ZDRUŽENIE NA ZÁCHRANU
LIETAVSKÉHO HRADU
ZDRUŽENIE NA ZÁCHRANU
LIETAVSKÉHO HRADU
ADRESA ZDRUŽENIA: LIETAVA 222, 013 18 LIETAVA; Č.Ú.: 26 23 53 52 11 / 1100
KONTAKT : ĽUBOMÍR CHOBOT - 0905/515 330; BRANISLAV PIROHA - 0948/003472
chobot@hradlietava.sk
Hlavná strana  >  Historia  >  Historický vývin
HISTÓRIA
HISTÓRIA
HISTORICKÝ VÝVIN HOSPODÁRSKYCH ODVETVÍ NA ÚZEMÍ
LIETAVSKÉHO PANSTVA
A.) Poľné hospodárstvo
Lietavský kraj, pôvodne lesmi pokrytý, na začiatku historickej doby, kým nebol zaľudnený, prípadne bol len sporadicky obývaný, nemal s poľnohospodárskeho stanoviska významu. Zem a pôda začaly dostávať význam a nadobúdať hodnotu len vtedy, keď sa umožnil na nich kolonizačný ruch. Kolonizáciu každého kraja začal zemepán, ktorý sa ho zmocnil legálne alebo násilne. Podrobné dejiny rajeckého kraja podal som už v rámci dejín Lietavského hradu, opísal som aj postup historickej kolonizácie v údolí Rajčianky, na niekdajšom území lietavského hradného panstva a z týchto podrobných článkov a statí dosť jasne vyplýva, kedy a ako sa tu začalo uplatňovať poľnohospodárstvo.
Začiatky poľnohospodárstva v lietavskom kraji možno položiť do 13. - 14. storočia.
Ako panovník rozdával kraje svojim verným prívržencom, členom svojho sprievodu (comites), tak títo, ako majitelia celých krajov, aby pridelené zeme mohli zosohovať, dávali z nich isté čiastky tým, ktorí sa podujali vyklčovať neužitočné pralesy, odvodniť močiare a na takto prerobenej pôde zaviesť poľnohospodárstvo. Táto procedúra na lietavskom panstva začala sa koncom 13. a začiatkom 14. storočia.
Premena lesnej pôdy na ornú v tej dobe, keď lesov bol veľký prebytok a drevo ako obchodný predmet nemalo ceny, vykonávala sa najprimitívnejším spôsobom. Soťaté kmene lesného porastu, nakoľko sa nespracovaly na stavebné drevo pre výstavbu príbytkov kolonistov, pálili a ohňom ničili. Obyčajne vypálili celé mýtiny.194 Pamiatka po takých vypálených mýtinách ostala v topografickom názvosloví kraja. Medzi najstaršie miestne názvy tohto typu treba pokladať tie, ktoré sú označené slovom žiar, žjar, ždjar. Také miestne názvy na Slovensku doložené sú už od 13. storočia.195 Na území lietavského panstva niet na to takých starých dokladov, jednako nad Kunerádom, ako i v chotári obce Fačkova dva vrchy označené sú názvom Žjar, slovom, ktorého pôvod siaha do stredoveku. Iné také slovo starého pôvodu je požehov, požehy, označujúce spálenisko na lesnej mýtine. Hora Požehy je medzi Rajcom a Kamennou Porubou, aj od Fačkova na západ je Požeha. V novších časoch sa také vypálené mýtiny menovaly aj Pálenicami. Honov a chotárnych častí pod menom Pálenice je viac. V novšej dobe sa mýtiny takého rázu menujú Spáleniskami.
Na ploche po zrúbanom lese založené osady dostávaly meno Poruba.196 Také sú v lietavskom kraji dve: Kamenná Porubaa Porúbka. Činnosť osadníka dobre je vystihnutá slovami, napísanými roku 1567, vzťahujúcimi sa na pozemky, ležiace medzi Žilinou a Bytčicou. Tu sa zistilo, že „in eo loco, in quo nunc ager est et siligo seminata fuerat, erat silva et dumeta, quae colonus Francisci Thurzo extirpavit“.197
Na začiatku kolonizácie tohtokraja osadníci osádzali sa pozdĺž hlavnej doliny Rajčianky. Osady, založené pozdĺž tejto riečky, možno pokladať za pomerne najstaršie. Len rozmnožením sa obyvateľstva išli osadníci i do bočných dolín. Poľnohospodárska činnosť obvykle sa začala na rovinatom pobreží Rajčianky, kde bola i pôda úrodnejšia. Tu sa začalo prerábanie divej pôdy na pôdu cennú so stanoviska poľnohospodárskej kultúry. Tento prechod, táto umele vykonaná zmena kultúry menovala sa urbárom. Slovo urbár znamenalo toľko ako orný, zužitkovateľný poľnohospodársky objekt. Pôdu urobiť urbárnou znamenalo toľko, ako zaviesť na pôde orbu, čiže ju zosohovať pomocou poľnej kultúry. V prevedenom smysle slova potom urbárium znamenalo poplužný výkaz, neskoršie aj soznam poddanských osád, pozemkov, robôt a povinností.
Obrábanie pôdy, zaujatej pre poľnohospodársku kultúru celkom nanovo, ako novoť, novina, stalo sa pomocou rýľa a motyky, lebo v prvé roky urbárenia pluh sa nemohol používať, pretože v novoobrobenej pôde bolo ešte mnoho koreňov, povrch bol nerovný a odpadkami zatarasený. Taká novoť, novina dávala veľa tuhej práce. Pretože sa novozaujatá pôda veľmi ťažko prerábala na roľu a v prvé roky vyžadovala od kolonistu veľa námahy, dávali zemepáni novým osadníkom lehoty, úľavy na daniach a poplatkoch. Lehoty trvaly 8 až 20 rokov, prípadne i viac alebo menej, podľa okolností a akosti pôdy. V prvých rokoch sa pôda prekopávala hlavne motykou a rýľom, čoho pamiatka zachovala sa i v niektorých topografických názvoch, aký je „Kopaná“ nad Kamennou Porubou, spomínaná už roku 1582 ako „mons Kopana“.199
Veľmi zaujímavá by bola otázka, aké plodiny sa pestovaly na začiatku prerobenia lesnej pôdy na ornú; čo sa najlepšie darilo na novoobrobených lesných pôdach, čiže podľa zavedenej terminologie na takzvaných novinách, na výrobiskách. O tom sa v  ietavských archívoch nezachovaly dostatočné doklady, ale z údajov 16. storočia môže sa s patričnou obozretnosťou uzatvárať i na pomery včaššie, siahajúce až do doby 14. storočia, keď sa tento kraj otvoril pre poľnohospodárstvo historickej doby. Hlavnými plodinami poľnohospodárskej kultúry oných časov boly obilniny. No hocijaké rastliny sa vtedy pestovaly, panenská pôda im poskytovala výhodné vegetačné podmienky. Vtedy nebolo potrebné veľa sa starať o hnojenie pôdy. Časom, keď sa pôda vyčerpala, pomohli si roľníci tak, že nechali zem ležať „úhorom“, alebo ju nechali na „prieloh“, prešli s prácou na inú zem, a len po uplynutí niekoľkých rokov sa vrátili na starú roľu. To sa mohlo ľahko a bez ťažkostí robiť zatiaľ, kým bolo zeme nadostač. Ale pribúdaním osadníkov, ako i prirodzeným vzrastom počtu obyvateľstva priestor, pripadajúci na jedného roľníka, sa zmenšil, muselo sa teda s plochou hospodárne zachádzať a vtedy sa úhorové, prielohové hospodárstvo muselo zredukovať. Náhrada za takto stratený priestor našla sa v hnojení pôdy. Využité polia po zavedení hnojenia nemusely byť tak často prenechávané na úhor, keď boly hnojené.
S ohľadom na uvedené spôsoby hospodárstva orba v 14. a 15. storočí stála na začiatočnom stupni vývinu. Keď sa náhodou aj vzmohol nejaký hospodársky rozmach, zamedzily jeho vývin živelné pohromy, ktorým vtedajší gazda, technicky veľmi nedokonale vystrojený, nevedel odolať; zarazily jeho vzostup sociálne a politické nepokoje, aké panovaly v období husitskom, aké zúrily o 100 rokov neskoršie, v časoch tureckých nájazdov a z toho vyplývajúcich bojov i odbojov. Normálne hospodárske pomery, podľa dosiaľ zistených dát, na lietavskom panstve nastaly až v časoch, keď pánom Lietavy bol Mikuláš Kostka. Vtedy zaviedli riadne hmotné a peňažné účtovanie, rozumie sa, ešte podľa vtedajšieho primitívneho spôsobu. Už roku 1539 spomínajú sa „panské role“ v Bánovej a v Lietave, „Mayer Babczansky“ v Babkove.200 Prvé také doklady, vzťahujúce sa na hospodársku evidenciu, zachovaly sa od roku 1542.201 Vtedy správa panstva Lietavského hradu vo vlastnej režii obhospodárovala tri hospodárske dvory, čiže podľa súvekého názvu „majere“, a to pod Lietavským zámkom, v Rajci a v Bánovej Vsi. V účtovnej evidencii mali tieto plodiny: žito (pod týmto menom rozumeli pšenicu), jačmeň, ovos a pohánku. Na pozemkoch spomenutých majerov roku 1542 vysialo sa žita (pšenice) v majeri podzámockom 78 lukien202, v rajeckom 33 lukien, v bánovskom 40 lukien, dovedna 150 lukien. Urodilo sa pod zámkom 640 kôp203, v Rajci 360 kôp, v Bánovej Vsi 368 kôp, dovedna 1368 kôp, z ktorých sa vymlátilo 588 lukien zrna. Z týchto údajov môžeme usudzovať, aká bola výnosnosť pôdy a aký bol úspech roľníckeho podnikania v tých časoch. Žito donášalo asi 4-násobnú úrodu. Ostatné obilie, jačmeň a ovos, neviedlo sa tak presne v evidencii. Pravda, množstvo zrna sa zaznačovalo, ale počet kôp, z ktorých sa jačmeň a ovos vymlátil, už sa nezaznamenával. Žito sa spracúvalo obyčajne na múku, potom na chlieb, kým jačmeň išiel do sladovní na výrobu sladu. Sladovne boly súkromné (nie panské) podniky, do ktorých i panstvo dávalo svoj jačmeň, venovaný na výrobu sladu. Roku 1539 - 1543 dalo sa jačmeňa „do Rajca na slady 35 lukien, do Bytčice 5 lukien, do Babkova na slad 5 lukien a 1 korec, do majeru pod zámek 6 lukien“ atď. Z toho potom vyrobili „slady ktoré priniesli... Jeden priniesli od Ševca 7 lukien, od Jandy druhý 7 lukien, Ďurka tretí slad 6 lukien, u Fabiana 7 lukien, z toho sa vrátilo co jsme na zámek piva navarili“ atď. Ovos sa dával koňom, husiam, sliepkam ako krm. Roku 1542 „namlaczilo se owsa 16 lukien, dal sem sliepkam 2 korce, dal sem husam 1 lukno, mlaczi vzali 2 lukna“.204 Pohánka sa dávala zomlieť na krúpy. Okrem týchto plodín v osobitných záhradách pestoval sa chmeľ pre potreby pivovarov.
Sedliaci na svojich pozemkoch pestovali tie isté plodiny, ktoré sa pestovaly na pozemkoch panských majerov. Vieme, že sedliaci okrem peňažných poplatkov v tých časoch museli dodávať do zámku i plodiny, čiže takzvaný „illes“205, preto museli pestovaniu týchto plodín venovať veľkú pozornosť, lebo zámockí úradníci neprijímali plané plodiny. Namiesto žita zemepánom do roku 1543 dávala sa obyčajne žitná múka. Potom však múka prepočítala sa na zrno a od roku 1543 dodávalo sa zrno, ale i múka miešane. Jačmeň a ovos dávaly sa v zrne. Okrem toho sedliaci boli povinní dodávať do zámku, teda i pestovať tieto plodiny: hrach, pšeno, chmeľ. O okopaninách v lietavských účtoch niet zpráv ani odpočtov. Podobne medzi obilím niet spomienky o raži (o vlastnom žite). Zdá sa, že v 16. storočí v lietavskom kraji raž sa ešte nepestovala. Pestovanie raži zaviedli asi len na konci 16. storočia. No v hmotných účtoch lietavského panstva za rok 1604 raž už prichodí ako riadny poľnohospodársky produkt. Pravdepodobné je, že pestovanie raži zaviedli Thurzovci na pozemkoch panských majerov. Z majerov zvyk pestovať raž prešiel i medzi ľud. Thurzovci zvýšili aj počet majerov so troch na päť. Vedľa starých majerov pod zámkom, v Bánovej a Rajci zriadily sa nové: v Bitarovej a v Trstenej (Frývald). Zaujímavé sú údaje z roku 1604, týkajúce sa výsledku výmlatu.206 Všetkej pšenice sa urodilo 3609 kôp, z toho sa vymlátilo 1501 lukien a 26 korcov207 pšeničného zrna. Bol to výsledok úrody s plochy, na ktorú sa vysialo 326 lukien pšenice. To znamená, že pšenica donášala asi 4 - 5-násobnú úrodu. V tom istom roku raži bolo vymlátenej 136 1/2 kopy, z toho vyšlo 61 lukien i 1 korec zrna. Táto úroda sa získala s plochy, na ktorú sa vysialo 23 lukien raži, to značí, že úroda bola asi trojnásobná. Jačmeňa sa urodilo 375 1/2 kopy, z toho vyšlo 518 lukien i 1 korec zrna. Tento výsledok získali s plochy, na ktorú sa vysialo 154 lukien, čiže úroda bola asi 3 - 4-násobná. Ovsa zo 473 kôp sa vymlátilo 754 lukien i 2 korce, to bol výsledok z výsevu 310 lukien, teda úroda bola 2 - 3-násobná. Pohánky bolo 65 1/2 kopy, vymlátilo sa 85 1/4 lukien zrna s osevnej plochy na 25 lukien, teda úroda bola 3 - 4-násobná. Hrachu sa urodilo 91 kôp, z toho sa vylúštilo 27 lukien 3 1/2 korca, pre výsev sa spotrebovalo 5 1/2 lukien, čiže úroda bola asi 5 - 6-násobná. Konopí sa urodilo 54 1/2 kopy, z toho sa dostalo semena 20 1/2 lukien, na siatie sa upotrebilo 10 lukien i 3 korce, teda úroda bola dvojnásobná. Ľan a ľanové semeno sa tiež pestovalo, ale o množstve niet spoľahlivých dát. Pšena sa urodilo 29 lukien i 1 1/2 korca, na vysiatie sa upotrebily 3 lukná i 2 korce, teda úroda bola asi 9 - 10-násobná. Chmeľ sa pestoval v záhradách, urodilo sa ho 38 lukien i 3 korce; to však bolo pre účely pivovarov málo, dokúpilo sa v Sliezsku 101 lukien. Mak sa v menšom množstve pestoval, ale i kupoval.
Sedliaci na pozemkoch, im pridelených pestovali tie isté plodiny, čo i zemepáni. Pestovať tieto plodiny, okrem existenčných a obchodne-špekulatívnych pohnútok donucovala ich hlavne okolnosť, že zemepán pre plnenie urbárskych záväzností v naturáliách žiadal od nich a predpisoval im dodávať všetky plodiny, ktoré som vyššie uviedol, ako pšenicu, žito v zrne alebo v múke, jačmeň, ovos, proso, pšeno, ľan a ľanové semeno, konope a konopné semeno, hrach a chmeľ. Rozumie sa, na každej pôde každá z týchto plodín a v každej okolnosti nedala sa pestovať s úspechom; ani úradník zemepána neprijal plodinovú dávku hocakej kvality. Tak sa stalo, že naturálne dávky často sa musely nahradiť peňažitou výmenou. Možnosť, že sa sedliak za nedodané plodiny mohol peniazmi vymeniť, bola veľká výhoda, lebo tak mohli s úrodou voľne disponovať a neboli viazaní na pestovanie určitých plodín v takom množstve, aké vyžiadalo plnenie urbárskych záväzností.
V takomto rámci ostávalo poľnohospodárstvo dlho, hoci výsledky poľnohospodárskej tvorby v každej dobe boly iné. Na porovnanie nech slúžia tu hospodárske výsledky roku 1621.208 Vtedy na území lietavského panstva bolo 7 majerov. K predošlým piatim teda pribudol nový majer v Tepliciach a v Lúčke. Vo všetkých týchto majeroch urodilo sa pšenice (žita) 1143 a 1/2 kopy, z toho sa vymlátilo 319 lukien 2 1/2 korca. Keď sa tento výsledok porovná s výsledkami predošlých rokov, vysvitá, že jedna kopa roku 1542 dala 0,43 lukna zrna, roku 1604 vyniesla 0,42 lukna a roku 1621 už len 0,28 lukna. Je to klesanie výnosnosti pôdy. Raži sa urodilo 135 kôp, z toho sa vymlátilo 52 lukien zrna, čiže výnos bol i tu menší ako roku 1604. Jačmeňa sa urodilo 346 kôp, starého bolo 332 kôp, spolu 678 kôp. Z toho sa vymlátilo 597 kôp, ktoré daly 541 lukien zrna, teda výsledok bol tiež horší ako roku 1604. Ovsa bolo starého 334 kôp, nového 224 kôp, spolu 558 kôp, omlátilo sa 530 kôp, z toho vyšlo zrna 674 lukien, teda výsledok úrody bol i tu horší ako v rokoch predchádzajúcich. Pohánky bolo 198 kôp, z toho zrna 121 lukien. Hrachu sa urodilo 11 kôp, z toho zrna 4 lukná. Konopného a ľanového semena, prosa a pšena sa pestovalo a urodilo menej než v predošlých rokoch. Porovnaním výsledkov hospodárstva z roku 1621 s výsledkami predošlých rokov, najmä s výsledkami roku 1542, musí sa priznať dosť badateľný pokles výnosu pôdy, ktorého pravdepodobné príčiny javia sa v týchto okolnostiach:
  1. Pôvodná úrodnosť panenskej pôdy postupne klesla, no keď sa hnojením dostatočne nenahrádzala, pošla v úbytok.
  2. Vojnové pomery, bojové výpravy proti Turkom a rozličné politicko-náboženské hnutia, nepokoje a povstania, na ktorých sa roku 1621 zúčastnili príslušníci Thurzovského potomstva ako majitelia Lietavy, vyvolaly na lietavskom panstve, ako i na ostatných panstvách Slovenska, hospodársku krízu.
