LIETAVA – história Alexander Lombardini

Alexander Franciscus Joseph Lombardini, uvádzaný aj ako Lombardíni (* 10. apríl 1851, Veľká Bytča – † 26. apríl 1897, Žilina) bol slovenský národovec, právnik, vlastivedný pracovník, archivár, amatérsky historik, amatérsky herec.

Narodil sa 10. apríla 1851 v Bytči, detstvo však prežil v Žiline. Po ukončení strednej školy odišiel študovať právo do Bratislavy a právnické štúdium ukončil na univerzite v Budapešti. Od roku 1873 pôsobil v Žiline, potom v Pezinku a od roku 1878 už natrvalo v Žiline, kde si otvoril advokátsku kanceláriu. Súčasne bol aj mestským právnikom a archivárom.

V roku 1874 vydal vlastným nákladom knižku „Stručný dejepis slobodného mesta Žiliny“ . Vychádzal v nej z listín mestského archívu a z nevydanej rukopisnej knihy o dejinách Žiliny od Ľudovíta Stárka. Dielo má 73 strán a zaujímavosťou je i posledná strana obsahujúca menoslov predplatiteľov, v ktorom sa nachádzajú mená národne orientovaných žilinských občanov.

Alexander Lombardini napísal aj 205 životopisných portrétov, ktoré uverejňoval pod názvom Slovenský Plutarch v Slovenských pohľadoch od roku 1886. Zachoval nám aj cenné historické opisy miest a hradov, najmä z oblasti stredného Považia , / napr. Bytča, Lietava, Strečno, Hričov, Súľov / a mnohé iné . Zomrel v Žiline, 26. apríla 1897, vo veku 46 rokov. Jeho život a dielo nám pripomína pamätná tabuľa umiestnená na dodnes zachovanom dome v ktorom v Žiline / Horný Val č. 19 / býval.

Zdroj informácií : https://sk.wikipedia.org/wiki/Alexander_Lombardini

______________________________________________________________________________________________

História hrad Lietava – Alexander Lombardini
(pozor text je v pôvodnej podobe z konca 19.storočia)

Zámok Lietava a tak aj pod ním povstalá obec svoje meno mohol len od Lythva, patrične Liethva  rečenej bohyne  litvančanov  obdržať, ktorá bola totožná s bohyňou Slavianov, Lada rečenou. Zdá sa, že bohyne Liethvy slávenie a následkom toho i jej meno prešlo z Lithvanie ku susedným Poliakom, prečo aj zámok Lietava, ktorého miesto- jako píšu starí -zasvätené bolo Lade, bohyni lásky, svoje meno dostal vtedy, keď podtatranský vidiek prináležal ku Malej Poľskej.

Chýrečný spisovateľ barón Alojz Medňánsky meno tohoto zámku odvodzuje od lietania preto, že do neho pre jeho výšku a strmosť jeho skalísk len letom bol prístup možný. Mienku túto držím za bezzákladnú, lebo meno zámku ešte i v XIV. storočí v súvekých listinách vždy je písané: Lytwa a Lythwa, a v XV. storočí Lethwa, z čoho ku svojej reči cudzé výrazy si prispôsobňujúci Slováci spravili Lietavu. Medzi terajším menom zámku a vyrazom lietania nejestvuje nič iné, jako podobnosť, ktorá býva veľmi často v stopovaní mien bludnou a nespoľahlivou.

Na onej veľmi vysokej skale, na ktorej vystavili zámok Lietavu,  v prastarých časoch stála božnica pohanských Slavianov, a ešte i za časov Kvádov a Markomanov stála tam zo strúhaného dreva složená, z vonku a z vnútra živými barvami zabarvená, slavianskych bohov vyobrazujúca svätyňa; uprostred tejto bol pozlátený voz, do ktorého boli dvaja sňahobieli holuby a toľko labutí zapriahnuté, a v ňom nahá žena (Lada) stála; jej hojné vlasy až po kolená siahaly, na čele mala peknú bielu vlasovú korunu, ktorá bola zas ružovým a myrtovým vencom obtočená. Z jej srdca vytryskovaly ohnivé papršleky vrelej lásky. V pravici mala tri zlaté jablká, v levici zemeguľu. Za ňou zaujímaly miesto štyri menšie a jedna druhej jablko podávajúce krásne devy – milostky (gracie). Blízo tejto božnice v lese u potôčka bydlely jej kňahyne, ktoré v najteplejšej čiastke roka, sprevádzané piesňami pannien a zaľúbených  žien, madový nápoj, zrelé klasy a voňavé kvety obetovaly svojej bohyni, ktoré potom rozdávaly pannám a ženám za čary proti jejich chladnúcim milovníkom.

Na miesto tejto pohanskej svätyne v čas rozširovania kresťanstva bol postavený kresťanský kostol gothického slohu, na miesto tohoto ale za času Kvádov a Markomanov postavili terajší zámok.

