém obvykle menuje sa zaľudnením podľa nemeckého práva.
Šoltýstvo v patričnej osade bolo možno zriadiť alebo pred založením, alebo po založení dediny. V prvom prípade šoltýs dostal právo kolonizovať príslušný kraj, na čo potrebných ľudí si nazháňal sám. Keďže kolonizácia bola spojená s klčovaním lesov, s odvodňovacími a priekopníckymi prácami, teda s ťažkými robotami, ktoré sa museli vykonať bez toho, aby v prvých rokoch bol nejaký osoh, plynulo z novoutvorených rolí to, že sa zaviedlo, aby kolonisti dostávali od zemepána úľavu, „lehotu“, čiže oslobodenie od poddanských dávok a poplatkov na niekoľko rokov. V 14. storočí sa zaviedli lehoty na 20 – 25 rokov, v 15. storočí na 16 – 20 rokov, v 16. storočí na 12 – 16 rokov podľa okolností a terénu. Druhá forma zriadenia šoltýstva bola, keď osada postupným vývinom alebo obvyklým rozmnožením sa rodiny prvého osadníka vznikla sama bez lokátora; len neskoršie, keď sa populačne už dosť vyvinula, dostala od zemepána šoltýsa.Šoltýsi mali svoje práva a povinnosti.
Práva šoltýsov boli: Šoltýs mal obyčajne väčší pozemok ako ostatní osadníci v tej istej osade, ale to platilo len všeobecne. Pri lietavskom panstve šoltýsi, hoci pôvodne azda i mali väčšie pozemky než sedliaci, časom tieto pozemky zredukovali sa deľbou, prepisom na potomkov a inými transakciami pozemkovými tak, ako to z neskorších urbárov vysvitá, že šoltýske rale, plošne neprevyšovali mieru sedliackych ralí. Usadlosť alebo raľa (latinsky sessio) sa osadníkovi vydelila z určitej časti obecného územia, na ktorej sa on so svojou rodinou usadil a na ktorej, podľa pochodov a životných pomerov tej doby, mohol vyžiť a súčasne znášať aj predpísané ťarchy. Veľkosť pozemkov, pripadajúcich na jednu usadlosť, ustálila sa jednoducho pojmom „sessio“. Pod týmto pojmom sa od pradávna rozumela vyššie uvedená existenčná norma, ale časom utvorila sa i geodetická miera sesie, rale. Intravillán obvykle mal výmeru plochy, na ktorej sa mohlo vysiať 2 prešp. merice zrna, to zodpovedalo výmere asi jedného jutra (á 1200€°) Extravilán sa skladal z rolí a lúk. Ich výmera bola v každom kraji iná. Výmera rolí počítala sa podľa miery vysiateho semena, výmera lúk zasa podľa vyťažených vozov sena. Neskoršie, v 18. storočí, role sa počítali na jutrá, lúky však podľa počtu koscov, potrebných na ich skosenie. Na území Lietavského hradu výmera usadlosti bola rozličná podľa obce. Sprvu, hlavne v 14. storočí, každý osadník, teda i šoltýs, mal v držbe toľko pozemkov, koľko práve obrobil. Tak to bolo i v 15. storočí.
V 16. storočí, keď sa hranice osád definitívne stabilizovali, vzala i výmera „sesie“ určitú veľkosť, rozlohu, takže pod menom „sesie“ na území Lietavského hradu sa rozumel súhrn poľnohospodárskych pozemkov vo výmere priemerne 56 uh. jutár rolí a 3 – 4 uh. jutár lúk. K týmto poľnohospodárskym pozemkom, usadlostiam, sesiám, ktoré sa vydelili podľa rodín a ohraničili medzami, prináležali ešte aj spoločné pastviny a lesy, ktoré patrili celej osade nerozdelene.
Šoltýsi, podľa uvedených kolonizačných podmienok, mali okrem vydelených pozemkov i právo mlyna. Iba oni mohli postaviť mlyn, v ktorom sa osadníkom mlelo zrno, a od tohto mletia šoltýs mal právo vyberať od osadníkov primeraný poplatok v zrne alebo v peniazoch. Okrem toho šoltýsi mali právo na svojich pozemkoch držať poddaných, prípadne i takzvaných „záhradníkov, podludníkov“ (lat. inquilini), ináč želiarov.128 Šoltýsi podľa svojho povolania mali právo viesť, spravovať dedinu a na základe toho mali právomoc v mene zemepána súdiť nad poddanými, pravda, len v drobných občianskych sporoch, nie v úhlavných veciach. Boli teda v pravom zmysle slova richtármi, fojtami, vojtami (starostami) dediny, z čoho mali primeraný dôchodok.
Všetky tieto práva šoltýsov boli dedičné. Zemepánom za šoltýsa povolaná a ustanovená osoba, kým svojmu povolaniu zodpovedala, ostala v tejto hodnosti doživotne. Šoltýske usadlosti a s nimi spojené práva s otcov prechodili na synov, potom na vnukov až do panovania Márie Terézie, teda do druhej polovice 18. storočia, keď funkcia šoltýsov prešla na volených richtárov (starostov).Povinnosti šoltýsov boli: upozorňovať sedliakov svojej dediny na ich záväznosti voči zemepánovi; vyrubovať dávky a poplatky, pripadajúce na jednotlivé rodiny alebo usadlosti; vyberať nájomné, dane, príspevky; vysielať do panskej roboty, na „panštinu“ robotníkov a povozníkov; dozerať na to, aby sa sedliaci nevtierali do pozemkov zemepána, aby nerúbali lesy, rezervované pre potreby panstva; za vojny mali sa starať o to, aby sedliaci vystrojili do boja pešiaka, oni sami však povinní boli vystrojiť jedného jazdca.129
Aby šoltýs mohol vykonávať všetky tieto povinnosti, musel byť on sám oslobodený od poddanských robôt. On sa teda od poddanských robôt obyčajne vykúpil peniazmi, ale v prípade, že si u svojho pána získal rozličné zásluhy, výkupné mu aj odpustili.