  3. Od prvých rokov 17. storočia až do roku 1617 hospodárske veci lietavského panstva stále, nepretržite, verne a hlavne odborne spravoval úradník Ján Ďurčanský. Po jeho smrti vedenie hospodárstva prevzali menej spoľahliví úradníci, ktorí sa často menili, a tak priviedli hospodárstvo do úpadku.
  4. Úspech hospodárstva na konci 16. a na začiatku 17. storočia, až do roku 1617 môže sa pripísať Jurajovi Thurzovi, ktorý svojou autoritou držal na panstve poriadok. Po jeho smrti (1617)ˇpanstvo prešlo do rúk jeho vdovy Alžbety Czoborovej, čiastočne i na jeho syna Emericha, ktorí nevedeli udržať starý poriadok. Po smrti Juraja Thurzu roku 1617 a jeho syna Emericha roku 162, keď lietavské panstvo zostalo na starosti Thurzovej vdovy Alžbety Czoborovej, postupne sa redukoval počet majerov a zeme sa daly sedliakom (šoltýsom do úžitku. Tak sa stalo, že Czoborová „Jurajovi Labudovi z Bytarovej vsi i všem dedičom i potomkom jeho“ vydala listinu, podľa ktorej „majer náš Bytarovský, k zámku našemu Lietave prislúchajúci, so všemi jeho požitky, se zemani, s roľami, s lazy, s lúkami, s pašienkami, s chrastami, záhradami a jinými úžitkami, které by k tomuže majerovi od dávna prisluchati meli, na grunt richtársky k slobodnému užívaní a držení pustiť sme umienili“.209
V 17. storočí postupne zrušili všetky novšie majere. V režii panstva ostaly len tri pôvodné staré majere: pod zámkom, v Rajci a v Bánovej. Ale ani v nich hospodárstvo nepokračovalo v starých rozmeroch. Deľby majetkových čiastok hradu, najmä jeho pozemkov, zaviňovaly drobenie panstva, maly za následok aj redukciu pôvodnej výmery majerov. Tak sa stalo, že sa hospodárstvo postupne zmenšovalo. Na začiatku 18. storočia gazduje sa už len na nepatrných zostatkoch niekdajšieho veľkého panstva. Na znázornenie úpadku podávam tu výsledky hospodárstva na začiatku 18. storočia, aby sa tieto výsledky mohly porovnať s výsledkami predošlých rokov.210 Pšenice sa vysialo 116 a 1/2 korca, urodilo sa 60 kôp, z toho sa vymlátilo 148 korcov zrna, teda sotva podruhanásobný výnos. Žita (raži) sa vysialo 77 korcov, urodilo sa 61 a 1/2 kopy z toho sa vymlátilo zrna 159 a 1/2 korca, výnos z jednej kopy bol teda lepší ako v predošlé storočia, ale úroda bola len dvojnásobná. Jačmeňa sa vysialo 144 a 1/2 korca, z toho sa urodilo 67 1/2 kopy zbožia, z čoho vymlátili 391 korcov zrna, takže úroda nebola ani trojnásobná. Ovsa sa vysialo pomerne veľmi málo, len asi 65 korcov, úroda bola 23 a 1/2 kopy, z čoho sa vymlátilo zrna 87 korcov, čiže výsev nedoniesol ani podruhanásobnej úrody. Pohánky sa vysialo 20 1/2 korca, z toho výšlo zrna 88 1/2 korca. Pšena sa urodilo tri korce, hrachu 1 korec. Tu sa už zjavuje nová, predtým nepestovaná rastlina, šošovica, ktorej sa urodilo 4 korce. Chmeľu sa urodilo 22 korcov. Keď porovnáme tieto výsledky hospodárstva s výsledkami, zistenými v predošlých storočiach, tak sa musí konštatovať značný úpadok, a to úpadok nielen čo do výnosnosti pôdy, ale i čo do rozmerov a všestrannosti hospodárstva.
Hoci výnos z majerov bol slabý, zemským pánom sa vyplatilo hospodáriť na nich, kým feudálny systém trval a kým zeme panstva obrábaly ruky a záprahy poddaných zadarmo. Počet robotných dní, ktoré museli poddaní odpracovať na panských majeroch a vôbec pri panských podnikoch bez pláce, robil dovedna 18.150 dní do roka.211 Bola to ručná práca. Keď niekto pracoval s povozom, pracoval len polovicu toho.
Plošná výmera zámockých majerov bola rozličná, menila sa často. Nebude od veci aspoň približne zistiť, na akej ploche sa konalo poľnohospodárstvo, zistiť teda plochu rolí.
Podľa účtovných kníh z roku 1604 pre osiatie pozemkov zámockých majerov Lietavy rezervovali pšeničného zrna 326 mier (lukien), žita 23 miery, jačmeňa 154 mier, ovsa 31 mier, prosa 25 mier, hrachu 5 mier, konopného semena 10 mier, ľanového semena 2 miery, pšena 3 miery.212 Berúc do ohľadu len obilné zrno, potrebovali na osiatie ornej plochy 838 mier. Nakoľko sa dve miery počítaly na jedno jutro, výmera osevnej plochy bola asi 420 jutár. Pre výsev hrachu, konopného a ľanového semena a pre iné hospodárske plodiny potrebná bola ešte asi 40 jutár veľká plocha, takže úhrnná výmera hospodárskych pozemkov, obrábaných v podobe majerov, bola asi 460 jutár.
Plochu tej istej ornej zeme režijných majerov kontrolne možno vypočítať ešte ináč. Roku 1627 vykrojili z majetku Lietavy štvrtinu orných zemí, pripadajúcu na famíliu Révay, nepočítajúc do nich zeme roľníckych osadlostí. Z tejto deľby vidieť, že révayovská štvrtina, v plošnej výmere prepočítaná na dnešnú mieru, mala asi 120 jutár rolí a 14 jutár záhrad.213 Z toho vyplýva, že rozloha orných zemí a záhrad, patriacich k zámockému panstvu a obrábaných vo vlastnej režii hradu ako majere, bola pôvodne 4 razy toľká, merala teda 480 jutár rolí a 56 jutár záhrad. Výsledok je podobný ako v predchádzajúcom odseku.
Výmeru ornej zeme, obrábanej sedliakmi, znázorňujú nám tieto dáta: Na území hradného panstva roku 1543 v 25 osadách bolo 265 roľníckych osadlostí. Každá osadlosť, ako som to na predchádzajúcich stranách podrobne udal, mala výmeru 60 jutár poľnohospodárskej pôdy. Z toho vysvitá, že 265 roľníckych osadlostí. Každá osadlosť, ako som to na predchádzajúcich stranách podrobne udal, mala výmeru 60 jutár poľnohospodárskej pôdy. Z toho vysvitá, že 265 roľníckych osadlostí malo 15.900 jutár ornej pôdy, čo spolu s roľami majera, asi 480 jutár, dovedna dáva asi 16.380 jutár poľnohospodárskej zeme. Celková výmera oných 25 osád merala dovedna 41.000 jutár, z čoho vyplýva, že poľnohospodárska pôda zaberala 40 % celkovej rozlohy lietavského panstva, ostatných 60 % pripadalo na pastviny, lesy a neplodnú pôdu.214 Uvedené číslice ukazujú nielen približný vzájomný pomer hlavných druhov poľnohospodárskych kultúr, ale i percentuálny pomer pozemkov, nachádzajúcich sa s jednej strany v rukách sedliactva, s druhej strany v rukách panstva. V rukách sedliactva pri uvedených čísliciach sústredené bolo asi 97 % ornej pôdy a lúk. Keď však vezmeme do úvahy celkovú rozlohu lietavského panstva, sedliaci mali len 40 % pôdy vo svojich rukách. Bolo to preto, že lesy a pastviny neboly rozdelené medzi sedliactvom tak ako role a lúky. Majere, lesy a pastviny, podľa zavedeného systému hospodárstva, tvorily vo vlastnej režii obrábaný komplex hradného panstva, ostatná pôda, hlavne oráčiny a lúky, vydané boly sedliactvu do úžitku.
Opísaný spôsob roľníckej výroby a tvorby udržal sa dlhé veky. Panské majere obyčajne určovaly smer hospodárstva. Sedliactvo, pracujúce na majeroch, išlo podľa príkladu na majeroch zavedeného spôsobu obrábania zeme. Videli sme, že na majeroch sa za veky málo menilo. Ani sedliaci na svojich drobných hospodárstvach, podľa príkladu zemepánov, mnoho nového nezaviedli. Známy je neprekonateľný konzervatizmus roľníka. Tento konzervatizmus, pravda, nepramení iba z jednostrannej výchovy ľudu, z jeho utkvelých zásad, ale hlavne a prevažne z jeho chudoby. Roľník vo väčšine prípadov pre nedostatok hmotných prostriedkov nemôže podnikať nič nového. Novoty vyžadujú investície, na čo maloroľník nemá prostriedkov. Lacnejšie mu vyjde, keď zostane pri starom. Panstvo na majeroch malo dosť hmotných prostriedkov, predsa, ako sme videli, v poľnohospodárskej výroby máločo išlo dopredu. Ako by sa mohlo od chudobného maloroľníka žiadať, čo bohaté panstvo nevedelo uskutočniť: pokrok v poľnom hospodárení.
Nebude odchýlkou od veci pokúsiť sa zistiť, s akým výsledkom hospodáril pred storočiami sedliak, keď už je približne jasné, ako sa hospodárilo na panských majeroch. Udal som už, že jedna roľnícka osadlosť (sesia, raľa) pred zavedením tereziánskeho urbára mala výmeru 60 jutár, hlavne role a niečo lúk. Vieme i to, že na jednej takej rali pôvodne, ale ešte i na začiatku 17. storočia, žila len jedna rodina, čiže asi 8 - 10 osôb. Prirodzeným vzrastom rodiny, zastavením kolonizácie a zarazením emigrácie vzrástol počet osôb, odkázaných výživou na priestor jednej rale, až na 48 duší.
Otázka je, aká úroda bola na jednej rali pri takom spôsobe obrábania zeme, aký bol zavedený namajeroch? Úroda závisela od klimatických a hospodárskych pomerov, ale na území lietavského hradného panstva za stredný historický priemer výnosnostimožno pokladať výsledky hospodárstva za rok 1604. Vtedy na osevnej ploche, zodpovedajúcej 838 luknám, ktorá sa rovnala výmere asi 420 jutár, rodilo sa zbožia 4660 kôp, z čoho sa vymlátilo 2920 lukien, čiže 1810 hl rozličného zrna miešane. Na jedno jutro prišlo 7 lukien, čiže 434 litrov. Podľa tohto výnosu na jednu sedliacku raľu, skladajúcu sa z 55,75 jutár role, prišo úrody priemerne 434 x 55,75 = 24.195 litrov rozličného zrna, čiže na jednu osobu sedliackej osadlosti 504 litrov. Z toho šly 2/7 na osev, 1/9 na hrad, na živobytie a voľné upotrebenie ostalo ročite 376 litrov pre každú osobu, okrem slamy a sena, ktoré sa daly zosohovať inak.
Tieto dáta vzťahujú sa na pomery 16. - 17. storočia, keď počet obyvateľstva bol už primerane zvýšený. Predtým, kým obyvateľstva bolo menej, pri rovnakej výmere osadlosti pripadalo na jednu osobu viac priestoru, viac zrna, teda i viac možnosti výživy...
V tomto rámci sa pohyboval život roľníka na území lietavského panstva a pravdepodobne i na území všetkých okolitých hradov. Pomery na jednom panstve nemohly byť oveľa lepšie, ale ani horšie ako na druhom. V otázkach uniformovanej regulácie životných podmienok sedliactva panovala medzi zemepánmi solidarita a prísne sa dbalo na to, aby sa rovnováha hmotného položenia ľudu nepreborila ani napravo ani naľavo.
Lúk na území lietavského panstva bolo pomerne málo. V starých účtoch o lúkach, či vlastne o sene, skosenom na lúkach, niet temer nijakej spomienky. Len v inventároch, vedených od roku 1607, je poznačené: „Sena w humne zarowno s hornym swlakom... Item sena dwa wuokoly plne... Sena do pol masstaly...“215 Množstvo sena označovalo sa len všeobecne. Seno, ako hospodársky príjem, nebolo predmetom presných odpočtov zámockých úradníkov. Isté je, že i tu, ako všade, na lúky používaly sa pozemky, nevhodné pre založenie ornej pôdy, teda pozemky vlhké, zvyšky rolí a lesom zatienené okraje rolí. Z tejto príčiny nebolo lúk viac ako 5 % celej výmery rale a tento 5 % pomer ostal nezmenený za čas celých dejín poľného hospodárstva na tomto kraji. Z toho, že o sene v tunajších historických dokladoch niet nijakej zmienky, možno usudzovať, že na pestovanie sena sa nekládol veľký dôraz.
Dobytok cez leto sa pásol na pastvinách, dojné kravy a ťažný dobytok sa kŕmil trávou, skosenou pri dome, cez zimu sa choval slamou. Lukárstvo, ako zvláštny druh hospodárstva, v kraji lietavskom sa nevyvinulo. Vo všeobecnosti kultúra lúk bola vždy na nízkom stupni. Vlastne nie lúky, ale kosienky (lat. foenilia) dávaly seno, potrebné pre dobytok na zimu. Tieto kosienky sa meraly úrodou sena, ich výnos sa bral podľa toho, koľko vozov sena vyšlo z nich, prípadne koľko koscov potrebovali na ich skosenie. Tento posledný spôsob ustálenia veľkosti kosienka zaviedol tereziánsky urbár na konci 18. storočia. Podľa toho výmera kosienkov na území lietavského panstva bola dovedna asi na 163 koscov, čiže na 163 jutár, to znamenalo 5 % výmery roľníckej pôdy.216 Po zrušení poddanstva roku 1848, keď urbárske pozemky prešly do vlastníctva sedliakov, výmera lúk sa trochu zvčšila a v druhej polovici 19. storočia robila 6 % celkovej výmery.
O ostatných druhoch kultúr niet nijakých historických dokladov.

B.) Pastviny, pastevníctvo, salašníctvo.
Rovinaté a položné pozemky, rozprestierajúce sa pozdĺž riečky Rajčianky, boly zaujaté zväčša pre roľníctvo. Holiny, čistiny a trávniky, rozprestierajúce sa po vŕškoch, stráňach a vrchoch, pomedzi lesy alebo nad nimi po vrcholoch hôr, používaly sa ako pastviny pre chov dobytka. Na týchto pastvinách sa pásol dobytok zámockého panstva a dobytok panských zamestnancov i poddaných. Pastviny, určené pre výpad panského dobytka, oddelené boly od pastvín, určených pre dobytok poddaných. Pastviny neboly nikdy rozdelené podľa ralí, ale všetky ostaly vždy v súvislých komplexoch v spoločnom užívaní celej dediny. Pravda, pastviny nikdy neboly rozdelené ani na akostné triedy, ani na parcely, no jednako rozlišovaly sa na dve hlavné triedy a či skôr skupiny. Do prvej skupiny patrili pastviny v nižších polohách, určené pre ťažký dobytok (rožný statok). Na týchto pastvinách rástla dlhšia tráva, taká, ktorú mohly spásť kravy, voly, kone. Do druhej skupiny patrily pastviny vo vyšších polohách, rozprestierajúce sa v lesoch a nad lesmi. Ľud ich pospolite menoval „hoľami“.217 K roku 1563 a 1581 spomínajú sa pastviny „loca hole dicta“, potom „in alpibus hole... Usi sint iisdem alpibus hole vocatis... Ad arcem Lethava utebantur montibus hole vocatis“ atď.218 Tieto hole boly určené prevažne alebo výlučne pre ľahký dobytok, pre kozy a ovce, ktoré aj nadrobnejšiu a najredšiu trávu spásly a vypásly sa aj na strmých skalnatých stráňach a horách, kde sa ťažký dobytok už vôbec nemohol dostať. Táto prirodzená klasifikácia pastvín na Slovensku všeobecne a na lietavskom panstve špeciálne zavedená bola už od dávnejších časov. Nepriamym dôkazom na to je okolnosť, že pasenie oviec a kôrz vyvinulo sa na lovensku ako osobitný odbor pastevníctva a pod menom salašníctva prekvitalo niekoľko storočí ako privilegované zamestnanie istej vrstvy obyvateľstva, ktorú tvorili valasi.