Tento zámok bol v 11. a 12. storočí majetkom uhorskych kráľov;  r. 1241 zaujali ho Tatari.  Po tatarskom plenu (dľa Mateja Béla) i na ďalej zostal majetkom uhorskych kráľov, jeho pozemky ale boly čiastočne u jednotlivcov založené.

______________________________________________________________________________________________

R.1360 Ludvik I. zámok Lietavu daroval svojmu krajinskému sudcovi (iudex curiae), plešiveckému Štefanovi Bebekovi, ktorý kráľa v jeho neapolitánskych vojnách sprevádzal.

R.1369 v majetku zámku nasledoval predošlého syn, Ladislav Bebek, taverník.

R.1388 dňa 21. septembra Vladislav, syn Melchiada, Štefana nádvornika domáci a kastellán Lietavy, aby Čechmi spustošená a ku Lietave prináležiaca dedina Podhora zas zaľudnená bola, privoľuje Mikulášovi a Krisunovi, synom Wanovým, ktorých predkovia zem tejže dediny vyklčovali, tamejšie sudcovstvo s tým, žeby lietavským pánom z jednej sessie platili. Tomu sudcovstvu boli podriadení mäsiari, pekári, ševci, kováči a zlatníci. Prisúdené dve čiastky patrily panstvu a tretia richtárovi. Ostatné svobody boly jako v Žiline.

R.1397 pánom Lietavy bol Magister Dezew, dedičný gróf, ktorý v tom roku dňa 25. júla, považujúc zásluhy a verné služby Jána, syna podhorského Tomáša – ktorého dedo bol vyklčovateľom dediny Podhora, v Trnave jemu sudcovstvo v Podhore daroval pod podmienkami a svobodami v roku 1388. Následkom sprisahania Štefana Bubekovho vnuka, plešiveckého Imricha Bebeka proti káľovi Žigmundovi, r.1403 dňa 23. júna majiteľom Lietavy stal sa Sandzivoj z Ostrorohu, kališsky nádvorník. Keď rodina Bebekovcov od Žigmunda milosť obdržala, r.1416 plešivecký Ján Bebek (odsúdeného Ladislava Bebeka syn) sa vynachádza v majetku zámku Lietavy.

R.1419 predošlého syn, Štefan Bebek, stal sa pánom Lietavy, ktorý pri Lučenci v bitke proti Jánovi Jiskrovi smrteľne ranený bez potomka zomrel.

R.1479 kastellánom Lietavy bol Theofil Thurzo. V tom istom roku jednooký Imrich Zápoľa, spišský gróf a neskôr krajinský nádvorník, cestou svojej manželky, Uršuly Bebek, a na základe donácie kráľa Mateja po šťastlivej sliezskej vojne stal sa pánom Lietavy. Po tohto smrti počiatkom r. 1487 nasledoval v majetku Lietavy jeho brat, Štefan Zápoľa, a po tomto r. 1499 zas tohoto syn, Ján Zápoľa.

R.1512 zámok Lietavu darom obdržal Mikuláš Kostka (poľský riaditeľ založených 16. spišských miest), ktorý znamenité služby konal, keď sa Zápoľova korunovaná sestra, Barbora, za Žigmunda Jagella, poľského kráľa, vydávala, a ktorého skutok, že svoju prajnosť na nehodné veci nemárnil, dokazuje nad poslednou bránou zámku čiastočne i dnes viditeľný jeden nápis, ktorý pamiatku Mikuláša Kostku v týchto slovách udržal: „Nicolaus Kostka hac modica defeusus in Arce Nicolaus Tury cedere turpe fecit“. R. 1531 Lietavu objal a ľsťou dobýval Mikuláš Turi, táborník Ferdinanda I., ktorého ale Kostka šťastlivo odohnal, jako to horejší nápis svedčí, v ktorom roku bola aj posledná brána zámku vystavená. Že Turi Lietavu ľsťou zaujať sa vynasnažoval, dokazujú počty mesta Trenčína z r. 1531, ktorých na toto sa vzťahujúce slová sú: „Domino Nicolao de Turu quum Letaviam expugnare astu nitebatur“.

R.1543 Andreas de Bator osvojoval si oproti Lietave akési právo, žiadajúc seba u Ferdinanda do nej statuovať. K tomuto cieľu bol sem poslaný de Zara, kráľ. človek, a Ján Lukácsy, nitransky kanonik, ktorí ho feria 4. po nedeli lebo 14. februára v tom istom roku statuovali do zámku Lietavy.

