ZDRUŽENIE NA ZÁCHRANU
LIETAVSKÉHO HRADU
ZDRUŽENIE NA ZÁCHRANU
LIETAVSKÉHO HRADU
ADRESA ZDRUŽENIA: LIETAVA 222, 013 18 LIETAVA; Č.Ú.: 26 23 53 52 11 / 1100
KONTAKT : ĽUBOMÍR CHOBOT - 0905/515 330; BRANISLAV PIROHA - 0948/003472
chobot@hradlietava.sk
Hlavná strana  >  Zaujímavosti > Majitelia hradu
2. Majitelia hradu
2. Majitelia hradu
Mikuláš Kostka z Českých Sedlíc | Éra Thurzovcov
Mikuláš Kostka z Českých Sedlíc

V službách Zápoľovcov boli dvaja nájomní bojovníci: Peter a Mikuláš Kostka z Českých Sedlíc. Kostkovci boli „hajtmani zámkov horních na Považí“. Ján Zápoľa, hneď po svojom korunovaní na týchto dvoch chrabrých bojovníkov nezabudol a zveril im ochranu severných hradov a krajov slovenských, vymenujúc Petra Kostku za veliteľa severných plukov, Mikuláša za kapitána kráľovskej pechoty. Mikuláš a Peter Kostka, ktorí konali znamenité služby pri vydaji sestry Jána Zápoľu, Barbory, za Žigmunda, poľského kráľa, roku 1512 a viac ráz sa vyznamenali v bojoch strane Jána Zápoľského proti Ferdinandovi Habsburskému, dostali do úžitku zámky Lietavu a Strečno. Vlastným majiteľom Lietavy a Strečna stal sa Mikuláš Kostka, takže v ďalšom pojednávaní o dejinách Lietavy bude reč hlavne o Mikulášovi.

Prevzatie hradu do držby vo vtedajších nepokojných časoch nebola vec jednoduchá. Totiž súper Jána Zápoľského, Ferdinand I. Habsburský, rozdával zámky a panstvá svojim prívržencom. Ale rozdával aj tie, ktoré boli v rukách Zápoľského. Tak sa stalo, že roku 1527 bola vydaná donačná listina cisára Ferdinanda I. mužskému pokoleniu rodiny Báthorovcov na panstvo hradu Lietavy s tým odôvodnením, že ono bolo odobraté Jánovi Zápoľovi pre jeho nevernosť a velezradu. Donácia Ferdinanda však nemohla byť realizovaná, keďže Lietavu v skutočnosti držali Kostkovci. Ona poslúžila len na to, aby popudila Zápoľu na podobný zákrok. Ján Zápoľa ako korunovaný kráľ roku 1529 vystavil Kostkovcom riadnu donačnú listinu na hrad Lietavu, v ktorej zaistil, Petrovi a Mikulášovi panstvá a hrady Lietavu a Strečno. Formálne uvedenie Kostkovcov do majetku Lietavy a Strečna sa stalo až v roku 1531 za asistencie zástupcov Budínskej kapituly, o čom bola v tomže roku vystavená inštalačná listina. Hrad Lietavu Mikuláš Kostka dobre opevnil, vybavil delami a silnou takmer 300 člennou posádkou čo sa osvedčilo už v roku 1528 kedy sa nepodarilo hrad dobiť Ferdinandovmu vojenskému veliteľovi Jánovi Katzianerovi, ktorý počas vojenského ťaženia proti Jánovi Zápoľovi a jeho prívržencom, zaútočil aj na tento hrad. Lietava odolala tak jemu ako aj o 3 roky ( 1531 ) s podobným úmyslom vyslanému generálovi Mikulášovi Thurymu, ktorý obkľúčil a dobýval Lietavu, chcejúc Kostku donútiť na obrat. Kostka však víťazne odrazil nápor. Pamiatka o tomto neúspešnom dobíjaní hradu zostala v nápise, ktorý bol ešte začiatkom 20 storočia viditeľný nad predposlednou ( piatou ) bránou zámku a ktorý znel:

“LNicolaus Kostka hac modica defensus in Arce
Nicolaum Tury cedere turpe fecit.“

Ferdinand, vidiac, že Kostku násilím neporazí, utiekal sa ku ľsti. Pomáhala mu v tom všeobecná politická situácia. Na bojišti o uhorský trón Zápoľova hviezda šťastia zapadla. Kostkovci, zbadajúc to zavčasu, vo vlastnom záujme museli pomýšľať na primeraný prechod od Zápoľu na stranu Habsburgov, aby sa udržali v svojich majetkových pozíciách. Tak sa stalo, že Kostkovci už roku 1532 prešli na Ferdinandovu stranu, ktorý vtedy bol už korunovaným kráľom Uhier.