Na území Lietavského hradu valasi neboli osobitnou vrstvou osídleného obyvateľstva, ale boli skôr najatými zamestnancami hradného panstva. Ján Zápoľa, či vlastne jeho vojvodca Kostka, zaviedol na svojich pastvách, medzi nimi i na lietavskom panstve, chov takzvaného valaského alebo lesného dobytka (greges sylvestres). Pod menom valaského, lesného dobytka rozumely sa kozy a ovce. Stopy valachov na Slovensku prichodia už od 13. a 14. storočia, ale len sporadicky, určité sú len od 15. storočia.219 Na lietavskom panstve valasi prichodia ako pastieri ovčích stád a obyčajne ich sjednali za určitú mzdu. Starodávne osvedčené spôsoby zužitkovania vysoko položených horských pastvín s drobnou trávou pomocou salašníctva zavedené boly už dávno, ale historické doklady o zamestaní valachov na lietavskom panstve vyskytujú sa len od roku 1530. Vtedy bolo do účtu zaznačené, že „orawski walachi“ dostali od lietavského úradníka 5 florentov ako výplatu za mzdu. Roku 1539 lietavský úradník zaznačil, že „dal som w patek pred swatim Jirzikem walachovi czo chodil do Spisse na cestu 1 fl“. Podobne dal „walachom w ten czas 3 fl“. Roku 1543 býval vo Frývalde Urban Valach, v Malej Černej Matúš Valach. Roku 1543 dal úradník „Maťovi walachowi 25 denaru. Tiež den dal sem walachom“ výplatu. V deň sv. Michala „dala se walachom výplata... 1545 o Hromnicích dalo se walachom piwných peniez“ každému po 2 fl. Roku 1544 „dal sem walachovi z Likawy od rzezaní koní 2 fl“. I roku 1544 „Ondrej walach prigel na službu“, ďalej „walachowi z Oravy za ostrohy 5 fl“. Počet valachov, zamestnaných na lietavskom panstve, bol 6 - 7, pri nich 2 - 3 pachoľatá ako pomocníci (honelníci).220 Valasi, ako pastieri panského dobytka, prichodia potom v účtoch stále, na znak toho, že na lietavských pastvinách pásol sa stále značný počet valaského dobytka. Výmera horských pastvín ostala vždy rovnaká, asi tá, ktorá sa tu rozprestiera i v dnešných časoch. Horské pastviny ležaly v blízkosti vegetačnej hranice stromov, alebo rozklady sa na nej, aleb rozprestieraly sa nad ňou; boly to obyčajne plochy, ktoré nikdy neporástly lesným porastom, ak áno, tak len zakrpateným krovím. Pôda týchto pastvín nebola nikdy meliorovaná, ona sa až doteraz udržala vo svojom pôvodnom divom stave a složení, v akom bola na začiatku historickej doby, preto nedonášala nikdy inej trávy ako drobnú, hodiacu sa len pre kozy a ovce.
Horské pastviny, na ktorých bolo zavedené salašníctvo, majú svoju osobitnú topografickú nomenklatúru, podľa ktorej sa líšia od iných pastvín. Táto nomeklatúra vznikla z pospolitej reči valaského ľudu, ktorý cez mnohé veky chodil a brodil sa po tunajších kopcoch, horách a vrchoch, dávajúc im svoje charakteristické pomenovania. Rozumie sa, tieto pomenovania ostaly len na vysokopoložených horách a stráňach, teda tam, kde sa valasi túlali so stádami. Také hory, príhodné pre valaské zamestnanie, boly na východnej strane lietavského kraja, kde od Fačkova na východ nachodíme vrch Kýčeru221 a 1353 m vysoký Kľak (vlastne Kľag). Pomenovanie tejto hory vzniklo z pôvodného valaského slova kľag, kliaga, hmota teľacieho žalúdka, potrebná na vyhotovenie valaského syra. Narážka na to je už v účtoch z roku 1621. „Za žaludky walachom na klak kupene 1 f 50 den.“222 V chotári dediny Ďurčinej nachodíme valaského pôvodu horu Kýčeru, na hranici Turca 1219 m vysokú horu tiež Kýčeru, zpod ktorej vyteká Valaský potok. Od Kýčery na sever je vrch Grúň223, od neho opodiaľ druhý Grúň, na turčianskej hranici pnie sa 1364 m vysoký vrch Minčol224, doložený v hitorických listinách z roku 1563.225 Tieto hole neboly hraničnými znakmi od seba oddelené, páslo sa len podľa zvyklostí, preto boly veľmi časté spory a hádky o ne. Roku 1575 stala sa „violenta invasio et disjectio tugurii incolarum Vissnyoviensium in alpe eorundem situati“ príslušníkmi Strečnianskeho hradu, ktorí pritom zabrali 43 oviec a 8 volov. Pôvodný prípad sa stal roku 1577, keď zas príslušníci Lietavy vtrhli na územie Poruby, Turej a Rosiny a zabrali poddaným Strečna 93 oviec a 8 volov. Roku 1581 vydali úradné potvrdenie, že „montes seu alpes Holye nuncupati per oncolas possessionis Vissnove ad castrum Liethawa spectantis semper pacifice usuati“.226
Na horských pastvinách pásol sa hlavne dobytok lesný, ktorého počet napr. roku 1604 bol 1700 kusov (ovce a kozy).227 Ostatný dobytok pásol sa na pastvinách, rozprestierajúcich sa okolo osád. Neskoršie, keď sa počet majerov zredukoval a ich plocha, obrábaná v režii panstva, na začiatku 18. storočia klesla na 1/8 pôvodnej výmery, zredukoval sa i počet dobytka, teda klesla i výmera pastvín, ktoré boly v režii panstva. Vdova po Jurajovi Thurzovi Alžbeta Czoborová roku 1621, zrušujúc majer v Bitarovej Vsi odovzdala ho do držby istému Jurajovi Labudovi so všetkými jeho úžitkami, so zemami, roľami, lazmi, lúkami, pašienkami, chrasťami atď.228
Salašníctvo potom sa sústredilo v rukách sedliactva a nadobudlo akúsi stavovskú samostatnosť. Valasi mali svoje osobitné valaské právo. 1621 zasadalo „iudicium valachale in causa possessionis Sztranja contra possessionem Lucska ratione pascuorum“. 1630 vydali „attestationes ratione tugurii vulgo szalas dicti na Suchej Doline exastructi“.229 Pastviny, vypustené z režie panstva, vydali do prenájmu poddaným, takže v tej miere, ako sa redukovalo pastevné hospodárstvo zemepána, rozvinovalo sa pastevníctvo, salašníctvo, dobytkárstvo poddaných. Už na začiatku 17. storočia dochovávali sedliaci lietavského panstva asi 4500 kusov lesného dobytka a tento počet sa zväčšoval v tej miere, v akej sa zmenšovaly rozmery salašníctva zámockého panstva. Sedliaci brali do prenájmu horské pastviny, používané predtým samým panstvom. Tak boly prenajaté tieto pastviny a horské lúky: Rajecká dolina, Uhličná dolina, Frývalďanská, Kunerádska dolina, Konštica, Svrčník, Babčanka, Kohľa, Dúbrava, Lietavka, Stražovské hory, Smrečník, Holica, Veľký Žiar, Višňovka atď. Sedliaci na týchto, ako aj na svojich pastvinách zaviedli stále sa vzmáhajúci chov dobytka, proti čomu bolo treba zakročiť často i nariadeniami. Roku 1657 Štefan Thokoly, plnomocný direktor lietavského panstva, naridil, aby panské háje „se pilne hagili“, ale v nich sa rozprestierajúce „pasienky gako od davna poddaní užíwali, y teraz se gim slobodia, mimo haya gelšoweho, w kterem za try roky nemagi nigakeho dobytka pasti a podzameckého, kde krome pro statek pansky se nechawa, do ktereho ani Walasi panski z sekeru nemagi choditi a w nich rubati... Pakliby nekterí z poddaných kterychkolvek panow possessorow toho se opowažil, žeby smel swug dobitek v tomže hagi pasti, tehdy od gedneg každeg kravy aneb owcze po polturaku“ zaplatí ako pokutu... „Paša we Swinanke, krom zahageneg hory panskeg, aby bola slobodna Lucsanom, tak tež reciproce Swinanom dopuštia se paše Lucsanske kdekolwek pred tým pasawali, tím spusobem, aby nesloboda bolo Lucsanom drwa rubati, krome zimy, pre dobytek walasky czeczinu... Walaske prawo, podla listu starého k tomu widaneho, in omnibus punctis potwrzuje se.“230 - Tu uvedené spôsoby užívania pastvín ostaly v platnosti až do konca 18. storočia. Vtedy vstúpil do života tereziánsky urbár a na základe toho vykonala sa ďalšia úprava pašienkových otázok. Úžitok pastvín upravili medzi rokmi 1832 - 1836 takto: „Oddelenia pašienku panského od poddanského, na žiadosť kterejkoli stránky, buď podľa priateľského porovnania, buď urbárskou cestou, zostáva slobodné... Oddelenia pašienku sa i na jiné kuriálne grunty vzťahovať má, nielen na samú pažiť nebo trávnik a nakoľko možné bude, i sedlákom každému osobitne všecky k ralej prináležitnosti, v jednom kuse, vymerané byť muožu. Zemští páni o pašienok pripravení byť nemuožu preto, že je malý, alebo že ho neužívali; jedine sa odriekol; anebo jestli tam žiadneho kurialitášu nemá a pašienok je veľmi malý, ani ho pán dosaváď neužíval. Veľkosť pašienku urbárskeho vymerať a ustanoviť, zanecháva sa urbárskym sudcom, aby mezi 4 a 22 jugermi po 1200 štvorcových siah na jednú raľu ujednostajnil, práva zemského panstva v celosti zanechávajíce. Zvyšek pašienku vždycky pánovi zostane. Farárom a kazateľom pašienok na jednu celú raľu; notáriušom a školským učiteľom na pol ralej prislúcha. Oficýrom a služebníkom svojim dá pán pašienok zo svojho, aby s poddanskými svoje statky nepásli. Osmoria urbárští komorníci dostanú pašienok toľký, koľký na jednu raľu.“231
Táto úprava pastevných pomerov trvala až do roku 1848, v ktorom poddanský pomer zrušili, role, lúky, pastvy a lesy sedliakov definitívne oddelili od panských.
Sedliaci takto stali sa pozemnoknižnými vlastníkmi pozemkov, v tom i pastvín, nachádzajúcich sa v ich držbe a pri urbárskom zriadení obcí odovzdaných im do vlastníctva.
C.) Lesy, lesníctvo, drevárstvo.232
Viac ráz som už poukázal na to, že lietavský kraj do začiatku 14. storočia bol pralesmi pokrytý kraj. Klčovanie tunajších lesov, ako všade na Slovensku, začalo sa so súčasným prerábaním lesnej pôdy na pôdu ornú, na lúky a pastviny. V tej miere, ako pribúda obyvateľstva, ubúda lesov. V tej miere, ako sa zväčšuje plocha poľnohospodárskej pôdy, zmenšuje sa rozloha lesov. No hoci lesy od začiatku kolonizácie až do poslednej doby stále ustpovaly pred roľníctvom a dobytkárstvom, predsa vždy, až podnes, udržaly sa v prevahe nad ostatnými druhmi kultúr. Lesy tu i teraz zaberajú 37 % celkovej výmery kraja.233
V 14. storočí lesy nemaly nielen obchodnej, ale ani hospodárskej hodnoty. Dokazuje to zavedené ich ničenie, klčovanie. Klčovateľom ako odmena za ničenie lesných porastov dávala sa do úžitku pôda, očistená od lesa, a poskytovala sa lehota od platenia dane na 12 - 20 rokov. Roku 1350 pri založení obce Konská bola daná „jobbagionibus ad eandem causa commorandi venire volentibus 16 annorum liberatem concessimus et de lignis in tenutis nostris pro domibus et aedificiis eorundem ubicunque habere poterit, liberam recipiendi habeant facultatem“.234 Lesný porast odstraňoval sa ako neužitočná a pre potreby osadníkov a zemepána málocenná burina. Drevo spotrebovalo sa na stavby, na výrobu rozličného náčinia, dreveného uhlia, dechta a konečne ako palivo. Táto spotreba bola takmer nepatrná oproti ohromným drevným zásobám, nahromadeným v pralesoch. Pre obchodné ciele drevo v tých časoch, keď ho bolo všade prebytok, nemalo významu, nemalo hodnoty. Z týchto príčin sa veľká časť vyklčovaných stromov spálila, ba spaľovaly sa celé zrúbané porasty alebo i na pni stojace. Stopy po týchto vypáleniskách zachovaly sa v miestnom topografickom názvosloví, najmä v názvoch Žiar, Požeha, Požehy, Pálenisko, Pálenica, Uhlisko atď.
Keď kolonizácia pokročila do určitého stupňa vývinu, takže viac zeme, vhodnej pre výrobu rolí, lúk a pastvín, nebolo, musela sa kolonizácia zastaviť a tým sa zastavilo i ničenie lesov. V 16. storočí, keď sa zavádza racionalizácia hospodárstva, začína sa stabilizovať i pomer medzi plochou lesov a plochou rolí, lúk a pastvín. V °6. storočí kolonizácia lietavského kraja bola zakončená, od tých čias viac osád tu nevzniklo a prebytky obyvateľstva presídľovaly sa do Oravy a do pohraničených končín Trenčianskej stolice, takže nastala určitá stabilizácia pomeru medzi počtom obyvateľstva a rozlohou poľnohospodárskej pôdy. Od 16. storočia poklesom rozlohy lesov nastáva obrat v hodnotení lesa. Predtým sa les, ako nehodnotný objekt, všetnými technickými prostriedkami ničil a odstraňoval s pôdy. V 16. storočí tak všeobecne na lovensku, ako i špeciálne na území lietavského panstva drevo dostalo určitú hodnotu. Výrobky z dreva, rozvojom hospodárstva a zvýšením ľudnatosti, vzbudzovaly väčší záujem a dopyt. Obchod s drevoma priemysel, zakladajúci sa na výrobe drevených produktov, vyvinul sa hlavne v okolí Frývaldu, Rajca a Ďurčinej. I názov Frývaldu, doložený už k roku 1474, prezrádza, že tunajší osadníci, osadení medzi pralesmi Fatry, dostali od lietavských pánov za určitú náhradu voľné užívanie lesa. Voľné užívanie sa nerozumelo tak, aby vyklčovali stromy, ale aby ich užívali trvale ako lesný porast. Účtovné knihy dosvedčujú, že hlavne frývaldskí, rajeckí a ďurčianski poddaní lietavského zámku zaoberali sa výrobou drevených predmetov. Roku 1539 zaznačené je: „Frývald, wirasska za ssindely 12 fl... Item Frywaldskym za ssyndle wyrazene dal sem 12 fl... Makowy za brwna 4 fl... Dal sem na ssindely Ribárowy Rayeczkemu do Raycza 1 fl... Dal sem na ssindely do Raycza... Rayecz, wirasska na hay 34 den.“ Roku 1544 „Frývald - ssindela dali na horu za 1 fl... Item ssindel dali na horu swu za 1 fl... Wyrazí se im za ssindely czo dali na mlyn 2 fl... Ďurčina, wyrazí se za ssyndely czo daly za mlyn 39 den...“235 Záujem o les v tých časoch prezrádzajú početné procesy, vedené medzi susednými zemepánmi a medzi ich poddanými. Už z roku 1511 uzavretá bola dohoda medzi Jánom zo Zápoľa a Jánom Podmanickým „ratione sylvae Suchá Dolina in territorio Rajeczensi situate“, pričom Zápoľský „liberum usum antefatae sylvae jobbagionibus Podmaniczky concedit“.236 Aj okolo roku 1526 bol spor medzi tými istými zemepánmi „respectu terrarum arabilium et sylvarum“ v chotári obcí Černá a Lednica.237 Susední majitelia pozemkov, nesnášajúc sa a chtiac druh druhovi urobiť citlivú škodu, obyčajne vtrhli do lesa svojho nepriateľa a zrúbali ho. Tak urobil roku 1550 Kostka, keď „in territoriis Poruba et Kunyerad“, ktoré patrily Práznovskému, Kostka napadol les, zvaný „Czjerne hory“, spôsobom „violentae invasionis et succisionis sylvarum... manu potentaria invadi et succidi, praetrea 14 saginatos porcos jobbagionis Pauli Praznovecz ex iisdem sylvis abigi et auferi curavit“. Roku 1583 boly „plagae seu sylvae na Rozoli nuncupatae in terreno Babkov per subditos Theodosii Syrmiensis vi et potentia succisae“.238 Tieto spory pre ničenie lesov a nesváry pre stínanie lesných porastov ukazujú, že vtedy les už mal akúsi hospodársku hodnotu a jeho poškodzovanie malo za následky súdne spory a pokonávania.
Susední majitelia lesov konečne museli uznať, že vzájomné nivočenie lesov oboma stranami, vedúcimi spor, zaviňuje mnoho škody. Pre zachovanie lesov musely sa dohodnúť. Roku 1599 uzavretá bola dohoda medzi majiteľmi Strečna a Lietavy, že drevo a kmene stromov v lesoch pre budúce potreby pánov hradu budú sa hájiť a ich rúbanie bude zakázané. Ani jedna stránka bez vedomia a súhlasu druhej nesmela dať v lesoch rúbať ani kláty ani guľatinu, vhodnú na rezanie dosák. Ustálili, že kto by sa v sporných lesoch opovážil rúbať drevo pre svoju potrebu, toho podľa možnosti načim zlapať, hneď uväzniť a v putách tak dlho držať, kým druhej stránke nesloží 40 f. pokuty.239
Pri takto zmenených pomeroch zmenil sa i spôsob zužitkovania lesov. Namiesto ždiarov a požehov ťažia sa lesné porasty v rúbaniskách. O tom svedčí aj názov osady Poruba a Porúbka, spomínaných roku 1361, 1417 a 1439. Také sú nad Ovčiarskom sa vyzdvihujúce Rúbanice. Pri stavbe a opravách hradu, pri budovaní hospodárskych domov, stavísk a úradníckych bytov, pri zriadení mlynov, colných staníc a iných budov; pri opravovaní všetkých obranných, obytných, hospodárskych a podnikových objektov; konečne na vykúrenie obytných miestností potrebovalo panstvo už od najstarších časov mnoho dreva. Potreba dreva bola tým väčšia, čím väčšmi sa rozvinovalo panstvo hospodársky. Kým bol prebytok lesa, nebolo starosti o drevo. Ale v 16. storočí sa už ukazujú prvé príznaky toho, že s lesmi treba šetrne zachádzať, ináč môže nastať nedostatok dreva.
