ZDRUŽENIE NA ZÁCHRANU
LIETAVSKÉHO HRADU
ZDRUŽENIE NA ZÁCHRANU
LIETAVSKÉHO HRADU
ADRESA ZDRUŽENIA: LIETAVA 222, 013 18 LIETAVA; Č.Ú.: 26 23 53 52 11 / 1100
KONTAKT : ĽUBOMÍR CHOBOT - 0905/515 330; BRANISLAV PIROHA - 0948/003472
chobot@hradlietava.sk
Hlavná strana  >  Zaujímavosti > Lietavský obraz
Lietavský obraz
Lietavský obraz

8. LIETAVSKÝ OBRAZ

Tento text v časopise Cieľ publikoval - Ing. Ján Moravec
V tichu a prítmí, pod klenbami kostolov sa nachádzajú umelecké diela od známych i menej alebo celkom neznámych tvorcov, v niektorých prípadoch vysokej umeleckej kvality a obrovskej historickej ceny. Tak, ako ľudia, aj obrazy majú svoje osudy, a aj príbehy viažuce sa k nim sú pozoruhodné.
Zaujímavá povesť sa viaže k obrazu z lietavského kostola. Všetko sa vraj odohralo za pustošenia Tatárov. Za divého kriku a hrozného vyčíňania vyplienili Lietavu a keď podpálili domy v dedine obrátili svoju pozornosť na kostol, v ktorom boli schovaní neboráci Lietavčania.
Po vniknutí do chrámu Tatári zneucťovali oltáre, brali kostolné náčinie a rozhodli sa, že všetkých ľudí pobijú. Nakoniec ale zmenili rozhodnutie a navrhli im, že ich ušetria, ak zavrhnú svoju vieru. Kto ale odmietne, toho z výšin hradného brala zhodia na špicaté koly v doline.
Pod takouto hrozbou obyvatelia začali váhať. Jediný kto sa nezľakol bol starý kňaz a tak ho rozľútení obyvatelia vyvliekli na skalu a cestou sa mu posmievali nech mu jeho boh pomôže, keď verí v jeho všemohúcnosť.
Nájazdníci zhodili kňaza do hlbín. Aká panika a hrôza sa zmocnila katanov, keď im zrazu starec v čase pádu zmizol z očí. Videli, že kresťanský boh je naozaj najmocnejší a v strašnom zmätku odtiahli.
Starého kňaza zachytilo v letku krovie na brale a preto náhle počas pádu zmizol. Chudák starec zavolal o pomoc. Ľudia ho začuli a vyslobodili. Toľko povesť viažuca sa k obrazu.
Maľba s vyobrazením zázračného pádu visela v lietavskom kostole veľmi dlho a videli ju nezávisle od seba rôzni autori a spomenuli vo svojom diele. Napr. Alojz Mednyánsky, kaplán Ján Rakovský, G. K. Zechenter-Laskomerský. Nuž a práve Zechenter-Laskomerský vniesol do veci zobrazenia zázračného pádu svetlo. Udáva, že lietavský obraz je podobný obrazu z Viedne od slávneho Albrechta Durera! Žeby bol najväčší nemecký umelec všetkých čias maľoval Lietavčanov a od jeho životopiscov by sme to nevedeli?
Bádateľ Kornel Divald v dvadsiatych rokoch objasnil vec tak, že obraz predstavuje scénu Desaťtisíc umučených, obľúbený námet maliarov 15. – 16. storočia. Maľba teda zobrazuje mučenie rímskych legionárov perzskými vojakmi na vrchu Ararat a nie zázračný pád z lietavského brala. Ľudská fantázia stvorila na základe obrazovej predlohy celý predchádzajúci príbeh. Obraz, i keď nepochádza od A. Durera, predstavuje vzácnu neskorogotickú maľbu, vlastne predstavoval by, keby... Maľba, ako bolo spomenuté, visela v kostole dlhé roky a natoľko ju pokryla čerň, že už nebolo možné rozoznať výjav na obraze, a možno preto ju postihol taký krutý osud. Na Veľkú noc roku 1912 spálil obraz z neznalosti kostolník. Obraz zhorel, časom sa naň zabudlo a my si pripomíname toto vzácne dielo s dávkou žiaľu a nostalgie nad navždy strateným kultúrnym odkazom zo vzdialených čias.