Za tento politický obrat Mikuláš Kostka dostal primeranú odmenu: Ferdinand ako kráľ Uhier roku 1534 prijal do svojej milosti Mikuláša Kostku zo Sedleca a Jána z Dubovca, jeho vnuka po sestre, ako cudzozemských veľmožov, súčasne ich prijal do počtu a stavu veľmožov kráľovstva uhorského a slávnostne dal im a ich dedičným potomkom donáciu na tieto panstvá: Mikulášovi Kostkovi udelil hrady a panstvá hradov Strečna a Lietavy spolu s osadou Porubou, patriacou k Lietave, ktoré objekty už boli i predtým v jeho držbe, Jánovi z Dubovca udelil hrad Oravu s príslušenstvom, ktorá už i predtým bola v jeho držbe.

Zdá sa, že Kostka hneď v prvé roky svojho obratu nebol Ferdinandovi úplne oddaný, sledoval svoju nezávislú politiku, ktorej hlavným cieľom bolo: ťažiť z nepriateľstva dvoch súperov, Zápoľu a Ferdinanda Habsburského, podľa zásady: „inter duos litigantes tertius gaudet“.

Stalo sa to tak, že z donácie, udelenej roku 1527 Báthorovcom na Lietavu, vznikly komplikácie. Ferdinand totižto dal Lietavu dvom: Báthorovi roku 1527 a Kostkovi roku 1534. Báthor mal donáciu len od Ferdinanda, Kostka však od Zápoľu a od Ferdinanda. Báthor medzitým umrel. Jeho syn Andrej Báthor ml., majster kráľovských pokladníkov (magister tavernicorum regalium) roku 1543 robil si právny nárok na Lietavský hrad, ku ktorému patrilo i mestečko Rajec, a vymohol si u kráľa Ferdinanda inštalačný mandát (mandatum statutorium). Chcejúc zaujať hrad, prišiel so zástupcami nitrianskej kapituly a s takzvaným homo regiusom (s kráľovským poverencom) do Lietavy. Homo regius bol Ján Lukáscy, nitriansky kanoník. Skutočný držiteľ hradu, Mikuláš Kostka (ktorý bol súčasne majiteľom Žiliny), sa dozvedel o tom, dal v noci svojimi vojakmi a služobníkmi zlapať kráľovského poverenca a všetkých susedov, zhromaždených na štatúciu a súčasne troma palicami dal ich tak zbiť, že Ján Lukácsy, len čo sa navrátil do kapituly, následkom utrpených úrazov zomrel.

O tomto prípade archívny záznam k roku 1543 udáva, že keď v dôsledku velezrady Mikuláša Kostku zo Sedleca mali Andreja, Juraja a Mikuláša Báthora na základe darovacej listiny Ferdinanda I. uviesť do majetku hradu a panstva Lietavského, za nitriansku kapitulu ustanoveného kráľovského poverenca ubičovali, vydrancovali a stýrali. Tento tragický incident nemal pre Kostku nijakých pozoruhodnejších následkov. Príčinou toho boli vtedajšie politické komplikácie. Veľmoži a vojenskí vodcovia vtedy stále menili svoju politickú príslušnosť. Báthorovci už roku 1534, keď Kostkovci dostali od cisára Ferdinanda donáciu na Lietavu, ochladli oproti Ferdinandovi, len naoko držali s ním, už sa len slabo dúfajúc, že sa im raz azda podarí zmocniť sa Lietavy. Ale po energickom vystúpení Kostku ich nádeje úplne stroskotali. Museli sa presvedčiť, že Ferdinand je alebo slabý na to, aby im zaistil to, čo im daroval, alebo ich zavádza a hrá oproti nim dvojzmyselnú politiku. Preto z pomsty začali prechodiť na stranu Ferdinandových nepriateľov, ktorí sa vtedy zoskupili okolo Zápoľovej vdovy Izabely.