V lesoch lietavského kraja rástly rozličné druhy drevín. Prezrádzajú to i topografické názvy hôr, dolín a osád, založených medzi tunajšími lesmi. Brezany, doložené k roku 1393, vznikly akiste prostred brezových porastov, čo potvrdzuje i kopec Brezovec, vyzdvihujúci sa nad dedinou. Od Žiliny na juhovýchod leží Brezové, neďaleko toho Brezník, opodiaľ nad Rosinou Brezovec. Jasenové, doložené k roku 1407, poukazuje na prímes jasenov v tunajších lesoch. Bukovina pri Rajci a pri Fačkove svedčí o bukových porastoch, ktoré v tomto kraji dobre prosperujú ešte i teraz. Ale najviac stôp je po dube. Tak v blízkosti Brezanov je Dúbrava, pri Podhorí Dubník, pri Jasenovej Dubiec, pri M. Černej Dubová, neďaleko Rajca Dubie, pri Trnovom Dúbrava atď. V okolí Ďurčinej je Javorina, doložená k roku 1599, svedčiaca o rozšírení javora.240 V blízkosti M. Černej Čisové (správne Tisové) označuje stopy tisiny. V chotári Kunerádu hora Jedľovina poukazuje na jedľu, ktorej je v údolí Rajčianky hodne i teraz. Na turčianskej hranici pnie sa hora Síhlava, názov, ktorý označuje smrekovú mladinu. Od Stráňovej južne je Svirčiník, názov, ktorý poukazuje na smrekové porasty v tom okolí, podobne ako v chotári Višňového už roku 1581 spomínané „hony Zmerkowicze“.241
Lesy, označené slovom „háj“, ako je doložené na Slovensku vôbec už od roku 1075242, v lietavskom kraji len od roku 1539, oznamenaly zahájený les, kde pastvu, klčovanie, rúbanei a iné nepravidelné zákroky páni hradu prísne zakázali. Už roku 1581 sa spomína „sylva prohibita hay vocata“ v osade Višňovom. Všeobecne háj bol „silva tamquam propria, ac ab aliis prohibita, quam silvam Joannes Zunyogh Officialis primus dicit se inhibuisse, ne ab omnibus indifferenter secaretur“.243 Hájenie konalo sa tak, že šoltýs (vojt) osady, v ktorej patričný les rástol, podľa uloženia zámockých pánov musel pozor dávať na to, aby sa porast nenivočil. V obvode horských pastvín na lesy dávali pozor valasi, ktorí ako v Orave, tak i v lietavskom kraji boli strážnikmi panských hôr a chotárov. Zo slova háj a hájiť, či vlastne z funkcie hájenia vzniklo pomenovanie osôb, poverených ochranou lesov, hájnikmi. Hájnikov tu máme doložených už od roku 1604. „Item datum Haynicis fl 1“.244 Drevo, pochádzajúce z hájených lesov, spílili na vodných pílach, ktoré boly zriadené pri mlynoch. Tak roku 1607 bola „we mlyne raieczkem pyla ze wssetkym strogem zuplna - Na Tepliciach pyla ze wssetkym strogem zuplna“.245 Účet dreva a píleného materiálu sa však naviedol. Až od roku 1620 začína sa účtovať drevo a rezivo v odpočtoch zámockého úradníka. Počet dreva udáva sa podľa počtu pltí. Roku 1621 bolo prichystaných pltí 75, z ktorých časť prišla „z owsem, senem, z kuchinsku spiežu a z solu“ naložená z iných krajov, najmä z Oravy. Z týchto pltí do Bytče, do vtedajšieho sídla zámockých pánov (Thurzovcov), bolo odplavených 29 pltí. „Hornio Hriczowczom na budovanie 3 plte; k zámku Liethawe na budovanie dwuch sieni, pekarne a blaychu pod zámkom 12 pltí; k oprawe mlyna Banowskeho 4 plte; s pywom, owsom a ginu spiežu do tábora, z orawsku soliu, zrnom a z sudy prázdnymi“ expedovali 9 pltí; „z winem do Pastuchova 1 plť; na delaní kuchyne do Žiliny 1 plť atď. V týchto rokoch sa začína akiste aj odpočet dosák. Roku 1621 bolo „na pile Teplickej desek hrubých a tenkých 1071, na píle Rayeczkej tolikež 859, z Stranskey a s Konskey 200, spolu No 2130“.246 Tieto príklady objasňujú zhruba pohyb drevených výrobkov. Z toho sa môže utvoriť približný obraz o tom, že lesy a lesné hospodárstvo v tých časoch nadobúdaly vždy väčší a širší význam. Alžbeta Czoborová a jej syn Emerich Thurzo roku 1620 uložili svojmu úradníkovi na Orave, kde boli pánmi, ako i na Lietave, chrániť také lesy alebo háje, kde teraz jedľové alebo smrekové drevo rastie, a hájiť ich pre budúce potreby panstva; zakázali privolávať poddaných do hôr, rezervovaných pre potreby hradu a povoliť im zakladať osady rúbaním porastov a klčovaním lesov.247 To platilo akiste i pre lietavské lesy.
Hájenie lesov pre potreby panstva praktikovalo sa dlho v smysle tohto nariadenia. Ale v polovici 17. storočia, v časoch náboženských a politických bojov, keď sa politický a hospodársky poriadok porušil, bolo treba spôsoby zachádzania s lesmi znovu upraviť. Na to sa vzťahuje nariadenie Štefana Thokolyho, pána Oravy a Lietavy, vydané roku 1657, podľa ktorého „Banowsky Hag ma se držety... Hage Podzámecké, Dryenowicza, Lyetawka, Patuchy, Gelšawa a Hay nad dedinu Swinu abi se pilne hagili... Haye nad Gelšawu aneb Tepliczami aby hagni Zbinovski a Swinanski hagili, ku kterým ma polkorab prihliadati a ostatné haye k opatrowani a k hageni pilnemu zanechawagi se polkorabowi.“248 Roku 1672 direktor oravsko-lietavského panstva vydal nový rokaz na ochranu zahájených lesov. Keď sa dozvedel o tom, že v zahájených lesoch i proti zákazu zavedené je a praktikuje sa voľné rúbanie dreva, musel sa podujať vykoreniť tieto excesy, škodlivé celému panstvu, zastaviť ich tým skôr, že prekazenie takýchto priestupkov vyžadovala i sama spravodlivosť i verejné blaho. Preto zakázal rúbať, lúpať a ničiť zahájené lesy, a koho by boli pristihli pri poškodzovaní lesa, mali ho zakaždým pokutovať peňažitou pokutou po 20 fl.249
Z týchto úprav a nariadení vidieť, aký význam nadobúdal les. I z nariadenia Thokolyho vysvitá, že starosť o ochranu a správu lesov postupne sa presunula na polkorába (kastelána). Inštrukcia, ktorú roku 1685 vydal prefekt Lietavy Ján Labšanský Jánovi Melkovi, novomenovanému kastelánovi, už s celou určitosťou skladá starosť o lesy na neho. „Pán polkoráb pečlive má dozerať na zahájené lesy; povinný je starať sa o to, aby hájnici, ako i zámockí prísažní drabanti každý týždeň ich aspoň raz obišli, ba i sám pán polkoráb, keď má na to čas, musí ich poprezerať. Ak prichytí niekoho v zahájenom lese, má ho hneď do zámku odviesť s vozom i s ťažným dobytkom, aby tam dostal svoju pokutu podľa smluvených predpisov. Ak bude niektorý pán komposesor potrebovať stavebné drevo, musí si i on žiadať poukážku, v ktorej bude uvedené množstvo i akosť žiadaného dreva. Klčovanie porastov na pastvinách a v lesoch načim zakázať na celom panstve.“250
Zo všetkých tu citovaných a spomínaných dokladov, listín a nariadení, vzťahujúcich sa na zachádzanie s  esmi, vysvitá toto: Zámocké a sedliacke lesy pôvodne boly spoločné. Tento stav trval do konca 16. storočia. Vtedy, po zakončení kolonizácie, zmenšením lesnej pôdy, les a drevo dostaly väčšiu hodnotu, preto sa im začala venovať väčšia pozornosť.
Na začiatku 17. storočia isté lesy pre účely zámockého panstva zvlášť hájili a chránili pred poddanými. Pre ochranu týchto lesov ustanovení boli hájnici. Nehájené lesy mali sedliaci pre voľné užívanie. Sedliaci pásli v nich dobytok, rúbali drevo pre seba, často i pre potreby panstva. Dozor nad hájnikmi patril kastelánovi, ináč porkolábovi (i polkorábovi), ktorý mal súčasne na starosti správu lesov. Drevené výrobky boly: brvná, sviazané do pltí, dosky a šindle. V panských lesoch drevo rúbali sedliaci z urbárskej povinnosti. Svážanie dreva obstarávali tiež sedliaci v rámci urbárskych robôt. Kláty sa pílily na panských pílach, spracovaly sa na rezivo rozličných rozmerov. Keď poddaní alebo šoltýsi mali niekde pílu, v rámci urbárskej záväznosti museli spíliť na nej určitý počet panských klátov na dosky. Tento stav sa udržal až do konca 18. storočia. Vtedy vstúpil do života jednak tereziánsky urbár z roku 1767, jednak tereziánsky lesný poriadok, vydaný roku 1769. Obe tieto kráľovské nariadenia maly ďalekosiahly vplyv na vývin lesného hospodárstva. Lesný poriadok obsahoval hlavne lesopestebnú úpravu, mal teda skôr lesotechnický význam. Urbár však obsahoval predpisy, ustaľujúce právny pomer medzi zemepánom, ako majiteľom lesa a poddanými, ako užívateľmi lesa, či vlastne ako lesnými robotníkmi
„V chotárných panských horách, poddaným podle bývalého užitku aneb urbárskej regulácie, kurivo (drevo na ohrev) darmo prináleží; koľko toho má byť, to sa aneb skrze dobrovolnú shodu s panstvom, aneb skrze urbárskú cestu ustanoví. Drevo na stavania v panských chotárných horách, kde v tom užitku boli, sedláci a urbárští komorníci dostanú darmo na dachy domovie a maštalené strechy, ale šindle a dosky nedostanú. Okrem tohoto, poddaným žiadne jiné právo do panských kuriálnych huor chotárných neprislúcha; jediné kdyby vedľa urbárskej regulácie aneb jinej shody v horách nechotárnych jmenované užitky vyznačené mali. Drevo ani na riad, ani pod páleničnie kotlíky, ani na kupectvo dať pán je nie povinný poddanému. Želud, šušky a jiné znamenitejšie ovoce sbierať v horách, samému pánovi prislúcha; ale ostatnie lesnuo ovocia poddaní slobodne sbierať budú. V horách chotárnych k ralám prislúchajúcích, pod prihlídaním panským, poddaným všecky práva prisluchajú, i mirne kupectvo s drevom; však v obecných hájoch vedle proporcionatnej taxy do obce složiť sa majicej, skrze tiech, kterí do kupectva drevo berú.“251
Páni Lietavského hradu odvtedy, ako vyšiel tereziánsky lesný poriadok, preniesli správu lesov s polkorába na takzvaného lesného úradníka (sylvarum officialis), ktorého v odborných veciach podriadili oravskému komposesorátnemu lesmajstrovi. Výmera panských lesov vtedy činila asi 8.000 jutár pri celkovej výmere lesov lietavského kraja 27.643 jutár. Teda lesy lietavského panstva tvorily asi 30 % všetkých, v tomto údolí sa rozprestierajúcich lesov. Podľa druhov drevín bolo dubových 128 jutár, bukových 16.938 jutár, ihličnatých lesov 10.576 jutár. Z topografického názvoslovia a zo starých dokladov sa uzatvára, že v údolí Rajčianky pôvodne bolo viac dubových porastov ako v terajších časoch. Dubové porasty nešetrným pustošením zmenšily sa až na nepatrnú výmeru 128 jutár. V rukách súkromných, ako zostatky niekdajších zemianskych a panských majetkov, ostalo 19.175 jutár, v rukách ľudu bolo 8.467 jutár (urbárske komposesoráty, obce). Najväčšie lesné komplexy sústredené boly v chotári obcí: Kunerád 3.153, Frývald 2.959, Fačkov 2.809, Turo 2.414, Čičmany 2.051, Stránske 1.902, Rajec 1.856, Višňové 1.173, dovedna 18.317 jutár, to znamená 66 % všetkých lesov tohto kraja.252
Starý, vyššie opísaný systém spravovania, ražby, obnovy a ochrany lesov udržal sa do zrušenia poddanstva, teda do roku 1848. Potom, po krátkej prestávke bezzákonitého stavu, zaviedli na území Uhorska, do ktorého vtedy patrilo aj Slovensko, rakúsky lesný zákon z roku 1852, ktorý tu bol v platnosti do roku 1867. Konečne, po základných politických zmenách, vydali nový lesný zákon článok XXXI. z roku 1879. Tento lesný zákon platil až do štátnopolitického prevratu a čiastočne, nakoľko nebol zmenený novými lesnými zákonmi Československej republiky, ostal v platnosti až dosiaľ.
D.) Záhradníctvo, ovocinárstvo, zeleninárstvo.
Každá osadlosť po jej založení obyčajne bola ohradená plotom, lebo úrodu museli hájiť proti poškodzovaniu divou zverou. Osady vo väčšine prípadov zakladaly sa v pralesovitých krajoch, kde bolo mnoho zveri. Zver netrpela osadníka ako votrelca do svojej ríše, ohrožovala ho na živote a na majerku. Divá zver čihala nielen na domáce zvieratá, ale i na poľnohospodárske plodiny, napr. medvede, jelene a srnčia zver na obilie, zajace na zeleniny, lúčne rastliny atď. Preto osadník už od samého začiatku musel plotmi a ohradami hájiť svoje pozemky pri osadlosti. Ohradené, čiže zahradené pozemky časom vyvinuly sa na záhrady. V listinách lietavského panstva, starších než 16. storočie, neprichodia nijaké stopy po záhradách. Ani o ovocinárstve niet určitých záznamov. Záhradníctvo a ovocinárstvo v 14. a 15. storočí pravdepodobne ešte nemalo tu pevných základov. Na Slovensku doklady, vzťahujúce sa na záhradníctvo a ovocinárstvo, datované sú rokmi 12. - 13. storočia, to však hlavne v južných krajoch Slovenska. V oblasti Lietavského hradu záhradníctvo a ovocinárstvo zaviedol akiste Kostka a zveľadil jeho zať Fraňo Thurzo a Thurzovi potomci. V lietavskej oblasti môže sa za prvý doklad na výskyt vôbec nejakého ovocného stromu pokladať názov obce Viš)nové, prichodiaci roku 1393. Možno azda sem zaradiť i topografický názov hory Jablonskej, pnúcej sa nad Ďurčinou. Myslím, i hora Cibulková nad Šujou prezrádza neurčité stopy po zeleninárstve. Od roku 1539 máme už určitejšie zprávy o záhradníctve. Roku 1539 na lietavskom panstve je už riadne platený záhradník.253 To, čo Kostka zaviedol, jeho následníci, Thurzovci, rozšírili a zdokonalili. Aj na pestovanie záhrad držali záhradníka (hortulanus), ktorý sa mal súčasne starať o pestovanie chmeľu, preto ho viedli v knihách ako „hortulanus et lupullanus“, a jeho plat roku 1604 činil 11 fl. ročite. Roku 1621 záhradník dostával 12 fl. platu ročite.254 Súdiac z vtedajších životných okolností, záhradník nemal za povinnosť pestovať azda len ozdobné rastlinky v luxusných záhradách, parkoch alebo v domoch. To vtedy nebolo v tomto kraji zavedené. Umele utvorená a pestovaná estetika ľudských obydlí a ich okolia vtedy ešte nebola známa. Záhradníkova povinnosť bola pestovať a opatrovať rastliny osožné, úžitkové, aké boly: šafran, kapusta, mak, hrach, ľan, konope, chmeľ atď. Záhrady boly obyčajne pri majeroch. Tak pri podzámockom majeri spomína sa záhrada v popise z roku 1699, ale jej založenie zapadá do dávnejších časov. „Ad allodium hortus pomfier, in cuius continuitate lupuletum, sicut et aliud lupuletum... Trans aquam parvus hortus, ab antiquo apiarium dictus...“. I pri bánovskom majeri bol „hortus fructifer et lupuletum“.255 V 16. storočí šafran sa v lietavskom kraji ešte sotva pestoval, lebo Kostka kupoval šafran inde. Roku 1543 dal „za funt šaffranu do Prawna 8 fl.“256 Ale Thurzovci zaviedli už jeho pestovanie na svojich pozemkoch a možno predpokladať, že i na lietavskom majetku. Korešpondencia Thurzovcov svedčí o tom, že sa niekoľko veľmožov zaujímalo u nich o šafran. Bytčianski páni (Thurzovci) zo svojich šafraníc posielali šafran rodine i nerodine.257. Pestovanie šafranu v lietavskom kraji pre značnú konkurenciu iných krajov (okolie Bojníc, Trenčína, Nitry atď.) sa neosvedčilo. Mak sa pestoval tiež hlavne od doby Thurzovcov. Roku 1604 vypestovalo sa na lietavskom panstve maku 3 lukná 2 1/2 korca. V inventári z roku 1607 vedené sú 3 lukná maku v zásobe. Mak sa upotreboval nielen v kuchyni na prípravu rozličných jedál, ale i na výrobu oleja. Makový olej sa upotreboval na natieranie hodín a strojových súčiastok. Roku 1621 počet maku bol veľmi slabý... „Z úrody tohto roku mel a k rukam stareg panieg“ (Thurzovej, rod. Czoborovejˇoddal 1/2 korca.258 Kapusty sa pestovalo hodne. Na zámku bol pre kapustu osobitný sklep. Roku 1607 „w piwnici kapustneg beczyek plnych kapustu nakladenych No 5... Gedna beczka poczata...“29 Okrem toho bola kapusta i v majeroch, ale sa neviedla v evidencii. Úradník o kapuste neoddával účty. O chmeli však vyúčtovával presne. V dobe Kostkovej sa na panských majeroch chmeľ sotva pestoval, lebo chmeľ oddávali poddaní do zámku v rámci svojich urbárskych povinností. Roku 1543 Babkov oddával 2 lukná chmeľu, Podhorie 1 lukno atď. Roku 1604 chmeľ odovzdávaly len tieto osady: Višňové, Trnové, Lúčka, Brezany, Babkov, Podhorie, Lietavka, dovedna 22 lukien i 3 korce. Vo vlastnej režii záhradník vypestoval 38 lukien i 3 korce. Toto množstvo však nestačilo na varenie piva. Na doplnenie potreby dodalo sa sem z Bytče 26 lukien a za peniaze v Sliezsku sa dokúpilo ešte 101 lukien. Roku 1607 na zámku bolo v zásobe „chmeľa na welkej basste cub. 162 cor. 2“. Roku 1621 z úrody, panským záhradníkom vypestovanej, bolo 67 lukien chmeľu, od sedliakov horemenovaných dedín došlo 19 lukien. Neskôr produkcia chmeľu na panstve veľmi upadla. Roku 1709 urodilo sa len 22 korcov, od sedliakov sa zohnalo len 8 1/2 korca.260 Viac ani nebolo treba, lebo výroba piva značne poklesla. V záhradách sa pestovala i cibuľa. Roku 1607 na zámku „tamže w tey basste cibule wencow No 5“.261
Ovocinárstvo bolo tiež zavedené. Roku 1604 úradník zaznačil, že v januári predal poddaným 25 lukien jabĺk po 20 denárov za korec, dovedna teda utŕžil 20 fl. Podrobnosti o pestovaní nemáme, ale o množstve uskladneného ovocia sú aspoň približné zprávy. Roku 1607 bolo na hornom zámku uschovaných „slywek suchych nowych cub. 1 cor. 1/2. Jablk suchych cub. 29 cor. 2“. - Roku 1621 utŕžil úradník „za slywky predané w Thessyne korczuv No 19 po den. 69 uczini w sume fl 13 den. 11“.262
Hrach už od dávnejších časov bol pestovanou plodinou na Slovensku a teda i v lietavskom kraji. Pestovali ho osadníci a oddávali z neho dávky „ilišne“, čiže deviatok z naturálií. Už za časov Kostkových sa hrach pestoval v každej dedine tohto kraja. Postupne sa zavádzalo pestovanie hrachu i na majeroch. Tak napr. roku 1550 vysialy sa v majeri lietavskom 2 lukná, pod zámkom 8 lukien, v rajeckom majeri 2 lukná hrachu. Roku 1604 v panských majeroch urodilo sa hrachu 91 kôp, z toho sa vymlátilo 27 lukien hracového zrna. Roku 1607 na zámku bolo uskladneného „hrachu stareho cub. 5, hrachu noweho cub 9 cor. 2, hrachowych podsutkow cor. 1 1/2“.263
Konope a ľan boly od začiatku zavedené rastliny, veď výrobky konopné a ľanové boly nevyhnutne potrebné pre vyhotovenie šatstva.