Šoltýsi, podľa týchto práv a povinností, boli vlastne miestnymi zamestnancami, poverencami, dôverníkmi zemepána. Ich rodinné mená sa zmenili podľa názvu dediny, v ktorej šoltýsovali. Rozoznávali ich podľa toho, v akej osade boli šoltýsmi. Tak sa povedalo, že šoltýs, richtár alebo fojt Frývaldský, Čerňanský, Ďurčanský atď. Často sa stalo, že i sedliacke rale prišli do rúk šoltýsov, slobodníkov alebo zemanov. Juraj Thurzo roku 1590 v Bytčici dal jednu osadnícku usadlosť so všetkým príslušenstvom Valentovi Névedymu a jeho potomkom za jeho služby oproti zloženiu 300 fl. Neskoršie však tohto Névedyho vyhnal a roku 1599 dal tu dve rale svojmu komorníkovi Štefanovi Pozsgaimu, ináč rečenému Kokoň, za 200 fl.130 Roku 1593 Thurzo v osade Lúčka dal Antonovi Klothovi zo Žiliny a jeho potomkom obojeho pohlavia za preukázané služby, oproti zaplateniu 300 fl., jednu osadnícku raľu so všetkým príslušenstvom. Neskoršie zvýšil cenu rale na 850 fl. Sedliaci tejto rale všetky urbárske povinnosti odbavovali Klothovi, nie zámku. Roku 1625 táto raľa s dvoma sedliakmi dostala sa do rúk Jána Illavayho za 850 fl.131 Alžbeta Czoborová dala v Lúčkach dve ďalšie usadlosti nejakému Lászlóffymu, ktoré časom prešli na úradnícku rodinu Lietavského hradu, na Ghillánych.132
Niektoré šoltýske rodiny za mimoriadne zásluhy v službách svojho zemepána a na jeho prihovorenie pozemančili a šoltýske usadlosti im darovali ako zemianske kúrie. Tak to bolo vo Veľkej Černej, kde rodinu Čerňanských už na začiatku 16. storočia pozemančili. V Ďurčinej už pred rokom 1604 Juraj Thurzo dal svojim verným služobníkom Jurajovi a Jánovi Ďurčanským, členom staršej šoltýskej rodiny v Ďurčinej, šoltýsku usadlosť, ale, hoci Ďurčanskovci sa časom i pozemančili, dávali od nej nájom do zámku, desiatok od oviec, kôz a včiel. Roku 1615 bol tu „judex scultetus“ Peter Ďurčanský a tu býval i „nobilis vel potius libertinus“ Andrej Ďurčanský.133 V Babkove bol už roku 1469 šoltýsky rod Babčanských. Roku 1612 Thurzo obnovil šoltýsku výsadnú listinu Jurajovi Babčanskému v Babkove.134 Vo Frývalde už v 16. storočí sa utvorila šoltýska rodina Frývaldských, r. 1608 sa jej výsady obnovujú, r. 1625 sú richtármi spoločníci bratia Frývaldovci. Platia len od domu, od iných dávok a robôt sú oslobodení. Majú dvoch hofierov, svojich pokrvných, na vlastnom grunte postavených, ktorí panstvu nie sú povinní platiť. Majú svoj mlyn, pílu a sladoveň, od ktorých neplatia do zámku nič.135 V Bánovej šoltýsky rod Bánovských bol známy už roku 1469, neskoršie tu mali v držbe jednu raľu i Závodskovci. V 17. storočí mal tu tiež jednu raľu za 300 fl. „Matheus Palumbini medicinae doctor“.136 V Podhorí bol fojtovský rod Podhorských. Tu „medietas scultetiae Podhorensis“ mala zálohovú hodnotu 300 fl.137 V Šuji bol známy rod Šujanských, ale na jednej osadníckej rali, podľa povoľovacej listiny Heleny Thurzovej z roku 1638, sedeli „nobiles Hričovský“ ako libertini a platili od nej ročne 12 fl., okrem toho desiatok od oviec, kôz a včiel.138 Šoltýske rodiny boli ešte: Rosinský z Rosinej, Turecký alebo Turský (k roku 1423) z Tura, Trnovský z Trnového, Lučanský z Lúčky atď.
Uvedené prípady vydávania šoltýskych alebo poddanských ralí do prenájmu, do zálohu alebo do úžitku zaujímavé sú z toho ohľadu, že naznačujú, akú hodnotu mali vtedy pozemky. V Bytčici roku 1590 zálohová cena jednej sedliackej rale bola 300 fl., keď bola pustá. Ale sedliacka raľa s 2 sedliakmi, s úžitkom ich roboty a so všetkým z nej plynúcim osohom mala hodnotu 850 fl. Roku 1593 zálohová hodnota dediny Podhorie s 8 raľami a s troma bezroľnými domkármi bola 1900 fl,139, z toho na jednu raľu pripadá 237,50 fl. Roku 1625 „medietas scultetiae“ v Podhorí mala zálohovú hodnotu 300 fl. R. 1685 v Bánovej jedna sedliacka raľa podobne mala hodnotu 300 fl. Z týchto dát vysvitá hodnota jednej rale od 237,50 fl. do 300 fl. Nájomná hodnota v Šuji roku 1638 bola 12 fl. plus dežma, r. 1694 ročne 20 fl., 1781 vyšla už na 49 fl., ale od 3/4 rale sa platilo 12 fl. Priemerne asi 20 – 49 fl. podľa akosti. Zodpovedalo to asi 7 až 20 %-nému zúročeniu.
Sedliaci.
Rodiny ktoré dostali od zemepána právo založiť osadu, zozbierať niekoľko príslušníkov svojej rodiny alebo známych, ba i cudzích, ktorí sa podujali pod vedením tejto šoltýskej rodiny kolonizovať predmetný úsek hradného územia. Títo kolonisti, osadníci, ináč i sedliaci, dostali po jednej usadlosti, čiže sesii. Na začiatku kolonizačnej práce také usadlosti boli obyčajne lesom pokryté pozemky. Každý osadník dostal podľa plochy rovnakú usadlosť, na ktorej les vyklčoval, lesnú pôdu prerobil na ornú; z dreva, vyťatého na mieste, postavil si dom, gazdovské staviská, a tak začal hospodáriť. Osadníci, čiže sedliaci, podľa terminológie feudálnej doby „jobbagiones“140, boli ľudia, osadení v niektorej osade na obrábanie zeme, boli teda k hrude viazaní robotníci tej zeme. Pozemky neboli ich vlastníctvom, ony boli len v ich úžitku za určité dávky, poplatky a služby, ktoré boli presne ustálené. Aké boli tie dávky, poplatky a služby, stálo v urbárskych súpisoch. Urbárske súpisy pre lietavské hradné panstvo zachovali sa len od sedliakov v staršej dobe, teda v 14. a 15. storočí. Obraz o povinnostiach sedliakov v staršej dobe možno si utvoriť len porovnaním s analogickými prípadmi. Pravda, ani pre staršiu ani pre novšiu dobu nemožno udať celkom presné dáta o poddanských povinnostiach, a to preto, lebo v rozličných vekoch, pri rozličných hradných pánoch a v rozličných dedinách boli povinnosti iné a iné, ktoré sa okrem toho líšili od seba ešte i podľa individuí. Isté je však, že osadník po uplynutí danej mu lehoty musel od pozemku, na ktorom sa osadil, zemepánovi poskytovať rozličné dávky a poplatky v peniazoch a naturáliách. V 14. a 15. storočí, keď dediny boli len na začiatku svojho kolonizačného vývinu, boli dávky a povinnosti pre jednu osadu ustálené v celosti, dovedna pre celú osadu. Internou vecou šoltýsa (vojta) a s ním spolu osadených roľníkov bolo: rozvrhnúť tieto celkové povinnosti a dávky individuálne na jednotlivé osoby, prípadne na rodiny. Spočiatku, keď osadníctvo bolo len na začiatkoch, osadníkov bolo málo, voľnej zeme nadostač, sedliaci boli hľadaným a všelijakými výhodami privolávaným živlom kolonizačným. Aby kolonizácia pokračovala úspešne, museli byť poplatky, dávky a povinnosti mierne, ľahko splniteľné, aby sedliak nestratil chuť do kolonizačnej práce, aby mu nový domov dal lepšiu existenciu než starý, aby nezanechal začatú prácu. Preto na Slovensku je všeobecný zjav, že poddanské poplatky a povinnosti v 14. a 15. storočí, keď kolonizácia bola na začiatku svojho vývinu, sú miernejšie, so sociálneho a národohospodárskeho stanoviska slušnejšie než dávky a povinnosti, predpísané poddaným potom v 16. storočí a neskoršie, keď sa kolonizácia už skončila. Keďže na začiatku kolonizácie lietavského kraja počet osadníkov bol menší, než keď kolonizácia dosiahla istý stupeň svojho vývinu, pripadla na jednu dušu väčšia miera priestoru pre pohyb a pre vyhľadávanie chleba než v 16. a v nasledujúcich storočiach. Pravda, veľká časť voľného priestoru v starších časoch bola porastená pralesmi, ale v pralesoch sa zdržiavalo viac zveri, vo vodách plávalo viac rýb, v okolí žilo viac vtáctva, z čoho sa aj osadníkovi dostalo viac ako potom po 16. storočí, keď už pre väčší počet obyvateľstva existenčné možnosti sa zúžili a hradní páni, majúc už aký-taký prebytok poddaných, začali s nimi prísnejšie zachádzať, začali ich k hrude lepšie pritískať, utláčať.