O tomto prípade archívny záznam k roku 1543 udáva, že keď v dôsledku velezrady Mikuláša Kostku zo Sedleca mali Andreja, Juraja a Mikuláša Báthora na základe darovacej listiny Ferdinanda I. uviesť do majetku hradu a panstva Lietavského, za nitriansku kapitulu ustanoveného kráľovského poverenca ubičovali, vydrancovali a stýrali. Tento tragický incident nemal pre Kostku nijakých pozoruhodnejších následkov. Príčinou toho boli vtedajšie politické komplikácie. Veľmoži a vojenskí vodcovia vtedy stále menili svoju politickú príslušnosť. Báthorovci už roku 1534, keď Kostkovci dostali od cisára Ferdinanda donáciu na Lietavu, ochladli oproti Ferdinandovi, len naoko držali s ním, už sa len slabo dúfajúc, že sa im raz azda podarí zmocniť sa Lietavy. Ale po energickom vystúpení Kostku ich nádeje úplne stroskotali. Museli sa presvedčiť, že Ferdinand je alebo slabý na to, aby im zaistil to, čo im daroval, alebo ich zavádza a hrá oproti nim dvojzmyselnú politiku. Preto z pomsty začali prechodiť na stranu Ferdinandových nepriateľov, ktorí sa vtedy zoskupili okolo Zápoľovej vdovy Izabely.

Darmo odsúdil Ferdinand Kostku na stratu hlavy a majetku za jeho tvrdý výstup pri pokuse inštalácie Báthorovcov. Báthorovci tomu už neverili a pridali sa celkom na stranu Izabely. Z toho potom nasledovalo, že Ferdinand zas prijal Kostku do svojej priazne, čo dosvedčuje listina, vydaná roku 1545, podľa ktorej cisár a kráľ Ferdinand I. omilostil Mikuláša Kostku zo Sedleca, odsúdeného na stratu hlavy a majetku preto, že sa opovážil prekaziť uvedenie do panstva Lietavy Andreja Báthora, svedka nitrianskej kapituly dal sťať, kráľovského poverenca a iných prítomných dal zbiť a ubičovať.

Mikuláš Kostka mal Annu, dcéru pána Hrušovského hradu Hieronýma Hrušovského zo Záblate, za manželku, s ktorou nemal syna, ale mal dve dcéry: Annu a Barboru. Anna bola staršia, Barbora mladšia. Keď mu manželka roku 1552 umrela, Anna už bola vydatá, Barbora ešte nie. Kostka, trpiac na ťažkú chorobu, chystal sa do Krakova na liečenie. Pred vypravením sa na cestu pre každý prípad už vtedy testamentárne rozdelil svoj majetok tak, že obe dcéry boli dobre zaopatrené. Archívny záznam o tom znie: že roku 1552 Mikuláš Kostka zo Sedleca testamentárne poručil svoje hrady a panstvá, Strečno a Lietavu, ležiace v stolici Trenčianskej, dvom svojim dcéram, a to Anne, manželke Jána Nyáriho, a Barbore, ktorá vtedy žila ešte v panenskom stave.

Kostka po uzdravení sa z Krakova vrátil domov, oženil sa druhý raz, pojal si za manželku Brigitu, dcéru pána Vršateckého hradu. S touto Brigitou detí už nemal. Barbora Kostková, dedička Lietavy, okolo roku 1556 sa vydala sa za Františka Thurzu, bývalého nitrianskeho biskupa, ktorý, zanechal svoju nitriansku hodnosť, ba i vieru, oženil sa, a keďže vtedy umrel i Kostka, prevzal so ženou do vena mu daný Lietavský hrad. Na to sa vzťahujúci archívny záznam znie: Mikuláš Kostka zasnúbil svoju mladšiu dcéru Barboru s Františkom Thurzom, svadbu im vystrojil v hrade Lietave, dal im do úžitku panstvo tohto hradu, nechal ich za seba tam hospodáriť, potom, okolo sviatku sv. Jána Krstiteľa roku 1556 umrel, a vtedy vstúpil František Thurzo do držby a úžitku hradu a panstva lietavského.

epitaf_z_rajca.jpg, 140kB Epitaf z kostola v Rajci, kde majú byť Kostkovci pochovaný.
Štylizovaný preklad epitafu:
Vznešený František Turso z Betlanoviec, pán Oravy a Lietavy, so žiaľom a v smútku, dal postaviť v roku 1561 tento pomník, z lásky a na pamiatku: teda svojej vernej a milovanej manželke Barbore Kostkovej zo Sedlicz a jej zbožným rodičom Mikulášovi Kostkovi a Anne Russovej, ktorí v Pánu, pod týmto pomníkom v hrobe spolu odpočívajú.