Konope sa pestovaly v majeri podzámockom, bánovskom a rajeckom. Roku 1604 urodilo sa 54 1/2 kopy konôp, z toho sa vymlátilo semena 20 1/2 lukien. Konopné semeno odovzdávali zemepánovi i sedliaci. Konopné semeno z vlastnej výroby aj od sedliakov zohnané upotrebilo sa „na tyssteny konopného olege“, ktorý sa používal na omastu jedál za „czasu postnyho“, inokedy aj na natierane a mastenie. Zaznamenané je roku 1607, že na zámku „w sklepe za spižirnu bolo olega konopneho w gednem sudku neplny, w druhem sudku olege nemnoho, we dwuch sudkoch olege každeho do poly“. Roku 1621 ostalo poznačené, že „oleg stará pany wzala a czeledy widala wczas puostu“. Veľkú časť oleja „wzal pusskar k ohniwym werkem“ na zámok. Podobne ako konope, používal sa i ľan. Ľan sa pestoval v menšom množstve ako konope. Ľan sám, sviazaný do takzvaných „kýt“, na mnohých panstvách (tak i na oravskom) patril medzi povinné dávky. Ale na lietavskom panstve niet na to spoľahlivých dokladov. Zdá sa, že páni Lietavy, od 16. storočia totožní s pánmi Oravy, zaokrývali si potrebu ľanu dávkami z Oravy. - Kým konopného semena roku 1604 bolo 22 lukien, ľanového bolo len 5 lukien. Roku 1621 ten pomer bol ešte horší: konopného semena bolo 38 lukien, ľanového len 3 lukná. Pestovanie konôp a ľanu na panských pozemkoch sa časom stále redukovalo, lebo sedliakmi odovzdávaný deviatok týchto plodín stačil na zaokrytie potrieb panstva. Časom sa i to zmenilo. Zemskí páni namiesto plodín radšej prijali peniaze. Podľa urbára „co se lenu a konopi tyka, i na dále sa potvrdzuje, aby anebo deviatok v natúre dávan bol, anebo z panskej praze od každej ralej šesť funtou pradené bolo. Ale sa na slobodnom volení sedlákom necháva, či radšej chceju priast, či radšej deviatok v nature dávať. Kde sa konope na urbárských zemách neseje, ani priadza sa žiadať nemouže“264
E.) Dobytkárstvo, chov domácich zvierat, hydinárstvo, včelárstvo.
Od začiatku historickej doby lietavského kraja, od 13. storočia, venovala sa chovu domácich zvierat veľká pozornosť. Pri kolonizácii kraja človek sám nemohol zdolať prekážky, ktoré sa mu stavaly do cesty pri premene lesnej pôdy na pôdu ornú. Osadník potreboval pomocníka pri ťažkej práci na pozemkoch, prevzatých od zemepána za tým účelom, aby ich mohol zosohovať vo svoj prospech a v prospech svojho zamestnávateľa. Obrábanie zeme, ako som to už udal v predošlých statiach tejto štúdie, v prvé roky kolonizácie vykonávalo sa pomocou motyky a lopaty, teda ľudskou silou, ale v určitom vývinovom stupni kolonizácie, či vlastne v pokročilejšom štádiu roľníckej kultúry používalo sa už radlo, prišiel do práce pluh i brány - a na to už bola potrebná ťažná sila domácich zvierat. Tu treba myslieť predovšetkým na kone. Na chov koní v tejto oblasti možno uzatvárať z názvu obce Konská už v 13. - 14. storočí. Podľa toho kone sú to doložené k roku 1350 v názve obce Konská, alebo podľa jej pôvodného znenia Kúnská, vzniklého pravdepodobne z česko-poľskej (sliezskej) formy slova kôň. Podobný doklad na chov koní sa skrýva akiste i v názve obce Kunerád, doloženej k roku 1511. V 1539-om roku úradník zámku zaznamenáva: „Dal sem Beniczkemu za kone dva floreny.“ V r. 1544 stojí: „Dal sem walachowi z Likawy od rzezani koni 2 fl.“265 Neďaleko Konskej a Kunerádu vyzdvihuje sa hora Končšice, tiež doklad na to, že v tomto okolí sa už od počiatku kolonizácie zaoberali chovom koní. Zámocký účtovník roku 1543 zaznamenal, že kúpil „džber kobylam za 3 den“.266 Kone okrem poľnohospodárskych prác používaly sa hlavne na jazdecké ciele. Cesty v tých dávnych časoch boly veľmi plané a na takých cestách sa najľahšie a najrýchlejšie cestovalo koňmo. V účtoch lietavského zámockého úradníka neúčtovaly sa kone. Z toho by nasledovalo, že v zámockých majeroch nechovaly kone pre pracovné potreby hradného panstva. To ani nebolo potrebné, lebo všetky povoznícke práce na pozemkoch a v lesoch zámockého panstva, i službu záprahmi museli vykonávať sedliaci v rámci svojich urbárskych povinností. Chov koní teda obmedzený bol len pre potrebu zemepána a jeho rodiny, čiže držaly sa hlavne luxusné kone do kočov a kone jazdecké. Roku 1607 boly len v rajeckom majeri „kone wozarske No 4“, inde nikde. Roku 1621 sa dozvedáme o jestvovaní „panských wozníkúw a parip“. Ďalej, že vydané bolo „za sedlo czo na klusy udelaly fl 1 den 10“. Pre kobyly v majeroch držali sa kobyliari, mzda jedného bola 5 fl ročne plus oblek a obuv.267 Úradníci mali svoje vlastné kone pre jazdecké účely pri obstarávaní služobných funkcií. Režijných koní nebolo. Sedliaci podľa možnosti držali koňa jedného alebo dvoch. Vyžadovaly to ich povinnosti, vyplývajúce z urbáru. Chov koní praktikovali hlavne šoltýsi. Šoltýsi totiž v prípade mobilizácie boli povinní od každej šoltýskej sesie, rale vystaviť jedného vyzbrojeného jazdca. Sedliaci z veľkej časti nedržali kone, ale voly. V zámockých majeroch držali aj somáre a pri nich somárnikov. Roku 1621 ročná mzda takého somárnika činila 6 fl, odev a obuv.268
Voly pre sedliakov maly výhodu, že sa daly použiť pri práci, mohly sa vykŕmiť na predaj a v prípade zabitia mohlo sa ich mäso a koža výhodne zosohovať. V panských majeroch zavedený bol chov volov pre mäso, pre kože a na predaj. Roku 1604 pre kuchyne v Bytči, kde sídlili páni lietavského panstva a pre kuchyňu na Lietavskom hrade, kde sa často zdržovali a prijímali hostí, minulo sa 38 vykŕmených volov a kráv. Zámocké panstvo dostávalo časť volov od sedliakov v rámci urbárskych dávok. Nakoľko pre odvedenie urbárskych dávok ustálený počet volov bol len 9 ročne, panstvo pri veľkých zásobách rožného dobytka vo svojich hospodárskych dvoroch nebolo utisnuté na týchto 9 kusov, preto namiesto toho povolili sedliakom vykúpiť sa peniazmi. Tak je roku 1621 zaznačené „Illiessnych wolúw No 9, za ktore penezmy pany Harbince zaplaceno gest“. Dvorný personál Thurzovcov, ich početná rodina a stále návštevy hosťov zo všetkých krajov sveta vyžadovaly hojnú a všetkými potravnými článkami stále zásobenú komoru a kuchyňu. Roku 1621 „na kuchyni prez rok zabite“ 29 volov a kráv a 16 teliat.269
Kravy vo všeobecnosti sa chovaly vo väčšom množstve než voly, lebo kravy sa mohly využiť ako dojnice, boly ploditeľkami plemena a mohly byť použité i na mäso i do práce. O kravách prvý doklad je z roku 1539, keď v Šuji sedliakovi nemôžucemu zaplatiť urbársku daň, zabrali kravu. Ďalej zámocký úradník zaznamenáva, že „dal sem pastierowy czo krawi pase 50 den“, potom: „massarom czo krawy bili 25 den“. V tenže rok zaplatil „za wolka 3 fl“.270 Na počet kráv chovaných v majeroch Lietavského hradu môže sa uzatvárať z toho, že roku 1604 z vlastných kráv sa urodilo 54 teliat a „poczet telat roku 1621 splodenýňych 54“. V každom majeri pri kravách zamestnaní boli takzvaní „kravári“, ktorých ročná mzda činila 6 fl 40 den, okrem toho oblek a obuv. Potom, keď sa majere postupne redukovaly a hospodárstvo upadalo, klesol i chov dobytka Pokles zaviňovaly najmä vojnové časy. V kuruckých vojnách kurucké a nemecké vojská zhabaly mnoho dobytka, takže roku 1708 v majeroch panstva zostaly len 3 kravy, obstarlé a málodojné.271
Na zámockých panstvách v najväčšom počte sa dochovávaly ovce. Na území Lietavského hradu chov oviec bol zavedený od samého začiatku, o čom svedčí názov starej obce Ovčiarsko, doloženej už k roku 1282, ale vzniklej iste dávnejšie pred týmto rokom, v 13. storočí.
Chov oviec, čiže lesného dobytka (greges sylvestres) alebo valaského dobytka (greges valachales) zavedený bol vo veľkej miere nielen v panských majeroch, ale i u sedliakov. Už roku 1604 rozlišovaly sa dva druhy oviec - ovce hôrne, latinsky oves valachales, a ovce poľné, lat. oves mocanicales. Hôrnych, valaských alebi i lesných oviec bolo viac než poľných. Pomer medzi prvými a druhými bol tento: roku 1604 hôrnych 360, poľných 52, spolu 412; roku 1621 hôrnych 622, poľných 176, spolu 798 kusov. Príplodok roku 1604 bol 153 kusov - 37 %, roku 1621 337 kusov - 42 %.272 Chov oviec sverený bol na ľudí, ktorí sa tým zaoberali z povolania a ktorých všeobecne menovali valachmi.273 Na niektorých panstvách boly celé osady založené a obývané valachmi a spravované podľa osobitného valaského práva. Valasi mali svoju zvláštnu organizáciu a svoju odbornú terminologiu, prinesenú z Albánskych hôr cez Balkán, rumunské Karpaty a cez karpatoruskú oblasť na Slovensko. Na lietavskom panstve nebolo osobitných valaských obcí. Lietavskí valasi boli nájomní ľudia, pôvodom z Oravy, z okolia Likavy, alebo zo Spiša. Starodávne osvedčené spôsoby zužitkovania vysoko položených horských pastvín s drobnou trávou pomocou salašníctva zavedené bolo už dávno, ale historické doklady o zamestnaní valachov na lietavskom panstve vyskytujú sa len od roku 1530. Vtedy bolo do účtu zaznačené, že „orawski walachi“ dostali od lietavského úradníka 5 florenov ako výplatu za mzdu. Roku 1539 lietavský úradník zaznačil, že „dal som w patek pred swatim Jirzikem walachovi czo chodil do Spisse na cestu 1 fl“. Podobne dal „walachom w ten czas 3 fl“. Roku 1543 býva vo Frývalde valach Urban, v Malej Čiernej valach Matúš. Roku 1543 dal úradník „Maťovi walachowi 25 denaru. Tiež den dal sem walachom“ výplatu. V deň sv. Michala „dala se walachom výplata... 1545 o Hromnicích dalo se walachom piwných peniaz“ každému po 2 fl. Roku 1544 „Ondrej walach prigel na službu“, ďalej „walachowi z Oravy za ostrohy 5 fl“. Počet valachov, zamestnaných na lietavskom panstve, bol 6 - 7, pri nich 2 - 3 pachoľatá ako pomocníci (honelníci). Roku 1539 zámocký úradník „dal pacholaty czo barani pase 10 d“.274
Chov oviec a s ním salašníctvo na lietavskom panstve prekvitaly do 18. storočia. Úpadkom hradov nastal úpadok aj hradných panstiev, pritom aj chovu oviec. Roku 1708 malo lietavské panstvo len 96 kusov oviec. Boly to hlavne ovce, sosbierané od poddaných v rámci plnenia urbárskych povinností, i to len od chudobnejších sedliakov, lebo bohatší sa vykúpili peniazmi.
O chove kôz na území Lietavského hradu do 18. storočia niet nijakých účtovných zpráv. V účtoch a inventároch zo 16. a 17. storočia o kozách niet spomienky. Vtedy sa chov kôz po celej krajine veľmi obmedzoval preto, že škodily lesom. Prvé stopy po kozách sú v účtoch zo začiatku 18. storočia. Zdá sa, že chov kôz bol len vtedy zavedený a medzi sedliakmi sa tiež asi vtedy ujal, rozšíril. Chov kôz súvisí s rozmnožením počtu obyvateľstva a so zmenšením na jednu dušu pripadajúcej výmery poľnohospodárskej pôdy. Koza pri svojej nepatrnosti a skromnosti ľahko sa vychová pri takom gazdovi, ktorého pôda nevystačí na vychovanie kravy. Pravdepodobne toto je príčina toho, že koza sa zjavuje v osadách Lietavského hradu len od začiatku 18. storočia, keď kolonizačný ruch pre nedostatok pôdy prestal, keď zaberanie nových pozemkov pre účely poľného hospodárstva bolo zastavené a chudobné obyvateľstvo, nemajúce svojich pozemkov muselo si zaopatriť skromné, nenáročné kozy ako náhradu za kravy.
Ošípané boly dôležitým predmetom chovu domácich zvierat. Začiatok chovu ošípaných na území Lietavského hradu siaha do doby, keď tu boly ešte rozšírené dubové lesy. Na to poukazujú zápisy o chotárnych sporoch z roku 1550, keď Kostkovi ľudia vtrhli do porubských a kunerádskych lesov a odtiaľ „14 saginatos porcos jobbagionibus Pauli Praznowecz ex iisdem sylvis abigi et auferi curaverunt“.275 V druhej polovici 14. storočia založená osada Svinná tiež poukazuje na chov ošípaných.
Ošípané alebo svine v starých listinách prichodia pod menom porcus, braw a swine. V 16. storočí a predtým nebol o nich vedený nijaký odpočet. Ale od roku 1604 uvedené sú už „rationes porcorum“ čiže „poczet swin nadwornych a prasiecz“. Roku 1604 je zaznamenané, že „pro castratione porcorum in allodiis datum den 52“. Ďalej roku 1621 poznačené je, že „od mysskowania drobného dobytka“ vydali denárov 45. Roku 1604 bolo svíň 84. Príplodok toho roku bol 36 kusov. Skapalo 15 kusov. Roku 1621 bolo už 111 svíň, k tomu príplodok 50 kusov. „Poczet swin zomrelých“ bol 31 kusov. Okrem toho „poczet brawuw krmnych No. 48“ a to „v mageroch, v zamku, v mlynech panských a rychtárskych“. Richtári (šoltýsi), keď maly mlyn, povinní boli podľa urbárskych zvyklostí od každého mlyna ročne vykŕmiť jedného brava alebo zaplatiť 5 fl ako náhradu. Svine a bravy do neskorej jesene sa pásly v lesoch dubových a bukových, v zime sa vykrmovaly ovsom. V roku 1621 „na wykrmowany brawuw“ vydali 69 lukien ovsa. Kŕmenie bravov robilo sa prevažne pri mlynoch, kde pri výrobe múky vzniklé odpadky sa veľmi dobre daly zosohovať. Na opatrovanie svíň v majeroch boli ustanovení „svinári“ s ročnou mzdou 4 fl 40 den, plus odev a obuv. Mäso bravčové sa vyúdilo v údiarňach, špeciálne na to zariadených a tým sa získala slanina a šunky. O klobásach a podobných výrobkoch niet zpráv. Roku 1604 bolo v zásobe 78 kusov slaniny. Tieto kusy podľa vtedajšej i dnešnej terminologie nazývaly sa pôltami. Tak roku 1621 „poczet slanyny wedle inwentaru - prigal z brawuw celich No. 23 czinicich puoltuw No 45“ a tak sa účtovaly aj vydané „puolti slanyn“. O rozmeroch manipulácie s bravčovým mäsom podávajú obraz záznamy, podľa ktorých roku 1604 prijali 78, vydali 16 pôltov slaniny. Roku 1621 prijali 205 pôltov, vydali 144 pôltov. Šunky údili tiež vo väčšom množstve. Roku 1604 bolo 21 kusov, výdavok len 2 kusy. Roku 1621 však „poczet szolder“ bol 110 kusov, „widawok ssolder“ 76 kusov. Je zaujímavé, že na šunky vtedy spracovávaly sa len zadné stehná bravov.276
Choroby a nákazlivé nemoce u dobytka liečily sa primitívnym spôsobom. Na ten cieľ kupovali rozličné rastliny, a to hlavne v banských mestách Slovenska a v Tešíne. Roku 1621 „na sírku a bobky do mayerow, dobytku na lekárstwie, vydano 36 den.“277
Hydina Časť urbárskych dávok skladala sa z naturálií. Medzi naturálnymi dávkami oddávaly sa zemepánovi aj sliepky. Chudobnejší sedliaci alebo komorníci, nemôžuci zaplatiť svoj urbársky poplatok v peniazoch, platili sleipkami, kurencami. Roku 1544 v Konskej miesto peňazí „kurzat dali za 63 den.“ A druhý raz tiež „kurzeniecz dali za 17 den“.278 Je zaujímavé konštatovať, že husi, ktoré v starých urbároch boly predmetom naturálnych dávok, v 16. storočí nechovaly ani v zámockých majeroch, ani na sedliackych osadlostiach. Príčina toho akiste bude tá, že zemepán kvôli ochrane rýb a v prospech rybničného hospodárstva, ktoré vtedy v tomto kraji bolo na vysokom stupni vývinu, nedopúšťal chov husí a kačiek, nepriateľov rybích ikier a rybnej násady.