Povinnosti a bremená sedliakov časovo možno rozdeliť na tri doby:
- I. doba trvala od začiatku kolonizácie do vzbury sedliactva roku 1514.
- II. doba sa počíta od vzbury sedliactva r. 1514 do vynesenia tereziánskeho urbáru r. 1767.
- III. doba trvala od r. 1767 do zrušenia poddanstva r. 1848.
V I. dobe ťarchy sedliakov, v porovnaní s neskoršími dobami, boli pomerne malé. Je to všeobecný zjav nielen na území Slovenska, ale i v susedných krajinách.141 Obraz o položení poddaných v druhej polovici 13. storočia a akiste i v 14. a 15. storočí podáva listina uhorského kráľa Belu IV., vystavená roku 1265 pre poddaný ľud Liptova.
Nakoľko v Liptove, v Orave a v severnej trenčianskej oblasti panovali analogické kolonizačné pomery; nakoľko práva a povinnosti šoltýsov, ako hlavných činiteľov kolonizácie, boli rovnaké na Slovensku všade, kde sa kolonizovalo na základe nemeckého práva, možno bezpečne predpokladať, že i položenie poddaných v týchto krajoch bolo rovnaké, teda že predpisy, ustálené pre liptovských poddaných, podávajú obraz existenčných pomerov poddaných i na území Lietavského hradu, hlavne preto, že listinu vydal panovník, ktorého predpisy v tomto kraji – aspoň v hlavných črtách – slúžili za vzor aj pre iné kraje, i pre kraje súkromných majiteľov hradných panstiev. Podľa týchto predpisov každých 30 hospodárstiev muselo kráľovi ako svojmu zemepánovi, keď navštívil hrad, odovzdať jedného vykŕmeného vola a jednu 3-ročnú ošípanú. Každé hospodárstvo malo dať dve sliepky a štyri vajcia. Okrem toho každé hospodárstvo malo zaplatiť ročne 12 denárov do dňa sv. Juraja. Bol to ročný poplatok (nájom) zemepánovi za užívaný pozemok. Komesovi (išpánovi, správcovi hradného územia) povinné bolo každých 40 hospodárstiev ročne na deň sv. Martina dať jednu trojročnú ošípanú, nie práve vykŕmenú, ale dobrú, vybranú zo stáda. K tomu dalo každé hospodárstvo jeden chlieb a od každého poplužia zeme mieru ovsa, v tom kraji obvyklú (zodpovedá asi desiatku).
Taktiež každých 40 hospodárstiev muselo chovať jedného vojenského koňa.
Ľud bol povinný robotou a povozmi prispievať na stavbu kostolov, faru zaopatriť dvoma sluhami, jedným koňom, jednou kobylou, šiestimi volmi, dvoma kravami a 30 kusmi menšieho dobytka.
Pod titulom poddanských dávok museli sa odovzdávať kunie a veveričie kožky. Každý poddaný musel jeden deň v roku, ktorý mu išpán vyznačil, pracovať na hrade alebo na inom hradnom majetku.
Zakázané bolo poľovať na jelene, diviaky, beniaminy a divé osly, loviť kuroptvy, lapať ryby vo vodách, hájených pre zemepána. Na srnce a zajace smeli poľovať voľne.
Keď poddaný umrel bez dediča mužského pohlavia, celý jeho hnuteľný majetok prešiel na brata; ale prv si išpán vybral z neho nejakú vec, ktorá sa mu práve páčila. Keď zosnulý nemal brata, len dcéru, išpán i vtedy si vybral z hnuteľnosti zosnulého nejakú vec, ale ostatné veci ostali dcére a vdove. Keď však nebohý nemal ani dcéru ani brata, vtedy 2 tretiny jeho hnuteľnosti dostal išpán a jednu tretinu vdova.142
Tieto predpisy dávajú, keď i nie konkrétny, ale aspoň všeobecný obraz o stave poddaných v tejto dobe.
V Orave zasa pri analogických pomeroch, roku 1390 „lide w nowem osadzení a obidleni hneď sprwopoczatku až i na potomne czasi magi dáwat po kolaczy, yako y gini od takowich lanow platiť w zwiku mali“.143
Vo Spiši, kde sa kolonizovalo podľa tých istých zásad a pravidiel nemeckého práva ako v okolí prameňov Nitry a v obvode Žiliny, na území spišských majetkov rodiny Bebkovskej (v okolí Gelnice) roku 1326 zriadila sa osada, v ktorej šoltýsi mali analogické práva, aké sme videli i pri šoltýsoch lietavských. Teda práva a povinnosti sedliakov lietavských museli byť tiež podobné ako u sedliakov spišských, osadených pri analogických pomeroch. Tu lehota trvala 16 rokov, po uplynutí ktorej každá usadlosť každý rok pod menom poplatku od pozemku (terragium) mala zaplatiť 1 ferto144, z čoho si šoltýs mohol podržať každý šiesty denár.
Každá obec dala 2 dobré bravy, každý osadník (hosť) 2 sliepky, 1 kub.145 ovsa a 2 koláče. Slobodné im bolo ryby chytať a poľovať.146Také alebo podobné kolonizačné podmienky platili v tých časoch i na území lietavského panstva. Spomenutá II. doba v existenčných pomeroch poddaných vyznačuje sa tým, že bremená sedliakov miestami boli ešte staré, ale všeobecne nastával už obrat k ťažšiemu, prejavovali sa snahy revízie poplatkov, na ich zvýšenie. Povstanie sedliakov roku 1514 zavinili veľké ťarchy, uvalené na poddaných. Tieto ťarchy však nebolí všade rovnaké. Po povstaní roku 1514 októbrový snem zákonom reguloval povinnosti sedliakov voči zemepánovi. Následkom toho sa stalo, že zákon čl. XX. z r. 1514 tam, kde bremená sedliakov boli priemerne mierne a slušné (viď predošlé predpisy), znamenal zhoršenie položenia, ale tam, kde tieto ťarchy boli väčšie, a preto zavinili vzburu, znamenal úľavu. Uvedený zákon urovnal extrémy a priviedol povinnosti sedliakov všade na rovnakú úroveň. Podľa ustanovení zákona: jedna poddanská rodina platí od usadlosti 1 zl. dane; týždenne robotuje 1 deň (ročne 52 dní); mesačne dáva jednu sliepku (ročne 12 sliepok); ročne 2 husi (jednu mladú na sv. Ducha a jednu vykŕmenú na sv. Martina); desať poddaných spolu 1 ošípanú ročne; z akejkoľvek úrody (obilie, seno atď.) jednu desatinu. Pritom zákonodarca nezabúda dodať, že všetky ostatné príjmy zemepánov, ktoré dosiaľ vyberali, alebo zvykli vyberať (dary, mimoriadne dávky), ostávajú v platnosti i naďalej.147
Táto II. doba na území lietavského panstva začína sa panstvom Mikuláša Kostku. Z jeho časov zachovali sa účty od roku 1539, z ktorých sa dá vylúštiť, aké poplatky dávali jednotlivé osady, patriace k Lietavskému hradu.148 Do obvodu Lietavského hradu vtedy patrili tieto osady: Stránke so 16 sedliakmi, Konská so 14, Poruba s 13, Kunerád s 10, Ďurčina so 14, Frývad so 14, Šuja so 7, Rajec so 48, Černá s 5, Jasenová s 13, Bešeňová s 12, Zbyňov s 13, Babkov so 7, Podhorie so 7, Brezany s 3, Bánová s 12, Bitarová so 7, Stražov s 8, Bytčica so 16, Trnové s 10, Višňové s 20, Lúčka s 5, Lietava s 5 roľníckymi osadlosťami. Všetkých týchto 23 osád malo spolu 269 roľníckych usadlostí. Poplatky menovali sa „porubom“. Platby vyberali v určitých dňoch v roku.