Éra Thurzovcov
Nezastupiteľné miesto v dejinách Lietavského hradu má bytčiansko-oravská vetva Thurzovcov. Tá dosiahla vrchol v osobe Juraja III.Thurza, ktorý v krajine Uhorsko zastával funkciu palatína – zástupcu kráľa. Poďme však na začiatok éry Thurzovcov na Lietave.
František Thurzo: Narodil sa v roku 1512, no čoskoro osirel, a tak mu rodinu vynahradil jeho druhostupňový strýko. Alexej ho poslal na štúdiá teológie do Talianska a hoci sa nestal kňazom, jeho vplyvný strýko sa prihovoril u kráľa Ferdinanda I., a František sa stal nitrianským biskupom. V roku 1550 jeho menovanie potvrdilo aj kardinálske konzistórium. František však neprijal knažské svätenie, len využíval príjmy z majetku biskupstva. Nie však nadlho. V roku 1556 sa hodnosti biskupa zriekol, stal sa evanjelikom a oženil sa s Barborou Kostkovou, dcérou pána Lietavy, Strečna a Oravy. Okrem toho kúpil panstvo v Bytči. V tom istom roku zomrel aj Barborin otec Mikuláš Kostka, pričom jeho majetky prešli na kráľovskú komoru, od ktorej ich v roku 1558 za výhodnú cenu 12 640 zlatých kúpil jeho zať František Thurzo. Onedlho, v roku 1561, zomrela chorľavejúca Barbora Kostková – jej manželstvo s Františkom Thuzom zostalo bezdetné. František sa znovu oženil 21. júna 1562 a za manželku si zobral Katarínu Zrínsku, dcéru obrancu Sihote proti Turkom Mikuláša Zrínskeho. Z tohoto manželstva sa narodilo pät detí: Anna (1565), Juraj (1567), František (1570), Uršula (1570) a Katarína (1571). Nový majiteľ venoval hradu veľa pozornosti, zavolal talianských majstrov, murárov, kamenárov a maliarov, ktorí prestavali hrad v renesančnom slohu. Talianský umelci, najmä majstri Antonio a Santi, skrášlili svojimi freskami a maľbami viaceré interiéry, ale aj exteriéry hradu. Tak sa hrad Lietava stal objektom, ktorý bol bezpečným útočiskom pre rodinu Thurzovcov v tých neistých časoch. Práve v roku 1574, ked sa skončila prestavba ďalšieho honosného sídla Thurzovcov, Bytčianského zámku, zomrel na Lietavskom hrade, vo svojom najobľúbenejšom sídle, otec budúceho palatína, František Thurzo.
Juraj Thurzo: Narodil sa 2.septembra 1567 na Lietavskom hrade. Na budúcu diplomatickú a politickú cestu sa od sedemnástich rokov pripravoval na dvore rakúskeho arcikniežaťa Ernesta. Po smrti svojej matky v roku 1585 prevzal ako osemnásťročný otcovo dedičstvo. O rok neskôr sa oženil so Žofiou Forgáčovou, ktorá po troch rokoch zomrela, a tak sa o ďalšie dva roky opäť oženil s Alžbetou Coborovou, dcérou uhorského miestopalatína Imricha Cobora. Usadil sa v Bytči a venoval sa správe svojich panstiev, ktorých bolo čoraz viac, či už vďaka sobášu, alebo za politické zásluhy v službách Habsburgovcov. Hoci Lietava nebola miestom, kde by sa rodina Juraja Thurzu trvalejšie zdržiavala, hrad bol zariadený na pohodlné bývanie. Svoj rozkvet prežíval hrad v rokoch 1592 – 1626, kedy talianský majstri, usídlení na panstve, sa o potreby hradu starali sytematicky. Za Juraja Thurzu osobitnú aktivitu v tomto smere vyvíjal kamenár Andrej Pocabello. Pri vylepšení hradu, ako aj pri zbrojnom vybavení nešetril Juraj Thurzo prostriedkami, lebo mal neustále na pamäti jeho funkciu pevnosti. V rokoch 1590 – 1600 sa zúčastnil na bojoch proti Turkom a 12.novembra 1602 sa stal kapitánom preddunajského vojska. Na bojiskách spoznáva mladý Thurzo uhorského šľachtica Františka Nádasdyho. Vzniká medzi nimi priateľský vzťah a zásadový Thurzo ešte nemôže tušit, akú úskočnú rolu mu bude dané zohrať v budúcom živote Františkovej manželky Alžbety Báthoryovej. V roku 1601 dokončili v Bytči stavbu sobášneho paláca, jediného svojho druhu na Slovensku. Na žiadosť Juraja Thurzu ho postavil architekt Kilián Syroth de Mediolano. Nad vchodom sa vyníma latinský nápis: “Slovutný a veľkomožný pán Juraj Thurzo z Betlanoviec, župan Oravskej stolice, správca kráľovských pohárnikov v Uhorsku a radca jeho posväteného cisársko-kráľovského Veličenstva dal tento palác postaviť z otcovskej lásky pre svadobnú slávnosť svojich milých dcér, od Pána Boha mu darovaných – ak ich bude Pán Boh chcieť tak dlho živiť – Roku pána 1601.