Hydina sa dochovávala vždy vo veľkom množstve, tak na panských majeroch ako na sedliackych osadlostiach. Do hydiny sa počítaly husi, kačice a sliepky. Tieto drobné domáce zvieratá v starých záznamoch prichodia oddelene podľa druhov, alebo pod kolektívnym názvom „illes“ alebo „hyd“, dnes hydina alebo v nárečiach drôbež. Hydinu pásli alebo ju kŕmili ovsom. Roku 1604 stojí „exitus avanae - anseribus saginandis - gallinis et anseribus“ atď. Alebo roku 1621 „na kuchynské husy, kapuny a slepice pres rok se widalo owsa 10 luken“ atď. Kačice neboly predmetom urbárskych dávok. Kačice sa dochovávaly v majeroch vo vlastnej režii. Roku 1607 bolo v majeroch všetkých kačíc len 9. To dokazuje len veľmi skromný chov. V Bytči, Lietave a vôbec pri domácnosti Thurzovcov roku 1604 sa v kuchyniach minulo 1291 kusov hydiny, roku 1621 sa minulo 1963 kusov hydiny a 8077 vajec. Sedliaci v rámci svojich urbárskych povinností museli dodávať do zámku značné množstvo hydiny. Tak roku 1604 dodali 120 husí. 358 kapúnov a 269 sliepok; roku 1621 dodali 191 husí, 488 kapúnov, 442 sliepok a 2270 vajec. Urbárska povinnosť odvádzať hradnému panstvu „illes“ čiže „hyd“ donucovala poddaných chovať primeraný počet hydiny už od samého začiatku vstúpenia do urbárskeho pomeru. Dodávka hydiny v 17. storočí sa postupne redukovala a zamieňala sa peniazmi. Podľa tereziánskeho urbáru boli sedliaci povinní odovzdávať ročne 170 kapúnov, 270 sliepok a 1571 vajec. To však neoddávali v naturáliách, ale v peňažnej protihodnote. Urb. zákon z roku 1836 vypovedal, že povinnosti poddaných platiť zemepánovi dávky a poplatky „ze wčelních rogou, barancou, kozlát, z hydu, wagec, telgat, masla na budoucne prestanou“.279
Včelárstvo bolo zavedené pravdepodobne už od začiatku osídlenia lietavského kraja. Podnet pestovať včely dávala cirkev, lebo pri náboženských obradoch potrebovaly sa voskové sviece. Vosk všeobecne bol zavedený ako hodnotná látka, často i ako platidlo. V 17. storočí aj predtým zavedený zvyk odovzdávať vosk pri plnení rozličných príspevkov, pokút a dávok bol iste pôvodu staršieho. Cechové artikuly podávajú o tom najlepšie svedectvo. Aby som nemusel ísť ďalej, pripomínam len cechové artikuly súkenníkov v Beckove z roku 1622, podľa ktorých každý priestupok proti cechovým pravidlám trestal sa rovnako peniazmi a voskom. Podobne pokračoval i cech mäsiarky v Rajci, predpisujúc, že „ktory by se chtel do nasseho cechu prypsaty, da achtel pywa a wosku libru jednu, item každoročne po štvrtce wosku“ atď.280 Týmto príkladom má byť preukázané len to, že dôvody pre pestovanie včiel boly mnohé a dôležité, výrobky včelárstva maly určitú hodnotu a tým sa objasňuje skutok, že včelárstvo dostávalo niekoľko podnetov k vývinu. Pre obvod lietavského panstva najstarší doklad na včelárstvo je záznam zámockého úradníka z roku 1543, keď tento „dal za dwa kbely na med 6 den“.281 Ale z toho zápisu nemožno vyvádzať vývody na spôsoby a rozmery včelárstva. Aký-taký obraz o včelárstve môže sa utvoriť z účtov roku 1604. Vtedy boly panské včelíny pod zámkom, v majeri trstenskom, bitarovskom, bánovskom a rajeckom. V každom boli včelári (alveatores), poverení opatrovaním klátov včelných. Podzámocký včelín bol najväčší, v ňom bolo „wczyel klatow No 26“ a včelár mal plat 12 fl do roka. Druhý bol trstenský včelín, tam bolo „wczyel klatow No 7“ a včelár i tu mal plat 12 fl na rok. Bitarovský a bánovský včelári mali len po 3,50 fl, a rajecký len 2 fl, čo dokazuje, že v týchto posledných troch bolo včelárstvo celkom nepatrné. Med sa obyčajne hneď spotreboval, preto v inventári z roku 1607 bolo „medu topeného sudky No 3“. Vosk sa upotrebil na výrobu sviec. Ale vosku toľko nebolo, koľko sa voskových sviec spotrebovalo vo všetkých miestnostiach panstva cez rok. Vosk sa musel dokupovať. Roku 1621 „za wosku funtow No 9 1/2 po den 31“ - na inom mieste „za wosku funtow No 30 po den 48“.282
Včelárstvo v režii časom prestalo. Namiesto toho povolené bolo sedliakom držať včely za určitý poplatok. Tak roku 1709 platila sa „decima apum ab alvearibus 24 per den 10 constituit fl 2 den 40“. Tento poplatok však prestal roku 1826, keď bol zákonom zakázaný. Podlužnosti zo Wčelních rogou atď. na budaucne prestanou.“283
Uvedené doklady dosvedčujú, že chov domácich zvierat bol v tomto kraji od samého začiatku kolonizácie v plnom prúde, a to na panských majeroch tak, ako i na osadníckych osadlostiach. Dobytok bol hlavnou a podstatnou složkou sedliackeho hospodárstva, to bol jeho jediný majetok, keďže zem nepatrila jemu a dom tiež nebol jeho vlastníctvom. Preto sa v slovenských krajoch rozšírilo slovo statok miesto dobytok, lebo sedliakovi v dobe poddanstva dobytok bol jediným statkom, majetkom. Keď nemal zrna alebo peňazí, platil svojím statkom.
Produkty chovu dobytka boly: mäso, kože, vlna, mlieko a mliečne výrobky, vajcia, vosk a med. Mäso a mäsité výrobky šly do kuchyne. Roku 1621 „na kuchyniu prez rok zabito dobytka rožného No 29, tielat No 16, oviecz No 237, prasat No 18, husí No 371, kapúnov 718, sliepok 874, wajecz No 8077“. V kuchyniach nespotrebované mäso nasolené alebo vyúdené sa odložilo. Tak bolo roku 1607 v zámku odložené „mesa udleho centow 15 funtou 50... ssoldrovin jinak lopatek brawczowych No 52“.284 Kože sa spracúvaly buď v majeroch, buď sa odovzdávaly na spracovanie rajeckým kožkárom. Roku 1539 dal úradník „Rakovi Marczinowi czo wisprawowal kossky 1 fl“. Inokedy zas tomuže „Marczinovi czo kossky wirobil kozlecze a barane 25 den.“ Roku 1544 „prodalo se ssewczom rayeczkym kože za 7 fl.“ Roku 1621 bolo „koži welikých 159, za penjze sa predalo 70, kožj telecích 102, za peníze predato 79; koží baraních 1455, za peníze predaté 757“, ostatné spotrebované boly na panstve.285 Za Thurzovcov namiesto masla a tvarohu sbierala sa hydina, vajcia, kŕmené voly a kravy. V dobe tereziánskeho urbáru maslo znovu prišlo do módy a vtedy na lietavské panstvo z každej urbárskej rale dávalo sa po jednej holbe topeného masla (čo zodpovedalo asi 3 holbám od každej osadlosti.) Ale zákon z roku 1836 vyberanie hydiny, vajec a masla zakázal. Bryndza ako výrobok salašníctva mala na lietavskom panstve značný obrat. Roku 1621 vyrobené bolo 9 centov a 20 funtov bryndze, z toho v kuchyni panskej sa spotrebovalo 5 centov a 13 funtov, ostatné sa rozdelili valachom, úradníkovi atď. Z ovčieho syra robili aj oštiepky (casei rubri) a irné syry (fromagia).287 Ovčia vlna sa nespracúvala doma, ale sa predávala obyčajne rajeckým súkenníkom. Už roku 1543 sa píše, že „prodala se wlna prvosenna za 15 fl“. Roku 1544 „predalo se widieczkey wlny sukenikom rayeczkym za 4 fl 25 den“. Podobne to bolo i roku 1621. „Z strížení stada panskeho na yar i na jesen mel wlny centy 2 funtov 99, kteru za penize prodal.“ Namiesto toho potom „Sukna hrubého kupil postawow No 35, ktere na zaodení žebrakuow, czeledí magerskej y na gine weczy sa zeszlo“.288
Tieto značné rozmery hospodrástva v 17. storočí postupne upadaly, takže na začiatku 18. storočia zostaly z toho len slabé stopy. Roku 1709 vyrobilo sa len 5 1/2 centa bryndze. Vlny bolo len 60 funtov, masla len 10 holbí. V Ďalších rokoch sa i to stále redukovalo, až majere celkom prestaly a urbárske povinnosti neplnily sa viac in natura, ale odovzdávaly sa v peniazoch do roku 1848.289
F.) Poľovačka, rybolov, rybničné hospodárstvo.
Poľovačka a rybolov patria medzi najstaršie zamestnania človeka, ale i medzi najstaršie pramene výživy vôbec. Obyvateľstvo Slovenska na začiatku historickej doby, keď bola ešte hojnosť pralesov a neosídlených krajov, keď bola ešte i hojnosť zveri, tiež sa živilo hlavne z poľovačky a rybolovu. Pri príležitosti organizácie krajiny v rámci Uhorska na podklade rímsko-kresťanského práva a podľa feudálneho systému hospodárenia bolo právo poľovačky a rybolovu upravené tak, že sa robil rozdiel medzi tými, ktorí boli uznaní za pánov zeme a tými, ktorí boli deklarovaní za ich poddaných. Pri tomto systéme hospodárskom bola pôvodne voľná a každému prístupná poľovačka obmedzená pre určité vrstvy obyvateľstva. Podobne to bolo i s rybolovom. Poľovačka a rybolov staly sa takzvanými kráľovskými právami (regáliami). Kráľ udeľoval toto právo veľmožom a obmedzoval ho poddaným. Spôsoby a miera obmedzenia poľovného práva a rybolovu na území, ktoré je dnes známe pod menom severného Slovenska, najlepšie sú opísané v listine uh. kráľa Bélu IV., vydanej obyvateľom Liptova roku 1265. Nakoľko tieto predpisy vydal panovník, teda kompetentná osoba, boly smerodajné pravdepodobne aj pre iné kraje, nielen pre sám Liptov, a keď i neboly všeobecne platné, mohly byť pokladané za direktívy aspoň v krajoch susedných s Liptovom, v krajoch severoslovenských. Podľa týchto predpisov poddaný ľud nesmel poľovať na jelene, divé bravy, divé osly a na mladú zver inde, len v takých lesoch a na takých miestach, ktoré im vyznačil zástupca panovníka. Kuroptvy chytať nesmeli nikde. Na srnce a zajace mohly poľovať voľne. Povolené im bolo poľovať na všetky druhy zveri so všetkými osídlami, lákadlami a vábcami v lesoch, ktoré im vyznačili. Medzi určitými hranicami položil zástupca kráľa - comes (župan) znaky, označujúce, pokiaľ smú poľovať.290
Tieto a podobné predpisy, resp. v nich vyjadrené zásady s väčšími alebo menšími zmenami, prispôsobenými miestnym okolnostiam, používaly sa dlhé storočia pri úprave poľovného práva v medziach urbárskeho pomeru. Úprava poľovného práva nemohla byť iná ani v lietavskom kraji. Páni hradu vyhradili si určité druhy zveri a určité poľovné revíry pre seba. Pretože sám zemepán, majúci viac hradov, zriedkakedy prišiel k tomu, aby vymienenú poľovačku v potrebnej miere naozaj uskutočňoval a využitkoval, poveril svojho zástupcu alebo úradníka, aby poľovné právo pre neho hájil, alebo za neho vykonával, za čo mal odovzdať pánovi dojednané množstvo odstrelenej zveri. Ale poľovné revíry v nedohľadných lesoch boly také rozsiahle, že ich nielen sám zemepán a jeho rodina, ale ani jeho zástupcovia a úradníci nemohli úplne využitkovať. Preto bolo zavedené, že v tých úsekoch panstva, kde bola kolonizácia v prúde, honitbu v rámci plnenia urbárskych povinností boli povinní vykonávať osadníci pre zemepána. Teda právo zostalo zemepánovi, ale praktický výkon poľovačky ako fyzická práca prešiel na poddaných. Pod menom uznania poľovného práva poddaní boli povinní odovzdávať zemepánovi určitý počet zveriny, ktorý bol zapísaný do urbáru ako dávková povinnosť. Pre zemepána vyhradené zostaly len určité revíry, hlavne východné časti lietavského kraja, rozprestierajúce sa na stráňach Fatry, ktoré z poľovného ohľadu boly najlepšie. Kým Bebkovci a Zápoľovci boli pánmi Lietavy (1360 - 1529), poľovné pomery sotva boly usporiadané, lebo Bebkovci a Zápoľovci mali mnoho hradov, teda i poľovných revírov mali neprehľadný počet, preto pri vtedajšej extenzivite hospodárstva na hradných panstvách o racionálne zosohovanie zveri nemohli sa dopodrobna starať ani oni sami, ani ich zástupcovia. V 14. a 15. storočí bolo zveri vždy viac, než sa stačilo zabiť a zjesť. V dobe Zápoľovcov na lietavskom panstve bolo len 50 obyčajných osadlostí, čo znamená značný úpadok panstva so všetkými jeho složkami, teda i s poľovačkou. A keď hradná posádka, bezmála 300 osôb, mala povolené dopĺňať svoje zásobovanie korisťou z poľovačky, vykonávanej v okolitých lesoch, tak také povolenie znamenalo poľovníctvu len škodu. Ale i sedliaci veľmi chodili za zverou. Bol to všeobecný zjav, ktorým sa zaoberal už § 18 čl. V zákona z roku 1504, konštatujúci, že sedliaci zanedbávajúc obrábanie pozemkov, vrhajú sa na poľovačku, preto sa im zakazuje usmrcovať jelene, daniele, zajace, diviaky, bažanty a kuroptvy pod pokutou 3 fl.291 To dalo právu honitby nový podklad.
Na lietavskom panstve zlepšenie poľovných pomerov nastalo pravdepodobne až vtedy, keď pánom lietavského kraja sa stal Kostka, teda na začiatku 16. storočia. Kostka, nemajúc viac hradov ako Lietavu a susedné Strečno, po obsiahnutí donácie na ne, venoval sa zveľadeniu týchto hradných panstiev, v tom i poľovačky a rybolovu, aby mu prinášaly primeraný osoh. Opateru zveri sveril na „myslivcov“. Z účtovných záznamov z roku 1539 a nasledujúcich rokov vysvitá, že poľovné otázky sverené boly nejakému Lieskovskému, pravdepodobne šoltýsovi, pochádzajúcemu z oravského Liesku. K roku 1539 je zaznačené, že úradník dal „Lieskowskému kdy chodil na hon do Raycza 25 den“. Roku 1543 „Frývaldskému za trzi kuny sa vyplatilo 2 fl 20 den.“ Ďalej roku 1544 „dalo se mysliwczowi na boty 30 den“.292
Topografické názvy, majúce vzťah k poľovačke, sú v lietavskom kraji veľmi zriedkavé a všeobecne známy je len vrch Srnák, vyzdvihujúci sa nad Trsteným. Poddaní mali povolené poľovať pod podmienkou, že pod menom uznania zemepánskeho práva odovzdávali do zámku časť zveri, najmä však kožušinu kožušinovej zveri. Počet povinných kožiek bol stanovený v urbári. Lietavskému hradu poddané dediny maly dodávať kunie kožky. Rozumie sa, každá dedina nemohla každoročne dodať dostatočný počet kuních kožiek, keďže pri takom rozšírenom love, aký sa mal podľa všetkých urbárov na Slovensku uskutočňovať, kuny musely by za krátky čas vyhynúť. Preto za Thurzovcov namiesto kuních kožiek bola predpísaná peňažitá náhrada, ktorá mala byť odovzdaná hradnému panstvu. Roku 1604 dediny Višňové, Trnové, Babkov, Brezany, Podhorie, Bánová a Lúčka, teda dediny, kde lesov bolo už pomerne málo, a chytanie kún bolo temer vylúčené, za nedodanie kuních kožiek zaplatili úhrnom 9 fl 78 den. Iná obec zasa za nedodanie jedného zajaca platila ročne 12 den. Roku 1621 tie isté obce platily za kuny 18 fl 30 1/2 den, iná obec za jedného zajaca 12 den.293
Na lietavskom panstve na poľovačku, zdá sa, nekládla sa veľká váha, lebo v listinách, vzťahujúcich sa na toto panstvo, o poľovačke je veľmi málo zpráv. Je to asi preto, že otázka poľovačky bola všeobecne regulovaná zákonom, teda nielen zákonom z roku 1504, ale i zákonom neskorším, najmä zákonom čl. XXII z roku 1729, ktorý obnovil zákaz sedliakom poľovať. Podľa toho bolo zakázané sedliakom i všetkým do radov šľachty nepatriacim osobám a cudzincom poľovať a držať psov. Oproti tomu šľachticom a zemským pánom povolené bolo voľne poľovať na svojom i na cudzom pozemku s povolením majiteľa. Zákaz sedliakom poľovať obnovený bol v tereziánskom urbári z roku 1767, podľa ktorého žiadnemu sedliakovi nebolo dovolené nosiť zbraň a držať poľovných psov pod pokutou 3 dni nútenej práce. Podobne i zákon čl. XXIV z roku 1802 opakoval, že poľovné právo vyhradené je len pre šľachtu, sedliactvu je zakázané.294 Konečne v urbárskom zákone z roku 1836 je znova zdôraznené, že „prawo polowaczky, rybarstwa a wtačnictwa poddaným neprislucha pod pokutou kontrabandy“. Tento stav nebol zmenený ani zákonom o zrušení poddanstva, pretože takzvané menšie regálne práva, medzi ktoré patrila i poľovačka, zostaly v platnosti dovtedy, kým ich neupravili novými zákonmi. Tento stav sa udržal až do vydania zákona čl. XX z roku 1883, podľa ktorého poľovné privilégiá šľachty prestaly a právo poľovačky spojené bolo s vlastníctvom pôdy, prípadne aj s právom nájmu, bez ohľadu na sociálny stav majiteľa.