Izmail Ivanovic Sreznievskij (1812-1880)
Bol profesorom slovanskej filológie na petrohradskej univerzite a členom Petrohradskej akadémie vied. V rokoch 1839 až 1842 sa tento mladý ruský filológ podobral precestovať všetky slovanské krajiny strednej a južnej Európy. Na túto štvorročnú študijnú cestu nastúpil preto, aby sa vzdelal vo svojom odbore a tak sa náležite pripravil na povolanie vysokoškolského učiteľa. Na tie časy to bolo v každom ohľade mimoriadne namáhavé podujatie, keďže cestovateľ nemal ešte k dispozícii rýchle dopravné prostriedky (vlak a podobne), a nemohol sa spoliehať na prenocovanie v solídnych ubytovacích zariadeniach. Sreznievskij zo svojich ciest pravidelne každý deň odosielal svojej matke do Petrohradu písomnú správu, v ktorej opísal, čo toho - ktorého dňa prežil. Z tohto denníka sa o obraze dozvedáme nasledovné informácie :
V chráme, stavba ktorého badať niečo pravoslávneho (rozdelený je na tri časti: oltár, chrám a predná časť), majú starý obraz, predstavujúci množstvo nahých osôb, preklatých kolmi, na ktoré boli zhodení zhora, kde stoja ľudia v tatárskych dlhých kaftanoch a pri nich – akoby Nemec zo XVI., XVII. stor. kopnutím nohy zhadzuje jedného nahého dolu. Medzi nahými je mnoho bradatých; jeden z nich je v rímskej mitre.“ Profesor Sreznievskij vo svojej správe spomína chýrny gotický, na dreve maľovaný, tzv. „Lietavský obraz“. Jeho hodnota podľa mienky odborníkov prekračovala 2. mil. predvojnových rak.-uhorských korún. Dnes ho už v Lietave nenájdeme, lebo v rokoch po prvej svetovej vojne túto vzácnu pamiatku z nevedomosti spálili spolu s nepotrebným haraburdím.