- „Porub uložený na fašanky anno Dni 1539.“ Vyberalo sa od každej usadlosti po 1 fl. To bola norma, ale niektorým sedliakom bola daná úľava, takže sa zinkasovalo menej. Dovedna sa vybralo 181 fl. 70 denárov.
- „Počína sa rejster dluhu svato Jířího 1539.“ Vtedy sa vyberalo po 50 denárov, okrem toho rozličné prirážky, spolu vybraté 150 fl. 77 denárov.
- „Hlaska sv. Jirího po 7 den.“ Dovedna vybraté 12 fl. 25 den., ale každá osada nezaplatila celý svoj dlh.
- „Počína se porub po 32 den, na deň Božieho tela 1539.“ Vybraté dovedna 60 fl. 65 den., ale niektorí dostali lehoty a zrážky, niektoré osady vôbec neplatili.
- „Porub ustavený v nedeli pred svätým Vavrincem 1539.“ Vyberalo sa po 1 fl., ale nie každá usadlosť platila riadne. Vybraté dovedna 183 fl. 46 den.
- „Porub ustanovený po puol zlatem od sv. Gala 1539.“ Vybraté dovedna 75 fl. 3 den., lebo mnohé obce neplatili.
- „Porub ustavený po Všech svatých po zlatom, kráľovský porub 1539.“ Vybraté dovedna 175 fl. 45 d., lebo každá obec neplatila.
- „Znamená se prijem porubu z držení letavského po zlatem zarubeneho pred vánoce.“ Vybraté dovedna 180,20 fl. (Doplnené zo súpisu z r. 1543.)
Podľa urbáru predpis všetkého „porubu“ (nájmu) bol 5,39 fl. od každej usadlosti, dovedna teda 269 x 5,39 = 1449,91 fl. Za rok 1539 v skutočnosti vybralo sa len 1019,51 fl., teda o 430,40 fl. menej, než bolo predpísané. Časť týchto nedoplatkov vznikla tým, že niektorým sedliakom z rozličných dôvodov odpustili určitý diel poplatkov, ale i tým, že niektorí sedliaci pre nedostatok hmotných prostriedkov nemohli platiť. Proti takým sa bezohľadne zakročilo, ako sa to stalo v Bešeňovej, kde sa poplatok ad 4. zinkasoval „od 10 sedliakov, jedenásty dal 25 den. a dvanásty nedal nič, kone mu vzali“. V Šuji od 6 sedliakov zinkasovali 1 fl. 80 den., „siedmemu krawy zabrali“.
Okrem tohto peňažitého „porubu“ dávali sedliaci do zámku všelijaké naturálie pod názvom „illes“ (z maď. élés = živnosť). O tom svedčí „register príchodu illeše z drženi zámku Lietavy 1543“. Dávala sa 1/10 časť úrody, a to: múka, jačmeň, ovos, hrach, pšeno a chmeľ; okrem toho sliepky a z produktov tvaroh a maslo. Od niektorých dedín sa vyberala i slanina (Bánová, Višňová, Bytčica, Stránske, Konská).
Lietavské účty z tej doby nespomínajú o poddanských robotách nič, ale to isteže nie preto, ako by takých robôt nebolo bývalo, veď prevádzka v majeroch, ktorých bolo asi 10, vyžadovala robotné sily, ale preto, že sa tieto roboty neviedli účtovne v evidencii. To znamená, že sa v tomto ohľade asi prejavovala samovôľa zemepána, či vlastne jeho úradníctva. Z porovnania povinností, predpísaných zákonom, so skutočnou platbou vysvitá, že sedliaci lietavského panstva viac platili, než sa predpisovalo v zákonnom čl. XX. z r. 1514. Vtedy sa kolonizácia lietavského kraja už dokončila, hradní páni nemuseli už výhody a lehoty poskytovať, aby si nazbierali potrebný počet poddaných. Sedliakov bolo nadostač, zemepáni zem si cenili vysoko, pracovný materiál na nej nízko, preto bremená sa neprimerane zvýšili.
Z roku 1543 zachovali sa výkazy, obsahujúce súpis dedín, poddaných Lietave, počet usadlostí a v každej dedine i mená hlavy každej osadníckej rodiny.149 Podľa toho súpisu v 25 dedinách, poddaných Lietavskému hradu, bolo 265 usadlostí, 100 bezroľných domkárov, 23 fojtov (šoltýsov, richtárov).
Kolonizácia údolia Rajčianky sa dokončila v prvej polovici 16. storočia. Pravda, rozličné pohromy, ako vojny a za vojnou nasledujúce epidémie, často preriedili obyvateľstvo tohto kraja, ako všade. Tak sa stalo i v čase, keď majiteľmi Lietavy boli Zápoľovci. „Vtedy postihnutý bol hrad s jeho príslušenstvom a spustošený skoro celý kraj jeho, takže – ako to z daňových súpisov jasne vysvitá – celé príslušenstvo tohto hradu počítalo iba 50 osadlostí.“150 Ale po zániku Zápoľovcov sedliaci sa vrátili do svojich dedín, takže odvtedy, ako Kostka prevzal Lietavu do svojich rúk, územie hradu sa znova zaľudnilo a dediny ožili. Okolnosť, že sa osady znova naplnili obyvateľstvom, vyvolala určitý pokles hodnota sedliactva. Keď už nebolo treba podporovať kolonizáciu, prestali výhody, lehoty a výsady, ktoré vábili osadníkov. Keďže osadníkov bolo nadostač, miestami i nadbytok, hradní páni im diktovali podmienky, aké chceli. Od polovice 16. storočia badať nové vzrastanie poddanských bremien. Účtovné knihy z roku 1604 podávajú o tom obšírnu a spoľahlivú informáciu.151 Roku 1604 Lietava a poddané obce odovzdali do zámku tieto peňažité poplatky a naturálne dávky, pripadajúce na ne podľa urbáru a osobitných dohodnutí:
| Peňažité poplatky | 3 906,20 fl. |
| Hodnota naturálnych dávok | 656,79 fl. |
| Hodnota ručnej a povozníckej práce | 1 393,60 fl. |
| Celková hodnota poddan. povinností bola | 5 956,59 fl. |
Pod právomoc lietavského hradného panstva v tom istom roku patril tento počet roľníckych usadlostí: v Stránskom 16 sedliakov, v Konskej 11, v Ďurčinej 10, vo Frývalde 10, v Šuji 7, v Rajci 30, v Jasenovom 10, vo Zbyňove 8, v Babkove 41/2, v Podhorí 8, v Brezanoch 1, v Bitarovej 1, v Bánovej 10, v Bytčici 5, v Lúčke 3, v Lietave 4, v Trnovom 8 a vo Višňovom 13 sedliackych usadlostí. Všetkých usadlostí pod právomocou Lietavského hradu bolo 1591/2. Keďže sa od týchto usadlostí do hradu zaplatilo 5956,59 fl., peňažitá hodnota poddanských bremien, pripadajúca na jednu usadlosť, bola 37,34 fl.