Rybolov patril tiež do kategórie menších regálnych práv. Rybolovné právo spojené bolo s vlastníckym právom na ten pozemok, cez ktorý pretekala rybná voda. Sedliaci - ako vieme - pred zrušením poddanstva neboli vlastníkmi pozemkov, na ktorých hospodárili, preto im nepatrilo ani právo rybačky. Regálne práva udeľoval panovník len šľachte, zemepánom. Tak bola voda Rajčianky a jej prítokov rezervovaná pre hradných pánov.
Rybničné hospodárstvo na lietavskom panstve, zdá sa, pestovalo sa dokonalejšie než poľovníctvo. Spomínajú sa už rybníky v dobe Zápoľovcov. Kostka, ktorý pozdvihol hospodárstvo lietavského panstva, zveľadil i rybárstvo. Roku 1539 Kostka držal už rybnikára a niekoľko rybárov na svojom panstve. Roku 1544 rybnikár predal „ryb 6 kop, kopa po trzech zlatych bez 1/6 uczyni suma 17 fl“. Ďalej „foytovi krasnianskemu za hlawatky 5 fl“. Potom opäť „dal foytovi krasnianskemu 2 fl od hlawatek. - Rybikarzem 3 fl. - Rybnikarzi za dwa týdne 90 den“.295 Potom Rybná v Ďurčinej a druhý, tiež Rybná, za Frývaldom ukazujú na dávnu minulosť rybnikárstva. - Thurzovci pokračovali vo zveľaďovaní rybničného hospodárstva. Okolo roku 1589 bolo na lietavskom panstve asi 32 rybníkov, v ktorých sa pestovaly kapry, šťuky a karasy. Pstruhové rieky a potoky boly: Lietavka, Bystrička, Porúbka, Frývaldka, Kunerádka a Žilinka.296 Po vydelení prényiovskej časti z komplexu panstva prešlo i niekoľko rybníkov do rúk Prényiovcov, mnohé drobné rybníčky boly zrušené a namiesto toho všetkého utvorené boly dva veľké rybníky, jeden sa menoval nižný rybník, druhý chyžný. Z nižného rybníka roku 1604 vybrali 1840 kaprov, 10 kusov šťúk a 2280 kusov karasov; z rybníka chyžného vybrali 4764 kusov kaprov a 96 kusov šťúk... Roku 1621 vybralo sa zo všetkých rybníkov kaprov 4650 kusov, šťúk 685 kusov, karasov 480 kusov. Z tých údajov sa môže utvoriť obraz o rozmeroch thurzovského rybnikárstva. Poznamenávam, že pritom sa ryby aj kupovaly. Tak napr. roku 1604 je zaznačené, že sa v Žiline od Poliakov kúpilo šťúk 60 kusov (kopaˇ. Haringy čiže solené ryby sa kupovaly v Tešíne a potom sa predávaly v panských krčmách. Plat rybnikára bol na rok 9 fl. Okrem toho odev a obuv.297
V 17. storočí, hlavne v dobe protireformačných nepokojov, rybničné hospodárstvo veľmi upadlo. Draškovič, direktor lietavského panstva, roku 1672 nútený bol urobiť opatrenia proti vzmáhajúcemu sa ničeniu rýb. Vyhlásil, že nikto nesmie ryby chytať v rybných vodách a v rybníkoch ani pre seba, ani pre druhého, ani z poverenia druhého. Previnilci proti tomuto zákazu mali byť pokutovaní za každý priestupok pokutou 20 fl.298
Či toto nariadenie pomohlo proti rybolovným priestupkom, a či nie, o tom niet zpráv, ale je isté, že časom sa rybnikárstvo zredukovalo tak, že roku 1709 rybníky boly len v Bánovej, kde býval „custos piscinarum“.299
Právo rybolovu ako takzvané menšie regálne právo zostalo v rukách hradného panstva cez celé 18. a 19. storočie. Zrušením poddanstva sedliaci nezískali si právo na rybolov, lebo zákon z roku 1888, ktorý čiastočne upravil i rybolovné otázky býv. uh. krajiny, pripúšťa síce, že komu patrí breh, tomu patrí aj voda, ale § 3 a 4 zas umožnily bývalým zemským pánom, pokiaľ si zahlásili svoje staré rybolovné práva patričnej vrchnosti, užívať i naďalej slobodne toto právo v rozsahu, v ktorom ho užívali pred zrušením poddanského pomeru.
G.) Priemysel, remeselá.
Priemysel v stredoveku i potom ešte dlho záležal temer výlučne zo spracovania výrobkov poľnohospodárskych a s poľnohospodárstvom súvisiacich produktov, zostával vždy v skromných rámcoch domáceho, rodinného, alebo najviac cechového kruhu. Všetko sa robilo prevažne ručnou silou človeka-remeselníka pri pomoci celkom primitívnych mechanických pomôcok, jednoduchých strojov domácej výroby. Priemysel obmedzoval sa na výrobu produktov a článkov, zaokrývajúcich temer výlučne domácu potrebu, ktorá pri vtedajších skromných životných pomeroch bola celkom jednoduchá.
Za najstarší a v lietavskom kraji už od začiatku jeho kolonizácie zavedený priemysel možno pokladať priemysel mlynský, textilný a drevársky.
Mlyny. Pri založení každej osady bolo postarané o mlyn. Právo úžitku vody a postavenia mlyna patrilo medzi takzvané menšie regálne práva, ktoré v rámci donácie s udeleným pozemkovým majetkom, s hradným panstvom obyčajne prešlo na zemského pána. Zemský pán na určitých miestach sám dal postaviť mlyn. Panské mlyny boly pod Lietavským zámkom, v Bánovej, vo Frývalde, v Rajci a v Babkove. V ostatných dedinách bolo šoltýsom (richtárom) povolené postaviť mlyn, od ktorého šoltýs musel zemepánovi platiť uznávacie poplatky a dávky. Tak to bolo už roku 1350 v Konskej, kde Mikuláš Thyl dostal od zemepána právo mlyna. Vtedajšie mlyny boly obyčajne zariadené na 1 alebo 2 kamene. Roku 1539 zámocký úradník zaznačil, že „dworskemu dal na kamene mlinske 1 fl 75 den“. Zaujímavé sú výsledky mletia. Roku 1545 „dalo se žita do mlyna 27 luken, múky z toho 34 luken“. Druhý raz „dalo se do mlyna 7 luken a 1 korec, s toho múky 10 lukien“. Zas inokedy „dalo se do mlyna žita 15 luken, muky s toho 24 luken“. Ďalej „dalo se žita do mlyna do Raycza 14 luken 1 korec, z toho muky 20 luken“. „Dalo se do mlyna Frýwaldianskeho 5 luken žita, s toho muka 6 luken.“ V babčianskom mlyne zas zo 6 lukien žita vyšlo 8 lukien múky, druhý raz zo 4 lukien žita 5 lukien múky. Celkove - zo 79 lukien žita - vymlelo sa múky 107 lukien, priemerne z 1 lukna žita 1,35 lukna múky. Roku 1604 malo panstvo len 3 mlyny: pod zámkom, v Rajci a v Bánovej, každý po 2 kamene. „Mlyn banowsky o dwou kamenych ze vssym strogem.“ Vtedy dalo sa do mlyna žita (pšenice) 32 lukien, z toho vyšlo múky 44 lukien, čiže z 1 lukna zrna 1,375 lukna múky. Raži sa dalo 16 lukien 1 1/2 korca, z toho múky 213 lukien 1/2 korca, čiže 1 lukna zrna 1,25 lukna múky. V roku 1621 dalo sa zomlieť žita (pšenice) 155 lukien 1 1/2 korca, z toho múky 213 lukien 1/2 korca, čiže lukna zrna 1,372 lukna múky. Toto bol výsledok lepšieho mletia. Okrem toho dávali však mlieť zrno i na „podlejšie“, a to 262 lukien 1 korec zrna žitného, z čoho vyšlo 327 lukien 1/2 korca múky „podlejšej“, čiže na 1 lukno zrna 1,247 lukna múky. Jačmeň pri panstve zpravidla sa nemlel na múku, ale šiel na výrobu piva. Ani ovos pri panstve nemleli, ale spotrebovali na kŕmenie koní, svíň, hydiny. Sedliaci, pravda, mleli aj jačmeň i ovos. Roku 1699 panské mlyny pracovaly už len čiastočne. „Molendinum Rajeczense reparatum, Subarcense commodum, Bánfalvense vero ruinae proximum.“300
Pekárne malo panstvo od začiatku. Zaopatrenie zámockej posádky bez pekárne nebolo mysliteľné. Pekárov mohli držať i na zámockom území osadení šoltýsi - s povolením zemepána. Tak bolo roku 1350 povolené Mikulášovi Thylovi v Konskej držať pekára. Pekár sa spomína už v účtoch z roku 1539, ale bližších údajov o pekárňach niet. Len v inventárnom súpise hradu z roku 1607 spomína sa pekáreň a jej vnútorné zariadenie. „W pekarni: koryta welké 2, wal na kterem se chlieb waliel, sita huste 2, sita riedke 2, kotlík w kterem se woda hreje 1, tunka pre kwas 1, beczky dubowe prazdne 2, sudek gedlowy 1, korecz 1.“ Roku 1621 „k zámku Liethawa na budowania pekarne“ dovezené bolo drevo.301
Píly boly obyčajne zariadené pri mlynoch. Kde bol mlyn, zpravidla tam bola i píla. Píly teda sú takého starého pôvodu ako mlyny. Na lietavskom panstve boly píly v Rajeckých Tepliciach a v Rajci. Roku 1607 „we mlyne raieczkem bola pyla ze wsseckym strogem zuplna... Na Teplicich pyla ze wssetkym strogem zuplna“. Panské drevo pílilo sa nielen na panských pílach, ale i na pílach šoltýskych. Roku 1621 pre potreby panstva napílili na teplickej píle 1071 dosák, na píle rajeckej 859 dosák, na píle konskej a stránskej 200, úhrnom 2130 kusov. Časom píla v Tepliciach bola zrušená, vlastne preložená do Frývaldu.302
Šindle vyrábaly sa ručne. Najzručnejší šindliari a drevári vôbec boli obyvatelia Frývaldu a Fačkova. To dokazujú účty z roku 1539. Frývaldci za užívanie lesa platili šindľom. K roku 1544 je zapísané: „Frývald, ssindla dali na horu za 1 fl. - Item Frývald ssindel dali na horu swu za 1 fl. Frývald, wyrazí se za ssyndely czo dali na mlyn 2 fl“. Okrem Frývaldu i Ďurčina sa rozumela drevárskym prácam. Roku 1544 na Ďurčinu „wyrazi sa za ssindely czo dali na mlyn 39 den“. Poddaní boli povinní oddávať desiatok od šindľa. Keď panstvo nepotrebovalo šindeľ, dávku in natura prepočítalo na peniaze.303
Okrem šindľov a dosák vyrábalo sa z dreva ešte rozličné drevené náradie, čo dokazujú účty zo 16. storočia, kde sa platilo za „dwe recziczy, žleb, czo na Streczen wzaly, sanie, kady do mayera, mysy na zamek, kbely na med, wandliczku, umywaczku, dzbery, weyeczky, krhly, wedro“ atď. Z dreva sa vyrábalo drevené uhlie, potrebné v šmikniach, t. j. kováčskych dielňach. Drevené uhlie vyrábal „uhler“, tak menovaný roku 1539. Neskoršie roku 1621 je zapísané „uhliarom od paleny uhlia dal chlebowého žita lukien 3“.304
Z divej zveriny alebo z domácich zvierat pochádzajúce kožky a kožušiny zprvu vyrábaly sa doma po domácky, ale časom sa toho ujali odborníci-remeselníci. Koželužské remeslo vyvinulo sa hlavne v Rajci, kde garbiari, remenári a kožušníci pod kolektívnym názvom kožkárov (kožiarov) mali už od dávnych časov svoj cech. V Žiline roku 1580 bol cech koželuhov. Remeslo šlo dobre, lebo chov dobytka bol značný tak u sedliakov, ako i pri panstve. Roku 1604 úradník mal príjem koží: z veľkého rožného dobytka 44 kusov, teľacích 16, ovších a baraních 395 kusov. Roku 1621 „poczet koží welikych 159, poczet koží teľacích 102, poczet koží baraních 1455“. Rajeckí kožiari teda pri výrobe takého množstva kožiek mali dosť práce. Rajeckí kožiari rozumeli sa najmä do výroby červených kožiek, to bola ich špecialita a výrobná tajnosť. Roku 1604 sa účtuje „sutoribus Rajeczensibus pro cutibus rubris No 20 per den 33“. Kožu vyrobenú kožiarmi spracovali ševci a remenári. V Konskej spomína sa švec už roku 1350, v Podhorí 1383, v Trnovom 1397. Ševci roku 1473 mali svoj cech v Rajci a roku 1558 v Žiline. Roku 1544 „ssewczy z Faycza od stup“ platili urb. poplatok hradnému panstvu. Remenári spracovali kožu na konské postroje, sedlá. Roku 1621 baranie kože sa používaly „na delaní wreczek pro prach strelbowní“, na to bolo vydané remenárovi 10 koží. Ševci šili mnoho obuvi pre zámockú čeľaď, a to v rámci svojich urb. povinností, i za peniaze. Roku 1621 úradník „na ostatné try kantri dal udelat sskorni par 46, strewicz paruw 26“.305
Z vlny ovčej sa vyrábalo hrubé vlnené súkno. To bola zas špecialita rajeckých súkenníkov. Už roku 1543 je zaznamenané, že úradník dal „za sukno do Rajcza 2 fl“. Vlna na súkna sa spracovávala v takzvaných stupách i valchovniach alebo vaľkovniach. Boly zariadené na vodný pohon, preto súkenníci museli panstvu platiť za použitie vodnej sily peniazmi alebo výrobkami. Roku 1543 „znamena se przygem suken od rayeczkych sukenikow: o sw. Zoffigi dali 1 postaw, potom dali druhy postaw, o sw. Michale dali tež geden postaw, opet przynesli postaw geden“. Roku 1544 mali predpísané „sukeniczi z Raycza od stup“ platiť. Roku 1621 úradník „od stup saukeniczkych z Raycza prigal od sukenykow fl 11 den 25“. Tento poplatok sa platil i roku 1709 „a mola Fullonaria fl 3“ a platil sa až do zrušenia poddanstva. Jemnejšie súkno sa kupovalo v Tešine. Roku 1539 úradník „dal do Tessina na garmek na dwa postawy sukna 14 fl“.306 V Žiline roku 1569 bol cech súkenníkov.
Konopné a ľanové semeno upotrebilo sa „na tyssteny konopneho a lneneho olega“. Konopný a ľanový olej vyrábal sa v osobitných olejových stupách, alebo prasoch (lisoch). Konopné a ľanové stvoly po vymočení a otrepaní na trepačkách daly vlákna, ktoré sa sviazaly do kýt, doložených už k roku 1265 pod týmže menom.307 Konopné a ľanové kyty potom, položené na kúdele, daly priadzu (nitky), z ktorej sa na krosnách tkalo plátno. Výroba tkaniva, plátna, bola od najdávnejších časov temer v každom dome. Časom sa určité rodiny vo výrobe špecializovaly, vyvinul sa tkáčesky domáci priemysel. Roku 1604 a 1621 bolo na území lietavského panstva 10 tkáčov. Tkáči boli v Ďurčinej, Šuji, Konskej, Babkove, Podhorí, Brezanoch, Bytčici, Višňovom, Trnovom a Lúčke. - Po utkaní plátna nasledovalo bielenie. Bielilo sa na slnku pri stálom polievaní vodou. To bol domáci spôsob. Ale panstvo malo na tento účel „blaychi“. Roku 1621 vydané bolo drevo „na budowania blaychu k zámku Liethave“.308
Kováčske remeslo bolo tak rozšírené, že v každej dedine bol kováč. V Žiline roku 1559 bol cech kováčov. Železo sa kupovalo v Tešíne a kováči z toho podkúvali kone, robili klince, opravovali pluhy, vozy atď. Slovo kováč v účtoch r. 1539 a nasledujúcich písané je raz „kowacz“, inokedy „kovar“ alebo „kovarz“. Ich dielňa písaná bola „šmitňa“, dnes šmikňa. Zámocký kováč mal šmikňu v zámku. Roku 1607 zariadená bola takto: „w ssmitny mechy welké 1, nakowa velka 1, rohatina 1, sekacz 1, kladiwa 2, perlík 1, kliesste 2, utinek w klade 1, kropacz 1, kramle na mechoch 3“. Roku 1621 v jednom prípade sa kúpilo železa 7 1/2 centov, z ktorého „retezi syach 70, sekier No 14, motyk No 10, czakaniu No 7, se delalo“.309 Okrem toho sa vyrábaly šindľové a iné klince, podkovy, pluhové súčiastky a rozličné drobné železné veci, potrebné pri dome a v domácnosti.