R.1557 Fraňo Thurzo, predseda uhorskej komory, ktorý predtym nitranskú biskupskú stolicu usurpoval, ktorý síce od r. 1534 pod titulom nitranského biskupa prichádza, ale nikdy potvrdeny a posvätený a len nižšími rádmi opatrený bol a už r.1557 biskupstvo zanechajúc a protestantismu sa pridŕžajúc, pojal si za manželku z lásky a aj pre pekný majetok Barboru Kostkovú (menovaného Mikuláša Kostku dcéru), ktorej venom bol zámok Lietava. Fraňo Thurzo zomrel na Lietave 17. marca r. l574, ktorého v majetku nasledoval r. 1574 jeho sedemročný syn, Ďuro Thurzo, ktorý r. 1586 Imrichovi Forgáchovi do zálohu dajúc zámky: Lietavu, Bytču, Hričov a Oravu, tieže neskôr zas vymenil.

R.1595 spomína sa čo provisor tohoto zámku Ján Byttaroczky, r. 1597 Mikuláš Zeghi a r.1598 Ďuro Lucsánsky boli taktiež provisormi, posledného roku ale úradníkom bol Valent Nemesnij. R. 1612 spomína sa Ján Diurchansky čo provisor. R. 1617 po smrti Ďura Thurzu si jeho syn a 3 sestry lietavské panstvo podelili, a síce:

a) Imrich Thurzo (zomrel v Mikulove v čas jednania mieru r.1621 dňa 19. okt. v 23. roku veku svojho);

b) jeho sestra Anna Thurzo, manželka Ďura Perényiho;

c) druhá jeho sestra Katarína Thurzo, manželka Gabriela Révayho;

d) tretia jeho sestra Uršula Thurzo, vydatá za Ghyczym, po ktorej dedičila jej dcéra Zuzanna, manželka Jána Lengyel.

Následkom tejto delby lietavské panstvo rozpadlo sa na štyri linaje:  na lineu Thurzovskú,  Prónayovskú,  Révayovskú a Lengyelovskú, ktorých dedičia ženskej linaje týmže panstvom, najviac vo veľmi malých patričnosťach, po dnes vládnu.

________________________________________________________________________________________________

R.1657 zámku Lietavy a panstva direktorom bol Štefan Tököly, dedič Kežmarku, hlavný župan oravskej stolice, ktorý toho roku dňa 25. mája s Fraňom Révay, Zuzannou Ghyczy a Jánom Melko, jako provisorom rodiny Prini, vydal v slovenskej reči inštrukciu lesov a pasienok, ku lietavskému panstvu prináležiacich ( Sdelil som ju v Sasinkovom „SIov. Letopise“ r. 1881 v IV. sošite z pôvodiny u mňa sa nachádzajúcej ), ktorá bola obnovená pre Štefana Hiloczky, novo vymenovaného kastellána lietavského, skrz Jána Labcsánszkyho, lietavského praefekta. Táto inštrukcia ešte i r.1685 bola smerodajnou.

R.1683 dňa 17., 19. a 20. novembra bola na Lietave akási kongregácia (pravdepod. straniva povstania).

Niektoré nepohnuteľné majetky zámku Lietavy musely byť u Ďura Szelepcsényiho, ostrihomského arcibiskupa, založené, lebo v smysle testamentu tohoto arcibiskupa, dňa 27. apríla 1684 učineného, jedna čiastka majetku v Rajci, ku tomuto zámku prináležiaceho, ďalej sviňanskí, stráňanskí, višňovskí a bytčickí poddaní, potom jedna čiastka rajeckého kúpeľa a mlyna s právom merania vína a s tamejšou porciou majetku Alžbety a Kristiny Lengyel (Acta Jes. Soln.. 1 fasc. č. 39. – 2 fasc.č. 16, 38, 39, 48, 58, 62-64.- 3 fasc. č. 96) ním boli obecané ku založeniu residencie žilinských jezuitov, ktorí až po jejich zotrenie v r. 1773 v majetkoch týchto zostávali, menovite táto základina r. 1695 i kráľom Leopoldom I. súc odobrená, jezuiti r. 1696 do týchto majetkov zákonne statuovaní boli. (Tiež tam 1 fasc. č. 8 a 10.) ²)

R.1685 lietavského a oravského panstva praefektom a panského direktora plnomocníkom bol ešte vždy Ján Labcsánszky, lietavského zámku kastellánom ale bol Ján Melko, pre ktorého predmenovauý v tom roku 20. marca vydal v maďarskej reči jednu inštrukciu,³) ktorej veľmi zajímavý obsah, poneváč dosiaľ uverejnená nieje, tu sdelujem:

______________________________________________________________________________________________

„Primo: Megemlékezvén hitrül kitt eö …. úgy Groff Director Uramnak, és – több Compossessor Uraknak betölt, úgy vigyázzon hivatallyara, hogy emlitet Méltóságos Familiak és Compossessor Urak között semminemü Izgágat és gyülölséget ne szitazzon, hanem egy iránt mindeniknek mutassa hittel kötelezett hivségét.