Tento výsledok svedčí už o značnom zvýšení poddanských povinností oproti predošlému storočiu. Proti tomu sa sedliaci nemohli nijako odvolať. Sedliakov vtedy už bolo hodne, zeme pomerne málo. Museli prijať každú podmienku, ktorú im zemepán diktoval, aby sa im pozemok nechal v úžitku. Ani lehôt už nebolo takých dlhých ako v 16. storočí, lebo klčovanie lesov zastavili. Prideľovali sa už len zvyšky starých sesií, ktoré predošlý gazda zanechal, na ktorých osadnícka rodina prípadne vymrela, alebo ktorej pôda bola takej nízkej akosti, že ju predtým dlhé roky nik nechcel obrábať. Príklad na taký prídel objasňuje nám tieto nové pomery.
Grófka Alžbeta Czoborová, vdova po Jurajovi Thurzovi, majiteľovi Lietavy, z roku 1620 „chtejíce duochodky neumenšovati, než jak tak vedle nynejších časov rozmnožovati, strany rale Taraškova rečenej, v Malej Černej, ktera od mnoha predešlych let pusta stala, takto nariadila a dokonala se, že totižto tuže rali se všemi jeji puožitky, jakymkoli jmenem nazvane mohou byti a uznavaly by sa k nej prisluchati, Jiríkovi Valachovi a Melicherovi Mandákovi i jejich všem potomkum k svobodnemu užívaní dati a pustiti si umínila tymto spuosobom: Žeby totižto oni, aby sa lepej a spešnej na tej ralej zbudovati mohli, do uplnych čtyr rokuov od všech danek, zbyvek, poradek a robuot, ktereby k temuže zámku Letava davati a zbyvati povinní byli, prazdni a svobodní zustavali, po vyplnení pak tech 4 let každy rok 12 zl. uh. na dva terminy, totiť na sv. Jana a na Vianoce nam i potomkom našim davati a platiti dlužni budu oni i potomci jejich. Od jinych pak danek a napadkuov i po vyplnení tech 4 let jich vynimame a svobodíme, pokudkolvek tu roli držeti a uživati budu, na ktorej take stavení potrebné do tych 4 rokuov postaviti a zbudovati slibili“.152
V nasledujúcich rokoch sa bremená poddaných podstatne nezmenili, ale zato stále ukazovali tendenciu vzostupnú. Dokazujú to aj iné doklady, ale najmä účtovné doklady z celého 17. a 18. storočia. Doba reformácie a protireformácie na podstate veci nič nezmenila. Poplatky roku 1709, pripadajúce na jednu usadlosť, ustálené boli v peniazoch a naturáliách. Podľa účtov z toho roku poddaní zaplatili panstvu od pozemkov v hotovosti 1120,75 fl., dlžní zostali 760,76 fl., desiatok od oviec a včiel činil 113,30 fl., in natura dali 325 oviec, 19 korcov pšenice, 36 korcov jačmeňa, 36 korcov ovsa, 81/2 korcov chmeľu v peňažnej hodnote asi 130 fl.; úhrnná hodnota platieb a dávok: 2130,81 fl. Keďže počet obývaných ralí bol 44, na jednu usadlosť prišlo všetkej ťarchy 48,43 fl. 153 V tejto sume bol zahrnutý „census urbarialis, solutio pro culinariis, operibus, canabis et aducillacione“. Mnohé usadlosti v časoch kuruckých vojen spustli; nedonášali osoh. Ale za obývané usadlosti vyberali sa poplatky riadne a sedliakom dávali sa len dodatočné úľavy. Pusté rale podľa možnosti dávali sa do prenájmu za znížené nájomné.
V II. dobe, okrem uvedených dávok a poplatkov, poskytovaných svojmu zemepánovi, sedliak bol povinný platiť ešte štátne dane, ktoré sa vyberali pod názvami: lucrum camerae, contributio, subsidium. V týchto prípadoch daňovým základom bola porta (brána), vjazd do sedliackej usadlosti. Dom poddaného, opatrený drevenou bránou, uzavierajúcou vchod do dvora, bol mierou jeho hospodárskeho stavu a základom pre vymeriavanie dane. Roku 1527 od jednej porty počítal sa 1 zl. ročne. Oslobodený bol iba ten, kto mal menej majetku ako za 10 zl.
Vojenské potreby, spojené s ochranou krajiny proti Turkom, zavinili, že roku 1536 daňový poplatok od porty sa zvýšil na 2 zl. ročne, pritom sa súčasne znížila hranica nezdaniteľného majetku na 6 zl. Roku 1542 táto hranica klesla na 3 zl.154 Poddaný mal záväzky aj v obrane krajiny. Podľa zákonov z polovice 16. storočia, osnovaných pod vplyvom tureckého nebezpečenstva, každá usadlosť bola povinná vyslať jedného mužského na 6, neskôr na 12 dní práce ročne na opravy, stavby a zabezpečovanie pevností; okrem toho každých 10 port malo vyslať jeden povoz do tábora. Roku 1526 vyniesli zákon, zaväzujúci každého poddaného, že v prípade potreby musí ísť do boja osobne.155 Poddaní okrem uvedených záväzkov dodávali ešte desiatok cirkvi a vydržiavali i nižšie kňažstvo, lebo im boli povinní obrábať zeme a dávať rozličné naturálne dávky, taktiež prispievať ručnou a povoznou prácou pri stavbách a opravách cirkevných budov.
III. doba v urb. pomere poddaného oproti zemepánovi vyznačuje sa tým, že osadnícka aktivita, pokiaľ sa týkalo zaberania nových plôch (pre potreby roľníctva), nielen na území lietavského panstva, ale i všeobecne na území Slovenska prestala, lebo pomer ornej, lúčnej, pastvinnej, lesnej a neúrodnej pôdy sa stabilizoval. Začala sa osadnícka aktivita v smere zintenzívnenia hospodárstva. Prestávajú vznikať nové osady a prebytky obyvateľstva v jednotlivých osadách nepoužívajú sa na zakladanie nových osád, ale zostávajú doma, kde existenčné dôvody donucujú ich hľadať spôsoby: ako vyživiť rozmnožený počet obyvateľov na nezmenenej ploche. Pri nezmenenej rozlohe pôdy zväčšuje sa počet rodín, teda pomery vyžadovali novú úpravu urbárskych (poddanských) predpisov. Tieto predpisy vydala Mária Terézia roku 1767, do života uviedla ich len v nasledujúcich rokoch. Stará usadlosť na území lietavského panstva mala výmeru priemerne 55,75 jutár. Podľa nového urbáru z 56 usadlostí, jestvujúcich na lietavskom panstve v čase zavedenia nového urbáru, utvorili sa nové usadlosti počtom 128, takže jedna nová usadlosť, čiže tazv. urbárska raľa mala výmeru 24,39 jutár. Okrem toho na každú starú usadlosť pripadalo lúk na 3 jutrá a intravilánu až do dvoch jutár. 156 Od jednej starej osady platilo sa priemerne po 29,51 rfl., od jednej urb. rale 13 rfl.