Alexander Lombardini (1844 –1897) ( Text je publikovaný v pôvodnej podobe ako ho napísal sám autor )
Na vŕšku vystavený, jednou väžou opatrený, starý gothický kostol je zasvätený pozdvihnutiu sv. kríža, v ktorom sa chová znamenitý, i za hraniciami známy, tak rečený „lietavský obraz." Obraz tento je zriedkavý pozostatok stredovekého umenia, totižto na 49 a 1/2 vied. palcov vysokej a 37 palcov širokej jedľovej tabule, ktorá kedysi zaujímala prostrednú časť bočného oltára kaplny lietavského zámku. Vyobrazené je zvláštne mučedníctvo: katmi trýznení a tŕnim korunovaní ľudia nahého zástupu zhadzovaní sú z vrcholca vysokého, skalnatého vrchu, dopadujúc dolu na vztýčené koly. Toto vyobrazenie mohlo slúžiť za základ rozšírenej povesti, jakoby znázorňovalo ukrutenstvá, páchané Tatarmi na dakedajších obyvateľoch zámku Lietavy. Domnenka táto však nemá žiadneho dejepisného základu, a objavila sa prvý raz r. 1821 A. Straussom vo Viedni vydanom „Hauskalender''-u. Charakteristické je, čo o tomto tehdajší lietavský farár Anton Horecky, v zanechanom rukopise poznačil: „Kalendarista to len z klamlivej svrbľavosti mohol sdeliť; ja stopu takej tradicie nenachádzam, ale ani moji predkovia, z ktorých dvoch som veľmi dobre znal a ktorí vedeli vyznamenanie tohoto obrazu." A povesť sa predsa zvláštne skrz „Malerische Reise auf dem Waagflusse in Ungarn" zvané, r. 1844 v Pešti vydané dielo mnoho čítaného baróna AIojza Medňánskeho rozniesla. Obraz tento katolická rodina Kostkovcov na Lietavu priniesla, tam v zámockej kaplne umiestnila. Ale keď Fraňo Thurzo do Lietavy protestantismus priviedol, okoličnosť táto bola by i na náš obraz pominutie priniesla, keďby ho niekoľko nábožných veriacich katolickej cirkve nebolo ochránilo a do gothického kostola podnožnej dediny schovalo. Nuž ale priam toto nútené pohostinstvo zapríčinilo, že na strannom krýdle už predtym porúchaný oltárny obraz vlhkosťou kostola mnoho utrpel, a barva zvláštne na dolnej čiastke sa rozpustiac, vo väčších-menších kusoch poodpadovala. Počet roku alebo monogram majstra na ňom nemožno najsť.
Pamätný tento obraz, dľa mienky Jána Rakovského, s rezanými a pozlátenými krajami predstavuje očiam našim vrch, na ktorého temeni teraz zámok stojí; vrch s ním spojený na ľavej strane má byť lietavské „Smrečie" a tak rečený „Ostrý vrch." Na obraze zámku nevídať, len všeliaké okrasy podľa zvyku starodávnych maliarov; niže „Smrečín" držaného vrchu zdajú sa byť postavené jakési šiatre. Tam, kde teraz zámok stojí, dá sa videť viacej nahých osôb obojeho pohlavia, v hromadách o stromy priviazaných. Niektorých kati dolu zhadzujú; jeden z katov má oblečenú bielu košeľu a červené nohavice, čierny nízky širák bez strechy, pri vrchu širší, druhý má barnavý frak, žlté plundre, pančuchy, črievice a trojrohý širák židovský; iní prostovlasí a jakoby pri ťažkej práci z kabátov povyzvliekaní; na pravej strane za krovinou stoja fúzaté osoby, jako sa zdá z prednejších; klobúky majú končité a ozdobené. Pri týchto stojí postava s velikými fúzami v turbane a volných šatoch podzelenkavých s rukou pozdvihnutou a vystretou, ktorú máme za tlumača, jakoby k ostatním rozprávajúceho. Pod vrchom vidno už mnohých na končitých koloch napichnutých, alebo rovno cez prse, alebo cez chrbát, alebo cez rebrá, niektorí od spodku krížom až cez plecia sú prepichnutí, a niektorí práve dolu letia. V prostred oných poprekálaných videť postavu s infulou cez poly prebitú a na kole visiacu.
Sú i takí, čo sa domýšľajú, poneváč má jedna figura infulu na hlave, že v čas zbúrenia daktorí veľmoži, a medzi nimi aj biskup alebo inší vysokého rádu kňaz, do zámku sa skryli a tu od nepriateľov dostihnutí takouto smrťou zo sveta zišli. Avšak ani toto nemôže byť pravdivé, lebo keby sa ukrutenstvo toto v zámku bolo stalo, zámok by na žiaden spôsob z obrazu nebol vystal, jako nevystal kňaz, ktorého maliar ináč nemohol naznačiť, ako s infulou (lebo birét tak nerozoznať), ale preto nemusel byť ani biskupom, ani inakším infulátnym kňazom. Ján Rakovsky mienku neznámeho dopisovateľa v spomenutom viedeňskom kalendári natoľko za pravdivú prijíma, nakoľko príbeh vykreslený na obraze, do časov tatarského rojenia sa kladie, ostatnie ale za rúcho uznáva, do ktorého mienku svoju obliekol, a čo o farárovi rozpráva, tomu odporuje obraz, na ktorom videť, že aj tento bol prepichnutý.
Obraz tento mal aj drevené závierky, a že musí byť starodávny, dokazuje naivnosť maliara, ktorého znaky na sebe nosí, a strúchnatené drevo, na ktorom je maľovaný. Gréci v XIII. storočí a Ján Eyk, maliar, tiež okolo tohoto času, farby v oleji rozpúšťali a obraz tento je olejovými barvami maľovaný. Anton Corregio, slavný maliar zo XVI. storočia, v škole lombardskej vynasnažoval sa svetlo a toňu v malbách svojich napodobniť; na tomto obraze ale sú miesto svetla a tone ozdoby. Do časov neďalekých od tohoto veku môžeme teda položiť aj náš obraz.

Foto: Aleš Hoferek.