2. Mivel pedig Méltóságos Turzó, Léngyel, Révay és Prény Familia között bizonyos Contractus kült, mely Contractusnak Pariája pro majori lumini Porkoláb uramnak assignáltatik, árra légyen Porkolább Urk szorgalmatos gondgya, hogy minden … a vagy filelem nélkül azon Contractus effictusb vitiszi az Pársokkal, és ha valamely contrarúlkodik adgya… Gróff Director Urk eö Nagsának.
3. Arra is vigyázzon Porkolább Úr, hogy. várbeli Drabantok és Hradszkiak pleno Numero legyenek minden Familia részérül; és akármi privatim szolgálatokra ne distrahaltassauak; ahoz álkalmatos személyek legyenek és jó Fegyveretek: Tisztiteket pedig kórczmákra avagy mirc másra ne engedgye distrahálni, hamu primo et anti omnia ruhaztassa, – mgos, eökett fizetésekből hogy rongyossan ne járjanak Méltóságos Familiak becsületi sérelmével.
4. Az melly Familia Várbéli részén tapásztal épületekb való foggyatkozást, és Púsztúlást, Contractusnak tenora szerint talállya megk azonb Composissort és ha elmulattya reparálni alkalmaztassa magkát Porkolab Úr az Coutractushoz.
5. Varbéli kiményeket legalább minden holnapb egyszer tisztitassa megk, hogy az Várb tüz ue támadgyon; köz kiményeket közönséges kültséggel, fel ószlótt kiményeket pedigk Possissor kültségével.
6. Minthogy Várbéli eö … Praesidiuma gyakran változik legyen vigyazással Porkolabb Ur hogy Várhoz tartozandó munitiokból és egyébféle res mobilesbôl ki-ne-vigyenek az Várból; ha pedigk valamit ki-vinének, adgya értésére az Urakk és kiváltkippen Groff Director Uramnak.
7. Várbéli Német Comendansal in justis et licitis quae sunt pro Servitio Suaettis Sacrmae Caesariae et Dnor Compossor emolumento ligyeu correspondent; multug habita conrespondentia a Vár tisztan tártassék, hasonlóképpen Cisterna és elevenkút; ahoz várbéli Praesidiariusok és Drabantok között veszekedés mindenkippen … kiáltassék, ha pedigk történet szerint valamely részérül volna, Exorbitantia, Porkolab Ur büntesse meg alatta valóját, ha pedigk más részérül, lészen Excissus hasonlókippen Comendant Uramtúl kérjen Satísfactiót.
8. Ha köz Expensakra lészen Jószágb valami, felvetés, azt Porkolab Ur ugy mint közsolga sedgye, és arrúl Méltósághos Familiak a vagy azokk Tiszti jelen-létéb Groff Dírector Uramnak ö Nagsagnak szamot adgyon, Contractualis vinculum pedigk és birságk ha dehemáltatik, Director Ur ö Nagsa Tisztartója percipiallya azokat, és szamot is adgyon róla.

Nono. Tilalmas erdőkre igen szorgalmatossan vigyázzon és azokat nemtsak hogy örzőkkel hanem Várbéli hites Drabantokkal meg nézésse, legalább minden hétb egyszer: söt magka is Porkolabb Ur a mikor reá érkezik menjen-ki azokk revisiojára. Ha pedigk valaki Tilalmas Erdőb tapasztaltatik, minden kedvezés uélkül hajtassa bé várba szekerestül, marhastúl, és Contractualis Poenat irrmissibitr vegye meg rajta. Ha pedigk valamely Compossor Urnak szüksége löszen Épületre való fára, az is ne légyen külömb szabad, hanem prditis Comissio mellett, cum Specificatione Quantitatis lignor, idq Lini frande et dolo.

10. Hasonlókippen köz Pascuatiokon, Arokon és Erdökön, Irtványokat mindemüt az Jószágb meg-tilcsa, quaricatorokat pedigk fideliter Consignállya és Director Urk megjelenti.
11. Porkoláb Ur Vártul ne absentállya magát, ha pedigk Uraságk dolgáb talál valamely nap ki maradni, bizza ad interim Várbéli magka hivatallyát arra az Hradszkira a ki értelmesebb és Discretissabb.
12. Mivel pedigk mindeniket Inspectiób felnem tehetni, arra vigyázzon Porkolab Ur, hogy mindenikb jó rendet tartván Compossessorok kárát el-tavoztassa, hasznat pedigk öregbicse, Contractushoz alkalmaztassa magkat

Datum in Arce Létava Die 20. Martii Ao 1685.     Joannes Labsanszky Bonor Arua

et Letava Praefectus ac Suprafati          (Pečať)    Illrmi D⁰ Comitis Directoris Plenipotentiarius.