Okrem týchto poplatkov v hotovosti museli poddaní poskytovať: a) ručnú robotu, a to od každej starej usadlosti po 237 dní, čiže od každej novej po 104 dní, alebo miesto toho záprahovú robotu od každej starej rale po 118 dní, od každej novej po 52 dní; b) na dlhú furmanku každé dve staré rale alebo akždé 4 nové rale raz do roka; c) živnosti dávali: každé dve staré alebo 4 nové rale: 1 teľa do roka; každá stará raľa musela nahotoviť pre zemepána: 2 1/3 alebo každá nová 1 siahu dreva, každá stará raľa musela dodať 2 1/3 alebo každá nová jednu hoľbu topeného masla, každá stará raľa 5 kapúnov, čiže každá nová 2 kapúny, každá stará raľa 5 kureniec, čiže nová 2 kurence, každá stará raľa 27 vajec alebo nová 12 vajec.157
Od každého domu sa platilo po 1 rfl. (Ku každému starému gruntu prináležal intravilán 2 j., k novému 1 j.; v tom sa počítala zastavená plocha, nádvorie, záhrady a záhumnie.) Toto boli povinnosti voči zemepánovi ako majiteľovi pôdy. Okrem toho sa platila dežma, čiže cirkevný desiatok, ktorý činil 5,30 fl. od každej starej sesie; poplatky štátu a stolici, ktoré podľa priemeru, vypočítaného G. Berzeviczym na začiatku 19. storočia, robili 46 rfl. ročne priemerne od jedného sedliackeho gruntu.158 Keď sa vezme do úvahy peňažitá hodnota všetkých tu uvedených povinností, tak vysvitá, že od jednej usadlosti muselo sa platiť: 29,51 zl. urb. poplatkov; 24,83 zl. bola hodnota ručnej, alebo povozníckej práce; 12 zl. bola protihodnota živnosti; 1 zl. sa platil od domu; 2,35 zl. robilo výkupné za prácu pri dvore; 46 zl. činila daň stoličná a štátna; 5,30 zl. dežma. Dovedna robilo všetko 120,97 zl. rfl.
Také pomery panovali až do roku 1848. Zákonom čl. IX. z r. 1848 zrušili poddanský pomer; poddaní sa vykúpili, pozemky býv. poddaných sa oddelili od pozemkov býv. zemepánov a od tých čias vývin obcí ide svojím vlastným smerom, nezávislým od ustanovení feudálnej doby. Poplatky od jednej sedliackej rale, ako sme v predchádzajúcich statiach videli, veľmi sa veľmi menili, ale akokoľvek sa menili, vždy sa zvyšovali.
V prvej dobe okolo roku 1265: terragium 0,12 fl., hodnota 1/30 vola 0,20 fl., 1/30 ošípanej 0,10 fl., 1/40 ošípanej 0,08 fl., 1 chleba 0,10 fl., 1 miery ovsa 0,15 fl., príspevku na cirkev 0,05 fl., 1 dňa práce 0,05 fl., príspevku na cirkev 0,05 fl., 1 dňa práce 0,05 fl., 10 % iných nepredvídaných dávok 0,08 fl., spolu 0,84 fl.159
Roku 1326: terragium 0,84 fl., hodnota 2 prasiec 1 fl., 2 sliepok 0,10 fl., 1 miera ovsa 0,20 fl., 2 koláčov 0,23 fl., 1 dňa práce 0,05 fl., cirkevný poplatok 0,05 fl., 10 % iné 0,23 fl., spolu 2,50 fl.160
Roku 1539: poplatok 5,39 fl., desiatok 0,25 fl., naturálne dávky 0,20 fl., naturálne práce 1 fl., št. daň 1 fl., 10 % iné 0,78 fl., spolu 8,62 fl.161
Roku 1604: poplatok činil dovedna 37,34 fl. podľa predchádzajúcich výpočtov.162
Roku 1709 poplatok 48,43 fl., št. daň 2 fl., 10 % iné 5,04 fl., spolu 55,47 fl.163
Roku 1811 protihodnota všetkých dávok a poplatkov podľa výpočtov na predošlých stranách 120,97 rfl.164
Hofieri.
V historickej minulosti v každej osade popri šoltýsoch a sedliakoch nachodíme ešte jednu vrstvu vidieckeho obyvateľstva. Táto vrstva obyvateľstva prichodí v starých urbároch pod latinským menom inquilini, po staroslovensky záhradníci, podludníci, na mnohých miestach želiari, domkári, komorníci, podľa nemeckého názvu hofieri. V lietavských listinách táto kategória poddaných sa vedie pod menom inquilini, čiže hofieri. Táto kategória ľudu sa pôvodne vyvinula na šoltýstvach. Šoltýsi totiž podľa svojho určenia a povolania boli do istej miery poverencami, v mnohých prípadoch i zamestnancami zemepána a v tejto funkcii boli veľmi zamestnaní, za čo, pravda, mali svoju hmotnú odmenu, ale pre zaneprázdnenosť vo svojej šoltýskej funkcii nestačili sa zaoberať obrábaním svojej zeme, vedením vlastného hospodárstva. Na ten cieľ si obyčajne najímali ľudí, ktorí za určitú mzdu alebo za náhradu v naturáliách obsluhovali svojho zamestnávateľa. Šoltýsi takýchto ľudí vysielali miesto seba odbaviť rozličné povinnosti, uložené im v urbári, ako robotu pri oprave hradu, povoznícku prácu pri dlhých povozoch, vojenskú povinnosť a iné tomu podobné povinnosti, pripadajúce na nich podľa urbárskej zmluvy. Niektorí zámožnejší sedliaci, podľa príkladu šoltýsov, tiež mali na svojej usadlosti takých hofierov, ktorí im pomáhali v poľnohospodárskych prácach a v urbárskych robotách. Často medzi hofierov sa počítali i ľudia, neschopní do fyzickej práce, ako i bezmajetné vdovy poddaných, alebo starci, alebo remeselníci, obchodníci, ako aj Židia, ktorí nemali práva na držbu pozemku, podobne i chorí, invalidi a iné tomu podobné osoby. Na území Lietavského hradu takých hofierov roku 1543 sa napočítalo 100 rodín. Hofierske rodiny (inquilini) obvykle užívali tieto nehnuteľnosti: dom s intravilánom, ktorého výmera bola rozličná, ale podľa plošnej výmery neprevyšovala 1 jutro. Hofieri na tomto pozemku alebo na pozemkoch, prepustených im šoltýsmi alebo sedliakmi do úžitku za konanú prácu, mohli si zaviesť menšie hospodárstvo. Obyčajne mali 1 – 2 kravy pre domácu potrebu; pozemok, rozprestierajúci sa okolo domu, obrábali len ručnou prácou a pestovali na ňom len pre svoje živobytie najpotrebnejšie kuchynské rastliny.
Práce neschopní hofieri, žijúci z milodarov svojich príbuzných a priateľov, nemali intravilánu pri dome. Hofieri platili zemepánovi určité poplatky, ktoré sa určovali individuálne. Obyčajne platili od domu ustálený poplatok, ktorý v 18. – 19. storočí bol 1 rfl. Okrem hofierov boli ešte takzvaní „subinquilini“ (podludníci), ktorí nemali vlastného domu, ale bývali pri nejakej rodine. Títo obyčajne platili zemepánovi len vtedy, keď mali kravu a pásli ju na pozemkoch obce. Roku 1624 od jednej kravy sa platilo po 1 fl. Hofieri museli svojou čiastkou prispieť na dávky, ktoré osada ako celok musela odovzdávať zemepánovi, ako boli naturálne dávky, dary a rozličné iné obete.