Na sklonku roku 1603 obdrží Thurzo posledný list od vážne chorého Františka Nádasdyho, v ktorom sa dočíta, že mu je formálne zverená ochrana Nádasdyových potomkov a jeho ženy Alžbety Báthoryovej.Čerstvá vdova Alžbeta zariaďuje sobáš staršej dcéry Anny s Mikulášom Zrínskym. Tým sa Nádasdyovci a Thurzovci dostávajú do rodinného stavu, pretože Juraj Thurzo a Mikuláš Zrínsky sú bratranci.
Na jar roku 1604 vypuklo prvé protihabsburské povstanie vedené sedmohradským magnátom Štefanom Bocskayom. Napriek viacerým vyzvaniam sa Juraj Thurzo nepridal k povstaniu a zostal verný cisárovi Rudolfovi II. Počas povstania sa v roku 1605 Juraj Thurzo so svojou rodinou presídlil z Bytče na Lietavský hrad, lebo neveril, že by Bytčianský zámok mohol útoku bockayovských vojsk odolať, napokon ani neodolal. Na Lietavský hrad sa uchýlili aj iné šlachtické rodiny z okolia, ktoré si sem priniesli aj svoje cennosti, vrátane svojich archívov. Hrad povstalcom odolal, pretože delová paľba prevažne jazdecké vojsko bockayovských hajdúchov zahnala. Za služby a za vernosť, ktoré Thurzo preukázal ho cisár vyznamenal orlom – súčasťou habsburského znaku a dal mu hrad Lietavu natrvalo ako rodový majetok. Po smrti Štefana Ilesházyho sa 7.decembra 1609 stal Juraj Thurzo zástupcom kráľa – palatínom.
Onedlho nato sa mu dostáva na stôl nepríjemná záležitosť. Rozhodnutím kráľa Matiáša II. z 5. marca 1610 dostáva poverenie vyšetriť prípad Báthoryovej – správy o mučení a vraždách páchaných Alžbetou a jej pomocníkmi. Pod patronátom palatína Thurzu sa 28. marca 1610 vo farskom kostole v Žiline, začala synoda evanjelikov z desiatich preddunajských stolíc, išlo o stredné a západné Slovenko. Synoda mala aj národnostný význam, lebo terajšie západné a stredné Slovensko vystupovali ako samostatná jednotka a traja superintendenti boli Slováci – položili základ evanjelickej cirkevnej organizácie na Slovensku.
Akonáhle bol palatín Thurzo informovaný o výsledkoch vyšetrovania prípadu Báthoryovej a sám pri návšteve čachtického kaštieľa 29.decembra 1610 pristihol Alžbetu pri mučení dievčat, ešte v ten deň ju uväznil na Čachtickom hrade.
Zároveň si však uvedomil, že ak postaví Báthoryovú pred tabulárny súd, tak by táto žena skončila v rukách kata a rodinu Nádasdyovcov by postihla strata majetkov, sprevádzaná patričnou hanbou. Zvoláva tajné jednanie s obidvoma zaťmi Báthoryovej, aby sa dohodli o ďalšom osude Alžbety a jej rodiny. 7. Januára 1611 sa vo Veľkej Bytči konalo hlavné súdne pojednávanie s pomocníkmi čachtickej pani, ktorí boli popravení.
Urýchlenou popravou niekoľkých nevýznamných služobníkov sa však Thurzovi nepodarilo zmiesť záležitosť zo stola. Týždeň po vynesení rozsudku píše kráľ palatínovi list, v ktorom žiada o nový proces vedený proti samotnej Báthoryovej. Upozorňuje Thurzu, že za spáchané zločiny si zasluhuje iba jediný trest – popravu. Palatín musí odvrátiť ešte dalšie kráľové urgencie, než sa mu podarí získať panovníkov súhlas s doživotným uväznením Báthoryovej. Urputnosť, s ktorou Thurzo kľučkoval, aby ju zachránil pred katom, potvrdzuje existenciu tajnej dohody o záchrane majetku a cti Nádasdyovcov. 31. júla 1614 Báthoryová oznámila dvom kanonikom ostrihomskej kapituly svoje rozhodnutie týkajúce sa jej majetkov, ktoré v testamente rozdelila rovnakým dielom pre všetky tri svoje deti. Za studenými múrmi na Čachtickom hrade 21. Augusta 1614 krvavá grófka Alžbeta o druhej hodine po polnoci zomrela vo väzení vo veku necelých päťdesiatštyri rokov. Thurzo tak ako sľúbil Františkovi Nádasdymu, za svojho života uchránil majetky a česť rodiny Nádasdyovcov. No vnuk čachtickej panej František Nádasdy sa zaplietol do Vešelényho vzbury a jeho život ukončil v roku 1671 katov meč. Majetky Nádasdyovcov boli skonfiškované cisárom Leopoldom I. Koncom roku 1616, presne na Vianoce 24.decembra zomiera v Bytčianskom zámku palatín Juraj Thurzo. Dva mesiace po jeho smrti – 19. Februára 1617 – sa v bytčianskom kostole uskutočnil veľkolepý pohreb. O štyri roky previezli jeho pozostatky do rodinnej hrobky na Oravskom hrade.