______________________________________________________________________________________________

V tomto čase konvencia kastellána zámku Lietava bola :

hotových peňazí 80 zlatých, zo žita 10 „luken,“ z ovsa 16 „luken,“

z pohanky 2 korce, z brindze 1 cent, z piva 12 okovov,

z víua 6 okovov, zo soly 1 cent, z masla 40 holbí, 1 kus ošípaného,

na sviece 3 zlaté, zo sena 4 vozy, zo slamy 4 vozy a 4 kusy baranov.⁴)

Na slovenskej listine tejto konvencie podpísaný je gróf Ďuro Erdődy, z čoho nasleduje, že v tomto čase lietavského panstva direktorom bol posledno menovaný gróf.

______________________________________________________________________________________________

V rajeckom kostole chová sa Jána Melka, lietavského zámockého kapitáňa, smrtná zástava. Je čierna a na jednej strane možno čítať:     „Generosus dnus Joannes Melko Arcis Letava capitaneus aetat. suae Annor. 62. ob. D. 13. febr. An. 1630.“     (Zomrel teda 13. febr. r. 1630. v 62. roku veku svojho.)

Pod týmto nápisom je odznak Melkov: v štíte chlapská podoba, na štíte koruna, na ktorej na lokte spočíva tri obilné klasy držiace rameno. Na druhej strane možno čítať: „Et sicut Moses exaltavit serpente in deserto exaltari oportet filium hominis …..“ Pod tymto je ukrižovaný Kristus a z každej jeho strany anjel; anjel na pravej strane z Kristovho tela, anjel na ľavej strane ale z Kristovej ruky tečúcu krev do nádoby zachytáva.

_______________________________________________________________________________________________

Ku lietavskému panstvu patria tieto obce: Rajec, mestečko, Rajecké Teplice, Bánová, Ďurčina, Trnové, Frivald, Konská, Brezany, Višňové, Stražov, Sviná, Plebán-Lehota, Lietava, Lietavská Lúčka, Bytčica, Šuja, Bittarová, Zbiňov, Jasenové, Podhorie, Stránske a Babkov, dediny.

________________________________________________________________________________________________

Zámok Lietava, ktorého trojakých šancov, kaplny, zdvihacieho mosta a v jeho pivnici byvšej zapadnutej, kedysi veľmi hlbokej studne a vozovej cesty stopy i dnes dobre k poznaniu a zachované sú, už v rumoch leží.

Do skaly tesaná zámocká studňa je povšimnutia hodná a znamenitá pre svoju zvláštnu podobu; najprv vedie asi na dve siahy hlboké, úzke hrdlo, z ktorého vchodí sa do veľkej podzemnej miestnosti, kde nachodí sa vlastná studňa.

Lietavská fara povstala okolo r. 1400, ktorej farára pod menom Jána z r. 1508 známe. Lietava je jedno z tých miest, ktoré evanjelické učenie a ritus najprv prijaly pod patronátom Mikuláša Kostku. V tomto panstve Kostkovho nástupcu, Fraňa Thurzu, pastorom bol učený Damian Perlaky, po ňom r. 1600 senior Ján Quetonius, po ktorom po desaťročnom prenasledovaní viac iných nasledovalo. Roku 1606 zdejším slova božieho kazateľom bol Ján Matthaei, ktorý odtiaľ do nitrianskej Stredy prešiel.

R.1628-1658 zámockého kostola kňazom bol Juraj Stranovius a jako starec u grófa Štefana Thökölyho, direktora oravského a lietavského panstva, pomocníka prosil. Pred zaujatím zdejšieho kostola skrze katolíkov túto cirkev najviac napomáhali panskí Perényovskí úradníci, menovite v r. 1666 kapitáň lietavského zámku, rajecky Ján Melko, provisor Eliáš Ghillany a na Strečne Ján Schrott.

R.1673-1678 zdejším pastorom bol Joachim Kalinka, chýrečný rečuík.

R.1705 stal sa pastorom tejto cirkve Juraj Antoni, ktorý r. 1709 bol prinútený utiecť. Dľa Viktora Horňanského menovany pastor bol už tu r. 1700, ktorý r. 1717 do Necpál prešiel. Filiálky boly: Lincová (?) a Lehota, ktorých kostoly Fraňo Revay odňal, avšak r. 1647 na doliehanie snemu prinavrátil.

Z katolických farárov sú známi: Juraj Bartany, Andrej Maršovský, Ján Szilvay, Andrej Najzer, Juraj Velicsány, Fraňo Bolech, Martin Pribransky, Andrej Filko, Pavel Štefan Jezovič, Jozef Pongrácz, Anton Horecký, assessor trenč. stolice, Fraňo Čelko a Jozef Zaymus. 

Tunajšej fary matriky od r. 1673 jestvujú; jej filiálky sú:

Babkov, Bánová, Bittarová, Brezany, Brezovec majer, Hôrky, Plebán Lehota, Podhorie, Szúnyogh-Závada, Lietavské Podzámčie a Sviná.