Okrem týchto poplatkov hofieri v istých okolnostiach platili aj štátnu daň. Roku 1542 subsidium (daň pre štát. pokladnicu) ustálili na 2 zl. ročne, ktoré bol povinný platiť každý, kto mal najmenej za 3 zlaté celkového majetku. Táto dolná hranica daňového základu (3 zl.) zavinila, že sa medzi daňujúcich dostali aj hofieri, ktorí mali aspoň 3 zl. majetku, čo zaiste mali všetci, ktorí držali prípadne 2 kravy. Najchudobnejšia trieda želiarov, ktorá na lietavskom panstve tvorila štvrtinu obyvateľstva (roku 1543), čiže z nich aspoň „zámožnejší“ nútení boli odovzdať 2/3 svojho majetku štátnej pokladnici.
II. Remeselnícke osady.
Každá osada, ležiaca v geografickom obvode Lietavského hradu, vznikla pôvodne ako poľnohospodárska osada, ale poloha niektorej z týchto osád bola taká výhodná, že sa mohla vyvíjať rýchlejšie a silnejšie ako iné, a tým sa stala stredným bodom svojho okolia. Taká bola Žilina.
Na starodávnej komunikačnej ceste kedysi v predhistorickej dobe vznikla dedina, priberaním prisťahovalcov od západu – Žilina. Stala sa medzi nedohľadnými pralesmi tohto kraja pomerne najľudnatejšou osadou svojho okolia, lebo ležala na križovatke starej cesty, vedúcej z údolia Kysuce smerom na Sliezsko, a novej, asi len v historickej dobe otvorenej komunikácie medzi údolím Nitry a Váhu. Na každej takej križovatke obvykle vyvinulo sa silnejšie prúdenie premávky striedaním sa karaván, prichádzajúcich so všetkých strán sveta: so severu zo Sliezska, s juhu z údolia Nitry, s východu od Liptova, Oravy, Turca, Spiša atď. a so západu a juhozápadu od moravských a považských krajov. Také stredisko nemohlo ostať čiste poľnohospodárskou osadou. Na takom stredisku obyčajne osádzajú sa ľudia rýchlejším tempom než inde, lebo v prúdení premávky nachodia viac možností na uplatnenie a na zabezpečenie svojej existencie. Karavány prinášajú a odnášajú všelijaké tovary, tým sa vyvinuje obchod; karavány prichádzajú z ďalekej cesty, a putujúc do ďalekých krajov, musia si podkovať kone, opraviť vozy, sedlá, postroje, prípadne nakúpiť potravín atď. Taký ruch dáva podnet pre vývin obchodu a priemyslu. – Žilina v 13. storočí bola ešte len poľnohospodárskou osadou, ktorá oddávala svoje poplatky do rozličných okolitých hradov, ale po vystavení Lietavy odvádzala svoje poddanské dane a dávky do Lietavského hradu. Medzi časom, následkom silnejšieho vývinu obchodu a priemyslu, uhorský kráľ Karol Róbert udelil Žiline, vlastne v nej osadeným nemeckým hosťom, výsady mestské. To znamená, že ich vybral spod právomoci hradných pánov „aby oni výlučne len pod jeho kráľovské Veličenstvo patrili“. Ale výsady Žilinčanov dlho boli pochybné a susední páni ich nerešpektovali preto, lebo boli prevzaté z cudziny, z Tešína, neboli teda nostrifikované. Že sa tieto práva neuznávali, dosvedčuje i okolnosť, že právo jarmokov dostali len roku 1357, i to len s podmienkou, že sa mesto zriadi podľa udomácneného práva krupinského. Až keď sa to stalo, kráľovná Mária roku 1384, obnovujúc ich privilégiá, povolila, aby pod menom úhrady protihodnoty všetkých nájmov a poplatkov, ktoré plynuli z územia mesta Žiliny do Lietavského hradu pre potrebu kráľovskej komory, platili paušálnu platbu ročne 200 zlatých fl., ktoré sa mali oddávať do kráľovskej komory, a za to „ipsi ab omni jurisdictione, judicatu et potestate et servitio castellani nostri de Lythwa et aliorum castellanorum nostrorum exempti haberentur et immunes“.165 Tým sa Žilina odpútala od závislosti od Lietavského hradu, ba čo viac, neskoršie rozširovala svoje územie na ujmu hradu. Tomuto rozširovaniu sa môže pripísať, že vojvoda Ctibor r. 1418 daroval Žilinčanom dedinu Stražov preto, že Žilina potrebovala drevo pre „structura ac repatrione domorum suarum in decorem civitatis reparandarum“. Pre túto príčinu dal im osadu Strážov, patriacu k zámku Lietave, zo všetkým príslušenstvom, zo všetkými hranicami, lesmi, hájmi atď., zo všetkými nájmami a dávkami, pričom ich vyňal spod právomoci tohto hradu.166 Sláva Žiliny netrvala dlho. V čase Zápoľovcov znova sa dostala do moci hradných pánov. Roku 1528 padla do rúk Kostku, pána Lietavského hradu. I roku 1539 dežma zo Žiliny, ktorá vtedy činila 13,70 fl., išla do Lietavy. Keď sa Kostkova dcéra Anna vydala za Nyáriho, potom za Dersffyho, doniesla mu hrad Strečno do vena a k tomu bola pripojená i Žilina. Od tých čias Žilina nemá s Lietavou nič spoločného.
Po vylúčení Žiliny spod právomoci Lietavy a po jej pripojení k Strečnu hradní páni utvorili si nové remeselnícke ústredie pre obvod Lietavského hradu z Rajca. Rajec bol už roku 1397 oppidum. Oppidum, po slovensky mestečko (česky městys), bolo prechodným útvarom medzi mestom a dedinou, bolo zriadením, ktoré mohlo vykonávať jednu alebo druhú časť občianskej živnosti, ale nemalo nijaké alebo len obmedzené mestské práva. Predstavenstvo mestečka spravovalo obecné majetky, vybavovalo obecné veci, malo isté policajné práva, ale nemalo súdneho práva, nepočítalo sa za magistrát. Oppidum, mestečko, bolo vždy podriadené zemepánovi, obyčajne nejakému hradu, do obvodu ktorého patrilo, ako Rajec patril do obvodu Lietavského hradu.
Obyvatelia Rajca so súkromnoprávneho stanoviska neboli nezávislými mešťanmi, ale poddanými hradných pánov. Povinní boli znášať všetky poddanské ťarchy, ale hradný pán mohol ich za určité paušálne výkupné oslobodiť od poddanských robôt, prípadne aj od oddávania viktuálií. Oslobodenie od robôt ručných, povozných a iných urb. bremien, prípadne premena týchto bremien na peňažné výkupné bolo pre mešťanov veľmi dôležité, lebo čas a energia, ktoré by sa boli spotrebovali v poddanských robotách, mohli sa zúročiť výhodnejšie, v prospech povznesenia svojho vlastného hospodárstva, obchodu a domáceho priemyslu.