Imrich Thurzo: Prišiel na svet 11.septembra 1598. Študoval na univerzite vo Wittenbergu, kde ho vďaka jeho vznešenému pôvodu zvolili za rektora. Po otcovej smrti štúdiá prerušil a stal sa županom Oravskej stolice. Imrich Thurzo však nekonal tak, ako jeho skúsený otec- svojou politickou činnosťou sa odklonil od Viedne. K tejto orientácii ho priviedol Gabriel Bethlen,sedmohradské knieža, ale aj Thurzov radca, básnik Ján Rimay. Na jar roku 1620 viedol Imrich Thurzo delegáciu vyslanú Bethlenom, ktorá rokovala v Prahe s českými stavmi a Fridrischom Falckým o vojenskej pomoci českým stavom proti cisárovi ferdinandovi II. Rokovanie bolo úspešné. Fridrich Falcký a Gabriel Bethlen, zastupovaný Imrichom Thurzom, podpísali obranný pakt, ktorý 25. Apríla 1620 slávnostne vyhlásili v Chráme sv. Víta na Pražskom hrade. Imrich Thurzo zomrel náhle roku 1621 vo veku 23 rokov počas mierových rokovaní medzi Bethlenom a cisárom v Mikulove. (Podľa nie historického pramena bol Imrich Thurzo zavraždený na popud Pavla Nádasdyho-syna čachtickej krvavej grófky.) Jeho smrťou vymrel thurzovský rod po meči.


Zdroj:
Andrej Kavuliak - Lietava podnik feudálneho hospodárskeho systému
Jozef Kočiš - Od Čachtíc po Strečno


Foto: Aleš Hoferek.