Zvon, v posledno menovanej obci jestvujúci, r. 1606 dal Ďuro Thurzo vyhotoviť v smysle jeho kolopisu: „Comes Georgius Thurzo de Árva f. C. A. 1606;“ jej patronom je lietavské panstvo; počet jej katolických veriacich obnáša 3195. — Lietavsky farár, osadliac zem Plebány-Lehoty, odtiaľto je meno obce.

________________________________________________________________________________________________

Na vŕšku vystavený, jednou väžou opatrený, starý gothický kostol je zasvätený pozdvihnutiu sv. kríža, v ktorom sa chová znamenitý, i za hraniciami známy, tak rečený „lietavský obraz.“

Obraz tento je zriedkavý pozostatok stredovekého umenia, totižto na 49 a 1/2 vied. palcov vysokej a 37 palcov širokej jedľovej tabule, ktorá kedysi zaujímala prostrednú časť bočného oltára kaplny lietavského zámku. Vyobrazené je zvláštne mučedníctvo: katmi trýznení a tŕnim korunovaní ľudia nahého zástupu zhadzovaní sú z vrcholca vysokého, skalnatého vrchu, dopadujúc dolu na vztýčené koly. Toto vyobrazenie mohlo slúžiť za základ rozšírenej povesti, jakoby znázorňovalo ukrutenstvá, páchané Tatarmi na dakedajších obyvateľoch zámku Lietavy. Domnenka táto však nemá žiadneho dejepisného základu, a objavila sa prvý raz r. 1821 A. Straussom vo Viedni vydanom „Hauskalender“-u. Charakteristické je, čo o tomto tehdajší lietavský farár Anton Horecky, v zanechanom rukopise poznačil: „Kalendarista to len z klamlivej svrbľavosti mohol sdeliť; ja stopu takej tradicie nenachádzam, ale ani moji predkovia, z ktorých dvoch som veľmi dobre znal a ktorí vedeli vyznamenanie tohoto obrazu.“ A povesť sa predsa zvláštne skrz „Malerische Reise auf dem Waagflusse in Ungarn“ zvané, r. 1844 v Pešti vydané dielo mnoho čítaného baróna AIojza Medňánskeho rozniesla.

Obraz tento katolická rodina Kostkovcov na Lietavu priniesla, tam v zámockej kaplne umiestnila. O menovanej rodine v monumentálnom diele Ivana Nagy, „Magyarország családai“ zvanom, a síce v VIII. sväzku sa tohoto dočítame: „Zedlická a lietavská rodina Kostkovcov, ohľadom jej pôvodu, sa zdá, že z Čiech prišla do Uhorska. Viliama Kostku r. 1433 na bazilejskej synode nachádzame jako vyslanca zo stranky Česka; pravdepodobne prišla sem za času Husitov; r. 1469-70 Albert Kostka je vyslancom kráľa Mateja ku Poděbradovi; tohoto syn Mikuláš r. 1512 stal sa pánom Lietavy a Strečna; r. 1528 odtrhnul sa od Ferdinanda ku kráľovi Jánovi;  r.1538 obránil Lietavu proti Mikulášovi Thuri.“

Ale keď Fraňo Thurzo do Lietavy protestantismus priviedol, okoličnosť táto bola by i na náš obraz pominutie priniesla, keďby ho niekoľko nábožných veriacich katolickej cirkve nebolo ochránilo a do gothického kostola podnožnej dediny schovalo. Nuž ale priam toto nútené pohostinstvo zapríčinilo, že na strannom krýdle už predtym porúchaný oltárny obraz vlhkosťou kostola mnoho utrpel, a barva zvláštne na dolnej čiastke sa rozpustiac, vo väčších-menších kusoch poodpadovala. Počet roku alebo monogram majstra na ňom nemožno najsť.

Pre zanímavosť patričný článok v spomenutom kalendári stručne podať nebude zbytočné. Obraz predstavuje skalistý vrch zámku Lietavy, ale bez stavania, z ktorého vrcholca besní Tatari hŕbu ľudí rozličného veku a pohlavia, medzi ktorými v popredí nachodí sa postava kňaza, do hlbiny zhadzujú na vztýčené tam koly. Keď Džengis, chan mongolský, po nešťastnej bitke pri Šajave s hordami svojimi po Uhorsku sa rozletel, chlapov všade vraždil, ženským jazyky povyrezával, do otroctva odvádzal a deti pre zábavu mongolskými deťmi strielať dal, kráľ Béla do Dalmácie a naposledok na ostrov Vegliu zutekal a po odchode Mongolov v lete r. 1242 celá krajina od Sedmohradska medzi Dunajom a Tisou natoľko znivočená bola, že na 15 dní cesty, okrem trčiacich sem-tam väží, nebolo nikoho, čoby bol mohol cestu ukázať; keď vlci boli tak smelí, že matkám deti od prsú driapali, hlad ľudí k jedeniu ľudského mäsa nútil a odtiaľto vzniknul mor, ktorý ešte i toho málo obyvateľstva zo sveta zniesol, v tento strašný čas tie horné kraje, čo ležia na ľavej strane Dunaja, boly od podobnej nehody zväčša zachovaué.