V zámku bol aj puškár, ktorý mal na starosti udržiavanie a opravu zbraní, uložených v zámku. Puškár používal miestnosti a inventár kováčskej dielne. Roku 1539 úradník „dal Jirzikovy pusskarowy 10 den“. Puškár obyčajne mal na starosti ohňostrelné zbrane, zatiaľ čo pre meče, kopije, štíty, panciere a prilby určený bol osobitný mečiar. Roku 1544 sa spomína na Lietavskom hrade „meczírz“.310
Výroba piva bola tiež veľmi zavedená. O 14. a 15. storočí dát niet, ale v dobe Kostkovcov pivovarníctvo tu už prekvitalo. Celá úroda jačmeňa sa použila na varenie piva. Z jačmeňa v sladovniach vyrábal sa slad. Roku 1545 „dalo se geczmena na slad do Stránskeho 8 luken, z toho nahotovili sladu 10 luken. Dalo se geczmena do Konskej 5 lukien, sladu s toho 6 luken“. Z toho vysvitá, že 1 lukno jačmeňa dalo 1,23 lukna sladu. Roku 1604 spracovalo sa 304 lukien jačmeňa na slad, z toho vyšlo 380 lukien sladu, čiže 1 lukno jačmeňa dalo 1,25 lukna sladu. Roku 1621 použili na ten cieľ jačmeňa 519 lukien, z toho vyrobili sladu 648 lukien, čiže 1 lukno jačmeňa dalo 1,25 lukna sladu. - Pivo pomocou sladu a chmeľu vyrábalo sa v pivovaroch. Prvý záznam o „piwowarczom“ je z roku 1544. Zaujímavé sú záznamy z roku 1542, v ktorých „znamena se register piwny... warzil se o sw. Zoffigi geden war piwa 3 fiertle; dal se geden do konskeg a do Stranskeho, dal se druhy na Teplicze... dal se tretí do Byczicze... Znamena se prigem peniez za ty piwa za každy fiertel 3 fl, za achtel 2 fl... Znamená se wydani marczu, daly se trzi beczky marczoweho na ssynk, gedna beczka do Raycza, druha beczka do Konskej, trzetí beczka do Byczicze, magi dat za ty... geczmene...“. Podľa dát z roku 1604 bolo v panskom pivovare 61 varov, na každý var sa spotrebovalo 2 lukná chmeľu. Roku 1621 „wydawek sladu na wareny, na warow 72, po luken 1, suma 720... Mal waruw No 72, z každého po fertaloch No 5 poczytugicz uczyni fierteluw 360“. Aký bol inventár starých pivovarov, to ukazuje výkaz z roku 1607. Pod zámkom „w pywowary kotly welike 2, kotel menssy 1, kady malych Y welikych 13, dzber weliky 1, menšsie dzberíky 4, lyewy 2. Na sladowny sladu hotoweho cubuli 18 korce 2, w robote sladu cubuli 20, beczky prazdne 3, ľnoweho semena cor 3. W pinwicy u piwowara pywa fiertele 4, kadyczka 1, achtele prázdne 3, zamek 1“. Roku 1699 tento pivovar bol ešte v prevádzke. „Braxatorium cum aheno, cadis et reliquis accessoriis bene adaptatum. Ahenum est novum. Pro necessitate cerevisiae est cellarium...“ Varenie piva sa postupne redukovalo. Roku 1709 „ex cocturis cerevisialibus 1 1/2 provenerunt urnae 36, pro qualibet per fl 1, constituit fl 36“. V 18. storočí varenie piva na lietavskom panstve celkom zaniklo.311
Okrem uvedených remesiel a živností boli v obvode Lietavského hradu činní mäsiari, muríri, haviari, vápenníci a iní. Mäsiari sa spomínajú už roku 1350 v Konskej, 1388 v Podhorí, 1397 v Trnovom. Rajeckí mäsiari roku 1669 utvorili si svoj remeselnícky cech. Murári boli zamestnaní už pri stavbe hradu na začiatku 14. storočia. Od tých čias stále bol v pohotovosti určitý počet murárov, zamestnaných pri opravách, prestavbách a opevneniach hradu, ako i pri stavbách a opravách budov hradného panstva. Pri lámaní kameňa pre hrad a pri úprave hradnej skaliny boli už od začiatku zamestnaní takzvaní haviari. V účtoch roku 1539 „dalo se Ondrey Sowa hawyrzi 1 fl“ a roku 1544 sa opakuje „Ondrysowi hawirzi“... Roku 1607 bol u zámockého haviara tento inventár: „perlyky 2, powraz dluhy na kolowrate 1, kladiwek kterými skalu lamu 80, kože w kterých se kameni wen tahne 2“. Výrobu vápna pre potreby zámku a panstva obstarávali vápenníci. Vápenníci boli už od začiatku hradu zamestnaní pri panstve, ale v listinách sú spomenutí prvý raz len roku 1539, keď úradník „dal wapenníkom 2 fl“.312
Každé stredoveké hradné panstvo vôbec a tak i lietavské okrem uvedených remeselníkov muselo mať k dispozícii aj iných odborníkov pre vykonávanie zvláštnych prác okolo hradu, jeho zariadenia a pri udržovaní inventáru. Najmä to boli krajčíri, zámočníci, sedlári atď.
H.) Obchod a ceny.
Žilinsko-lietavským krajom prebiehala niekdajšia stará cesta, po ktorej sa v prehistorickej dobe pohyboval čulý obchodný ruch. Komunikačná čiara, vyvinutá údolím Váhu, rozvetvovala sa i do bočných údolí, najmä do údolia riečky Rajčianky, a prebiehajúc územím Lietavského hradu, prechádzala do údolia Nitry. Toto spojenie dalo podnet pre kolonizáciu žilinsko-lietavského kraja. Otvorením tejto oblasti pustil sa prúd kolonistov zo severu na juh, zo Sliezska, vtedy pomerne už preľudneného, do údolia Váhu, Lietavy, a do severných končín nitrianskej oblasti, vtedy ešte riedlo zaľudnenej. V tomto smere vyvinul sa i čulý obchodný ruch. Kultúrnejšia a ľudnatejšia oblasť sliezska stala sa dodavateľkou prebytkov obyvateľstva a priemyslových výrobkov do oblasti žilinsko-lietavskej a severonitrianskej. Ukazujú to historicko-etnografické okolnosti kolonizácie žilinsko-lietavskej oblasti, aj doklady, vzťahujúce sa na obchodné spojenie tohto kraja so Sliezskom. Je i prirodzené, že remeselníci, osadení v Žiline a v Rajci, šoltýsi, postavení na čelo poľnohospodárskych osád, a vojaci, umiestení na hrade ako posádka, udržovali i vo svojej novej vlasti spojenie so starou domovinou. Zprvu len nepriamo, od doby Kostkovej však už celkom určité doklady o tomto obchodnom spojení so Sliezskom podávajú veľmi jasný obraz o predmetoch obchodu, o tovaroch a o cenách. Roku 1539 je zaznačené, že sa chodilo „do Tessina na garmek“. V tomže roku úradník „dal do Tessina na garmek na dwa postawy sukna 14 fl“. Ďalej „dal Lysskowy do Tessina na sol 26 fl bez 8 den, na strowu 1 fl“. Roku 1604 „pro lupulis cub. 104 in Silesia fl 108... Pro pulveribus pixidiariis in Silesia fl 4 d 40... in Wendinna Silesiam pro pulveribus fl 4 den 68“. Roku 1621 úradník „krupy prodal w Tessyne korczuw 40 per den 84... Sliwky prodal takže w Tessyne korczu No 19 po den 69... Na 8 tuny harynkuw po sliezskych per 17 fl“.313 V Tešíne sa kupovalo i železo, železné výrobky, zbrane a sklené veci. S banskými mestami, najmä s Bystricou a Kremnicou, vyvinul sa tiež dosť čulý obchod. Tam sa kupovaly zlaté a strieborné veci, okrem toho všelijaké rastliny lekárske a voňavé. Veľmi živý bol obchodný ruch s mestami, kde sa rodilo víno. Panstvo malo právo výčapu vína, piva a liehu. Pivo a lieh vyrábaly sa doma, ale víno muselo sa dovážať z vinohradných krajov. Víno sa kupovalo v Modre, vo Sv. Jure, v Nových Zámkoch, v Ochtelnici a na Morave. Právo výčapu liehovín, patriace zámockému panstvu, čiastočne bolo postúpené poddaným za určitý poplatok, čiastočne sa vykonávalo v takzvaných panských hostincoch. Poplatky, plynúce od osád, kde panstvo nečapovalo víno ani pivo, činili v roku 1604 dovedna 722,50 fl. Za víno odpredané v hostincoch, za 7449 holbí (116,4 okov) utňržilo sa 1144,72 fl. Za pivo 312 fiertľov 1965,60 fl. za lieh 93,46 fl. Celkový príjem za liehoviny, včítane dávky z ušlého zisku výčapu, bol 3926,28 fl. Cena holby vína bola 10 den za novozámocké, 16 den za modrianske, 20 den za svätojurské atď.314 Vo vínových pivniciach hradu vždy boly väčšie zásoby vína. Tak na konci roku 1607 bolo v lietavských pivniciach 99 1/2 okovov rozličného vína.315 Pri domácnosti hradných pánov sa víno potrebovalo každodenne, ku každému jedlu, ba i mimo jedla. Pivničný majster viedol podrobné záznamy o vydanom víne. Na ukážku uvádzame záznam ku dňu 8. júla 1620: „Na frysstuk mladeg paneg 1/2 holby, na obed geg milosty panieg a mladeg panieg a kyssasonce 2 1/4 holby, k weczery geg mylosty panieg 2 1/4 holby“.316 Ďalej stojí: „pre jeho mylost pana czerweného vina 2 1/2 holby“ atď. Pri návštevách minulosa viac vína. V tých časoch hojné boly na hrade najmä návštevy hajdúskych dôstojníkov. V hradnej domácnosti za mesiac minulosa priemerne 1000 holbí vína, do roka 170 okovov čiže 85 hl. Ale „pre stuol gejich oswiecenosti“ roku 1621 sa minulo až 140 okovov (70 hl).317
Ostatné články a látky, ako súkno, plátno, kože, kožušiny, drevený tovar a iné podobné drobné veci, vyrábané v Žiline a v Rajci, kupovaly sa od žilinských, rajeckých a iných miestnych obchodníkov. Pri uvedených obchodných pomeroch vyvinuly sa takéto ceny.318
Roku 1539 „5 parow strewiku: 75 denárov, kone dwa: 40 fl, wino 50 hoľb: 1 fl 50 den, žleb drevený: 1 fl, dwa postawy sukna 14 fl, za wolka: 3 fl, kamenie mlynske: 1 fl 75 den.
Roku 1542 za každý zlatý 3 lukna geczmene.
Roku 1543 za 3 kuny: 2 fl 20 den, za dwa kbely na med: 6 den, za wandliczku, za umywaczku a za dzber: 8 den, za dzber: 3 den, za wedro: 2 den, za boty: 30 den, ryb 6 kuop, kopa po trzech zlatych bez 1/6 uczyni: 17 fl.
Roku 1544 za sedlo: 70 den, za konwiczi: 8 den.
Roku 1546 firtel piwa za: 3 fl.
Roku 1550 žitha 2 lukna za: 2 fl, žitha za 1 korec: 25 den, žitha 1 luk: 1 fl.
Roku 1604 1 tuna heringow: 24 fl, kopa (60) šťúk: 8 fl, kopa menších kaprov: 2 fl 40 den, korec jabĺk: 20 den, 1 lukno hrachu: 4 fl, 1 korec hrachu: 75 den, 1 funt bryndze: 7 den, 1 cent červených syrov: 7 fl (do 1 centa šlo 22 kusov), hruda syra: 25 den, holba masla od 12 do 28 denárov, 1 banka soli: 61 fl 25 den, malá holba vína: 8 den, malá holba novozámockého vína: 10 den, malá holba orešianskeho vína: 16 - 18 den, ale aj 20 - 24 - 26 den, malá holba vína modrianskeho: 16 den, malá holba vína svätojurského: 20 den, malá holba moravského vína: 13 den, fiertel piva: 6 fl 30 den, 1 lukno chmeľu: 1 fl, - teľa: 60 den, 1 den, fiertel piva: 6 fl 30 den, 1 lukno chmeľu: 1 fl, - teľa: 60 den, 1 hus: 10 den, 1 kapún: 8 den, 1 sliepka: 5 den, 1 zajac: 12 den, 1 ovca: 16 den, 1 baran: 1 fl 60 den, červená kožka, vyrobená: 33 den, kravské a volie kože kus po: 1 fl 30 den, teľacie po: 17 den, baranie po: 25 den, 1 funt ovčej vlny: 14 den, 1 cent valaskej vlny: 12 fl, 1 ríf plátna: 4 den, 1 kotol: 75 den, 1 cent železa: 2 fl 50 den.
Roku 1621: 1 tuna haringov: 24 - 36 fl (kupovali ich v Sliezsku po 17 fl), 1 kapor: 9 den, 1 korec krúp: 84 den, 1 korec hrachu: 75 den, 1 korec pšena: 1 fl, 1 korec jačmeňa: 33 den, 1 korec sliviek: 69 den, 1 holba masla po: 28 den, 1 funt topeného loja: 12 den, 1 funt červeného syra po: 7 den, 1 balvan soli: 56 fl, 1 malá holba ochtelníckeho vína: 14 den, 1 holba pastuchovského vína: 18 den, 1 malá holba orešianskeho vína: 16 - 18 den, ale i 20 - 26 den, 1 malá holba tokajského vína: 22 den, 1 malá holba sv.-jurského vína: 24 den, až 26 - 28 den, 1 fiertel piva: 6 fl 30 den, 1 veľká holba piva stála: 3 - 4 - 4 1/2 den, 1 kôň pre pána hradu: 32 fl, 1 vôl: 12 fl 50 den, 1 teľa: 50 den, 1 brav kŕmený 4 - 5 fl, 1 červená kožka vypracovaná: 33 den, 1 koža z vola: 2 fl 25 den, 1 teľacia kožka: 20 den, 1 barania kožka po: 27 den, väčšia barania kožka: 25 den, malá barania kožka: 10 den, 1 funt valaskej vlny: 10 den, 1 postav súkna: 3 fl, 1 postav súkna lepšieho: 6 fl., horšej kvality po: 3 fl, 1 lakeť súkna bieleho: 26 den, 1 lakeť súkna kamlikového: 27 den, 1 doska: 14 den, 1 kopa šindľov: 11 den, 1 koryto: 20 den, 1 drevená misa: 4 den, 1 plť: 1 fl, 1 súdok kolomaže: 70 až 99 den, 1 funt sírky: 13 den, 1 funt vosku: 31 až 48 den, 1 funt gleja: 18 den, 1 funt sanitry: 10 den, 1 cent železa: 3 fl 25 den, 1 sekera: 20 až 25 den, 1 motyka: 25 den, 1 čakan: 20 den, 1 pílka debnárska: 25 den, 1 oberučný nôž: 25 den, 1 topor: 23 den, 1 sekáč: 10 den, 1 kliešte: 8 den, 1 pozlácaná kopija: 1 fl 16 den, 1 prostá kopija: 28 den, 1 mušketa: 4 fl 50 den, 1 tulec hákovničný: 33 den, 1 bubon: 2 fl 75 den, 1 tanistra: 7 - 8 den, 1 pár škorní (čižiem), buotow: 33 až 60 den, 1 pár črievic (topánok): 25 den obyčajných, pre pána hradu však 36 den, 1 oblek: 4 fl, 1 tanier: 1 den, 1 voz: 2 fl 50 den, 1 sedlo: 1 fl 10 den, 100.800 šindľových klincov: 9 fl., 1 mlynský kameň. 1 fl 90 den, za osádzanie skla v zámku (práca a materiál): 11 1/2 d, 1 furmanská mzda na deň: 33 den, výroba 1 siahy reťaze, za prácu (bez materiálu): 25 den, výroba jednej sekery za prácu bez materiálu: 5 den, výroba jednej motyky za prácu bez materiálu: 5 den, výroba jedného čakana za prácu bez materiálu: 5 den.
Roku 1604 každý dukát zlata (zlatý peniaz) bol počítaný za 1 fl. 80 den. Roku 1621 každý denár rovnal sa 3 sliezskym grošom. 54 sliezskych zlatých činilo 58 fl 32 den. uhorských. Prepočet fl a denárov na dnešné peniaze môže sa vykonať porovnaním starej jednotkovej ceny ktoréhokoľvek tovaru, predmetu alebo článku s terajšou jednotkovou cenou tohože tovaru, predmetu alebo článku. Týmto spôsobom priemerná hodnota 1 den. kolísa medzi 5 - 10 Kčs a 1 fl 500 až 1000 Kčs (val. 1946).
Foto: Aleš Hoferek.
Úvodné slová.
I. Vznik a vývin panstiev ...
II. Význam hradov v ...
III. Pramene k dejinám ...
IV. Pôvod mena Lietavy.
V. Prehistorické osídlenie ...
VI. Začiatky hradu ...
VII. Majitelia Lietavy.
VIII. Podstata hradného ...
IX. Hospodársko-historický ...
NÁRODNÁ PRÍSLUŠNOSŤ
POPULAČNÉ POMERY
HISTORICKÝ VÝVIN
DôCHODKY PANSTVA