Kedy sa stal Rajec mestečkom, na to celkom presných dokladov niet, ale roku 1397 a 1417 sa už spomína ako mesto167 a roku 1485 sa už menuje „fojt i všecka rada miesta Rajce“168. Rajec sa vyvinul na remeselnícke ústredie lietavského kraja, ale predtým, než sa to stalo, boli remeselníci na území lietavského panstva mimo osady rajeckej. Tak roku 1350 pri zriadení šoltýstva v Konskej povoľuje sa šoltýstvo „cum libero lanio, molendino, carnifice, sutore, pistore, fabro“. Podobne i pri zriadení šoltýstva v Podhorí boli udelené privilégiá na mäsiarstvo, pekárstvo, obuvníctvo, kováčstvo a zlatníctvo. No neskoršie, zriadením mesta Rajca, všetky remeslá sa skoncentrovali v rajeckých cechoch, takže v dedinách ostali len najpotrebnejší remeselníci, ako kolári, kováči, mäsiari, obuvníci atď.169
Najstarší cech v Rajci bol cech obuvníkov, ktorí si roku 1473 „artikule bratstva jejich nadobyli a roku 1634 obnovili“. Tak isto aj kožkári (garbiari) mali svoj cech, ktorého účty z roku 1658 boli uverejnené v Slovenskom letopise.170 „Artikule cechu masárskeho“ v Rajci vydané a potvrdené boli roku 1669.171 Už pred r. 1543 bol tu cech súkeníkov, o čom svedčia účty lietavského panstva za roku 1543 – 1544.172 „Przyjem sukna od rageczkych sukenikow: o swateg Žoffigi dali 1 postaw, potom dali druhý postaw, o sw. Michale dali tež geden postaw“ atď. Ďalej: „prodalo sa widieckey wlny sukenikom rageczkym“. Konečne platili „sukeniczi z Rajcze od stup“ i „szewczi z Raycza od stup“ atď.
Rajec, pravda, bol ústredím remeselníckych cechov v údolí Rajčianky, ale nebol ústredím obchodu tohto kraja. Obchod v tie časy vyvíjal sa hlavne prostredníctvom jarmokov. Rajec nemal jarmokov až do roku 1604. Len roku 1604 na prihovorenie Juraja Thurzu vydal cisár Rudolf II. mestečku Rajec koncesiu na vydržiavanie jarmokov.173 Roľnícka osada, pozdvihnutá zemepánom na mestečko, premenila sa, pravda, na remeselnícko-obchodné centrum svojho okolia, ale zato od roľníctva sa nikdy neodpútala. Obchod a priemysel v oné staré časy, pri silnej konkurencii Žiliny, nemohli sa rozvinúť tak, aby sa roľníctvo stalo zbytočným. Výhoda toho, že Rajec si vydobyl postavenie mestečka, bola hlavne v tom, že mešťania, vykúpivší sa peniazmi od poddanských robôt, mali viac času a možnosti venovať sa svojmu hospodárstvu.
Kolonizačné podmienky, platné pri založení Rajca, boli tie isté, čo i pri založení ostatných osád lietavského územia, a spôsob založenia osady vykonal sa podľa práva nemeckého. Všetko ukazuje na to, že ako Žilina v 13. storočí bola východiskom kolonizácie v údolí niekdajšej Lietavy a pravdepodobne z nej vyšli prvé roje zakladateľov Rajca, tak potom zas v 14. a 15. stor. Rajec bol ústredím kolonizačného hnutia v údolí Rajčianky a z neho vychodili ďalšie roje osadníkov do bočných údolí Rajčianky.
Osadu spravoval fojt, čiže šoltýs, ktorého práva, oprávnenia a povinnosti v 14. – 15. storočí boli také, aké sme už vyššie udali. Neskoršie, asi na začiatku 15. storočia, keď sa Rajec stal mestečkom, právomoc a okruh pôsobnosti fojta sa rozšírili, preto na výpomoc fojtovi zriadila sa mestská rada.
Pôvodné územie Rajca rozdelili na usadlosti roľnícke (sesie). Počet sesií sa menil podľa ľudnatosti obce. Roku 1539 bolo v Rajci 48 sedliackych ralí, okrem toho niekoľko bezroľných domkárov. Ale z toho sa počet duší nedá zistiť. V nasledujúcich rokoch sa ľudnatosť zvyšovala. Roku 1543 spísali všetky hlavy rodiny podľa mena. Rajec mal vtedy 78 rodín, ktoré, podľa iného súpisu z roku 1543, sedeli na 66 roľníckych usadlostiach a na 16 hofierskych sesiách. V predpoklade, že sa každá rodina skladala zo 6 členov, tak v tie časy v Rajci mohlo byť okolo 470 až 500 duší. Keďže Rajec v tie časy platil do hradu 229,93 fl., na jedného obyvateľa pripadala daň asi 50 denárov. Počet sesií sa menil podľa ľudnatosti obce. V ostatných osadách lietavského panstva bývalo 237 rodín s počtom duší asi 1422 až 1450 a výška poplatkov, zaplatených roku 1539, robila 789,58 fl., na 1 vidieckeho obyvateľa pripadalo 55 den. poplatkov, teda o niečo viac ako na mestského.174
Poddanské podlžnosti mestečka Rajca v časoch Thurzovcov boli ustálené v peniazoch paušálne. Podľa účtovných kníh z roku 1604 v Rajci 30 ralí platilo paušálne za všetky urbárske povinnosti 1069 fl., ostatné dediny od 130 ralí 4887,59 fl.; podľa toho pripadalo na jenu raľu v Rajci 35,63 fl., v dedinách 37,60 fl. poddanskej ťarchy. Rajecké rale sa časom (v 17. storočí) premenili na mieru, ktorá sa menovala „virga“, čiže prút. Jedna raľa, ako sme vyššie uviedli, mala výmeru asi 60 jutár. Každú raľu rozdelili na 12 1/2 assumuntur ad 1 sessionem.“175 Rozumie sa, že následkom rozdelenia lietavského panstva rozdelil sa i poddanský pomer mešťanov na viac strán, na toľko strán, koľko nápadníkov malo lietavské panstvo. Preto urbárske pomery Rajca v 17. – 19. storočí už neboli jednotné. Nakoľko však sa Thurzovská časť majetku udržiavala najdokonalejšie, knihy sa najpresnejšie viedli, archív sa najlepšie zachoval, na tejto časti zistené urb. dáta dávajú najvernejší obraz o hospodárskej minulosti mestečka.
Zaujímavé je porovnať vývin ľudnatosti Rajca so Žilinou. Roku 1828 sa zistilo, že „Rajec oppidum nundinis non incelebre, domus 521, incolae 3004“. – V ten istý rok „Solna oppidum privilegiatum, domus 368, incolae 2432“. Žilina bola teda menšia ako Rajec.176
Roku 1891 bolo v Rajci 1634, v Žiline 4117 obyvateľov. Vzrast Žiliny sa teda začal len v druhej polovici 19. storočia. Do tých čias mal prednosť Rajec. Tamojší obyvatelia ešte v 19. storočí boli slávni a povestní svojim garbiarskym priemyslom, pláteníctvom a farbiarskym remeslom. Roku 1868 bolo tu 200 garbiarov. Vyrábali jemnú kožu a rastlinou lobodkou farbili ju na červeno. Obľúbené boli rajecké kordovánky, červené čižmy so zelenými vložkami. Spôsob výroby takej kože a takých čižiem ostal tajomstvom garbiarskeho cechu. Rajecká koža aj obuv boli ďaleko známe. V 30-tych rokoch predošlého storočia zmocnili sa tejto výroby veľkopodnikatelia, samostatní remeselníci museli vstupovať do ich služieb a tak tajomný spôsob výroby a povesť výrobkov zanikli. Pri cirkevných slávnostiach nosievajú tu ešte starodávne cechovné zástavy a cechovné tabuľky.177