Jediná žiadosť po korysti a vražde pohnula niektoré hordy tu na ľahkých koňoch, tu na člnkoch zrutný Dunaj preplávať. Nebezpečenstvo rástlo, keď Dunaj – na šťastie len na dakoľko dní – mrznúť počínal. Takýto preletujúci oblak znepokojil aj kraj lietavský.

Čo mohlo zutekať, utieklo do susedných hôr a vrchov, a iba starci, deti, nemocní a takí, ktorí mnohé a ťažké prekážky úteku prevládať nemohli, zostali, očakávajúc nastávajúce ukrutnosti spolu aj s 80-ročným farárom, s tým pevným predsavzatím, že až do posledku všetko zlé spolu znášať a jeden druhému pomáhať chcú. Pred približujúcimi sa Tatarmi utiekli sa do kostola a tam sa zatvorili.

Už zúriaci Tatari medzi divým krikom a veľkým plieskaním dlhých kocarov svojich osadu Lietavu vyrabovali a ozbíjali, na znamenie svojej prítomnosti sem a tam oheň podložili, až konečne ku kostolu prišli, ktorý otvoriť nemohli. Žalostný plač ľudí v ňom zatvorených pozornými urobil Tatarov, tak že za krátku chvíľu krik tatarsky prestal. Túto tichosť použil farár a dierou v múre slovom a znakmi prosil Tatarov o milosť. Mongóli, jako inde klamnými, od chytených kňazov napísanymi a pečaťou kráľovskou, ktorá jim jako korysť pripadla, potvrdenými listami mnohých od úteku zadržali a od protivenia sa odstrašili, mnohých na svoju stranu získali a všetkých známou ukrutnosťou premohli. Tak aj týmto sľúbili život a svobodu, keď kostol otvoria. Jaknáhle ale kostol otvorený bol, hneď jich pochytila divá besnota, poškvrnili kostol, orabovali oltáre, pobrali sväté nádoby a konečne – jako za krvou pachtiaca zver – oborili sa na biednych ľudí, sužujúc jich tými najukrutnejšími mukami. Že ale žiadon z nich nebol súci za otroka, uzavreli medzi sebou, že neodídu skorej, kým všetkých najboľastnejšou smrťou zo sveta neznesú. Tým, ktorí by svoju vieru zapreli, predsa svobodu prisľúbili. Farár, bár aj najviac dotrápený, vážne sa vyslovil, že je hotový najukrutnejšiu smrť podstúpiť, avšak Boha svojho nezapre. K takejto stálosti aj iných povzbudzoval. Preto tieto tatarské besné mátohy všetkých, ktorí muky prežili, na blízky vrch vyhnali, aby jich ztade dolu zhodili. Iní Tatari chytro nastrojili pevné končité koly, ktoré pod vrchom do zeme zabili. Sotva že sa toto zhadzovanie počalo, už niektorí vo viere oslabovali. Tu farár obnovil svoje horlivé napomínanie a modlitby, na príklad slepého a v posmech uvedeného Samsona v čas divokého rehotania sa nepriateľov jeho. Diví Mongoli sa zaraz naňho rútili, pytajúc sa: „No, kňažko! či ti Boh tvoj teraz zpomôže ?“ a hodili biedneho starčeka do hlbokej prepasti. Nemožno vysloviť, jak veľký strach pojal Tatarov a jak veľká radosť prenikla kresťanov, keď zbadali farára jakoby neviditeľnou rukou zachyteného. Detinský strach pochytil Tatarov, ktorý jich jako víchor perie rozohnal. Nedbali ani na väzňov – rozpŕchli sa jako šášky. Starec, jako letel dolu, zachytil sa na kre na vyčnievajúcom skalisku, odkiaľ ho potom vysvobodili.

Za viac storočí oslavovala sa pamiatka tohoto príbehu, až konečne vnútornými zburami a mešťanskými vojnami s mnohými inými vyhasla. Medzitým pamiatka táto ešte žije v spomenutom obraze a v onej kliatbe, ktorou tunajší ľud nepriateľov svojich zlému oddáva: „aby ťa sto ihlíc prehnalo!“

_______________________________________________________________________________________________

Pamätný tento obraz, dľa mienky Jána Rakovského, s rezanými a pozlátenými krajami predstavuje očiam našim vrch, na ktorého temeni teraz zámok stojí; vrch s ním spojený na ľavej strane má byť lietavské „Smrečie“ a tak rečený „Ostrý vrch.“ Na obraze zámku nevídať, len všeliaké okrasy podľa zvyku starodávnych maliarov; niže „Smrečín“ držaného vrchu zdajú sa byť postavené jakési šiatre. Tam, kde teraz zámok stojí, dá sa videť viacej nahých osôb obojeho pohlavia, v hromadách o stromy priviazaných. Niektorých kati dolu zhadzujú; jeden z katov má oblečenú bielu košeľu a červené nohavice, čierny nízky širák bez strechy, pri vrchu širší, druhý má barnavý frak, žlté plundre, pančuchy, črievice a trojrohý širák židovský; iní prostovlasí a jakoby pri ťažkej práci z kabátov povyzvliekaní; na pravej strane za krovinou stoja fúzaté osoby, jako sa zdá z prednejších; klobúky majú končité a ozdobené. Pri týchto stojí postava s velikými fúzami v turbane a volných šatoch podzelenkavých s rukou pozdvihnutou a vystretou, ktorú máme za tlumača, jakoby k ostatním rozprávajúceho. Pod vrchom vidno už mnohých na končitých koloch napichnutých, alebo rovno cez prse, alebo cez chrbát, alebo cez rebrá, niektorí od spodku krížom až cez plecia sú prepichnutí, a niektorí práve dolu letia. V prostred oných poprekálaných videť postavu s infulou cez poly prebitú a na kole visiacu.

Sú i takí, čo sa domýšľajú, poneváč má jedna figura infulu na hlave, že v čas zbúrenia daktorí veľmoži, a medzi nimi aj biskup alebo inší vysokého rádu kňaz, do zámku sa skryli a tu od nepriateľov dostihnutí takouto smrťou zo sveta zišli. Avšak ani toto nemôže byť pravdivé, lebo keby sa ukrutenstvo toto v zámku bolo stalo, zámok by na žiaden spôsob z obrazu nebol vystal, jako nevystal kňaz, ktorého maliar ináč nemohol naznačiť, ako s infulou (lebo birét tak nerozoznať), ale preto nemusel byť ani biskupom, ani inakším infulátnym kňazom.

Ján Rakovsky mienku neznámeho dopisovateľa v spomenutom viedeňskom kalendári natoľko za pravdivú prijíma, nakoľko príbeh vykreslený na obraze, do časov tatarského rojenia sa kladie, ostatnie ale za rúcho uznáva, do ktorého mienku svoju obliekol, a čo o farárovi rozpráva, tomu odporuje obraz, na ktorom videť, že aj tento bol prepichnutý.

Obraz tento mal aj drevené závierky, a že musí byť starodávny, dokazuje naivnosť maliara, ktorého znaky na sebe nosí, a strúchnatené drevo, na ktorom je maľovaný. Gréci v XIII. storočí a Ján Eyk, maliar, tiež okolo tohoto času, farby v oleji rozpúšťali a obraz tento je olejovými barvami maľovaný. Anton Corregio, slavný maliar zo XVI. storočia, v škole lombardskej vynasnažoval sa svetlo a toňu v malbách svojich napodobniť; na tomto obraze ale sú miesto svetla a tone ozdoby. Do časov neďalekých od tohoto veku môžeme teda položiť aj náš obraz.

Na hlavnom oltáre lietavského kostola nachodí sa aj „povýšenie sv. kríža,“ tak aj na kazateľnici učitel nebeský, jako 12-ročný mládenček, medzi židovskými učiteľmi a zákonníkmi, sú z dreva rezané; rezba to ale planá. Na malých oltároch sú obrazy počatia P. Marie a sv. Jozefa, pestúna, nie zle maľované, jako aj inšie, najmä obraz sv. Vendelína, ktorý umelí ľudia pochválili.

Lietavský zámok bol naposledy Fraňom II. Rákóczym, jako 17. septembra 1705 blízo Nicomedie zomrelého Imricha Thökölyho dedičom, obnovený. Pred asi 150 rokmi, keď zámok od posledních obyvateľov svojich, kastellána a hajdúchov, opustený bol, počal sa účastniť v smutnom osude najviacerých našich zámkov, podložiac sa rúcajúcej moci počasia a kazený železným zubom všetko pustošiaceho času, ešte i vo svojich rumoch pyšno stojí po dnes, hlásajúc svoje slávne rozpomienky, ktoré ani more zábudlivosti poteraz sebou schytiť nemohlo.

_____________________________________________________________________________________________

1)      Sdelil som ju v Sasinkovom „SIov. Letopise“ r. 1881 v IV. sošite z pôvodiny u mňa sa nachádzajúcej.

2)      Vidz „a zsolnai kózépiskolák tórténete“ zvanú moju dissertaciu vo „Vágvölgyi lapok“ u r.1881

3)      Pôvodina u mňa.

4)      Pôvodina u mňa.

____________________________________________________________________KONIEC  ______________

Viac informácii o Lietavskom obraze TU : https://hradlietava.sk/strateny-vzacny-lietavsky-obraz/