ZDRUŽENIE NA ZÁCHRANU
LIETAVSKÉHO HRADU
ZDRUŽENIE NA ZÁCHRANU
LIETAVSKÉHO HRADU
ADRESA ZDRUŽENIA: LIETAVA 222, 013 18 LIETAVA; Č.Ú.: 26 23 53 52 11 / 1100
KONTAKT : ĽUBOMÍR CHOBOT - 0905/515 330; BRANISLAV PIROHA - 0948/003472
chobot@hradlietava.sk
Hlavná strana  >  Historia  >  Národná príslušnost
HISTÓRIA
HISTÓRIA
NÁRODNÁ PRÍSLUŠNOSŤ OSÍDLENÉHO ĽUDU V DOBE
KOLONIZÁCIE LIETAVSKÉHO KRAJA
Ľud, ktorý sa osadil na území Lietavského hradu, prišiel so severu a severozápadu. V tých časoch, keď sa lietavský kraj zaľudňoval, bol sliezsky kraj už silne zaľudnený, miestami, na vtedajšie pomery, až preľudnený. Prebytky obyvateľstva razily si cestu na juh a juhovýchod, kde bolo nadostač voľných zemí, porastených pralesmi. Etnografický charakter, kolonizačné spôsoby presídlencov i rečové pamiatky svedčia, že do stredného Považia prenikala kolonizácia zo Sliezska, najmä z Tešínska. Podľa starej tradície aj vznik názvu Žiliny prezrádza smer kolonizácie. Rozšírené je stanovisko, že starý názov Žiliny Sylna a nemecký názov Sillein, vznikly z názvu praobyvateľov Sliezska, od Silingov, ktorí sa pravdepodobne prví osadili na okolí Žiliny. Koreň slova, z ktorého vznikol názov Lietavy, ako bolo vyššie uvedené, je asi starogermánskeho pôvodu, ako i pôvod názvu mnohých iných, na území Lietavy utvorených osád (Bitarová, Frývald, Šuja atď.). Je isté, že v hitorickej dobe kolonizácia žilinsko-lietavského kraja konala sa podla nemeckého kolonizačného práva. Žilina bola pôvodne zriadená podľa tešínskeho práva, toto však utvorené bolo z práva magdeburského. Kolonizačným centrom tohto kraja v 14. storočí bola Žilina, z ktorej sa „tešínske práva“ šíria na Považie, do Turca, ale i do pramennej oblasti Nitry.178 Bolo zvykom pokladať tieto, na nemeckom práve založené osady za nemecké. Paušálne sa predpokladalo, že z preľudnených nemeckých oblastí celé roje čisto nemeckých osadníkov prichodily do kraja, ktorý mal byť kolonizovaný. Také stanovisko už neobstojí. Veď bije do očí, že topografická nomenklatúra, používaná pri starovekých popisoch hraníc týchto obcí, založených na nemeckom práve, je slovenská alebo všeobecne slovanská, a nie nemecká. Už v 13. storočí vznikajú v okolí Žiliny a lietavského kraja osady čiste staroslovanského mena, aké sú „Teplucha, Warna“, ďalej „Budatyn, Hrychow, Byucha“ atď., hoci zaľudnenie a zriadenie osád v týchto krajoch šlo podľa nemeckého práva. Ďalej pri kolonizácii lietavského územia roku 1350, teda hneď na začiatku zaľudnenia tohto kraja, stretávame sa s osadou Kunská (Konská), ktorej meno ukazuje na slovanský pôvod, hoci šoltýsom, vojtom tejto dediny bol vtedy nejaký Thyl, človek nemeckého mena, ktorý predal šoltýstvo synovi nejakého Hebbranda, človeka s nemeckým menom. Roku 1388 dedina Podhorie, podľa mena pôvodu slovenského, zriadené bola na podklade nemeckého práva, ale tu figurujúce osoby (Mikuláš a Krisun synovia Wan-ovi) prezrádzajú pôvod staroslovenský. 1397 spomína sa Trnovo, dedina založená tiež podľa nemeckého práva, ale mena slovenského, ktorá by nebola mohla dostať taký názov, keby ju boli založili Nemci. V Rajci, podľa mena slovenskej osade, mal šoltýske práva, ktoré sú nemeckého pôvodu, nejaký Lamperth (Lambert), rodom azda Nemec, a jeho súrodenci, obdržavši šoltýstvo v susedných dedinách „Jasenov et Izbin“, ktoré maly korenné staroslovenské mená. Tieto dve osady podľa ich vtedajšieho názvu nemohly byť iného pôvodu než slovenského. Všetky okolnosti dokazujú, že tu pri zakladaní osád na základe nemeckého práva nešlo o zaľudnenie kraja osadníkmi nemeckej národnosti, ako sa to často tvrdí, nešlo tu teda o nemecký národ, ale šlo tu o nemecký kolonizačný systém, zavedený a osvedčený už dávnejšie v Nemecku a v krajoch, susediacich s Nemeckom. Tento kolonizačný systém uvádzali do života ľudia, ktorí boli v ňom zapracovaní. Oni boli odborníkmi v zaludňovaní nekultivovaných krajoch, podnikateľmi v prerobení prvotnej panenskej pôdy na kultúrne pozemky, majstrami vo svojom diele. Zemepán, obdržavší od panovníka neobývaný, pralesmi pokrytý, močiarmi zaliaty majetkový komplex, usiloval sa ho zosohovať. Na ten účel si najal podnikateľov, majstrov, ktorí pochádzali z krajiny, kde sa podobné premeny kultúr konaly už dávnejšie. Tým majstrom, podnikateľom, ako lokátorom, za ich prácu udelil zvláštne výhody, šoltýske výsady. Lokátor, majster, podnikateľ obyčajne bol pôvodu nemeckého, lebo tento systém práce a podnikania vyšiel z Nemecka a tam sa vyvinul najdokonalejšie. Avšak taký kolonizátor, lokátor, podnikateľ sám, bez pracovných rúk a síl si nedal rady. Na rúbanie porastov, odvodňovanie močiarov, reguláciu potokov, obrobenie zeme potreboval ľudský materiál, robotníctvo. Taký ľudský materiál čiastočne už bol na dotyčnom mieste, ale v stave prvotnom a podľa nových hospodársko-politických zásad ešte nezriadenom. Taký ľudský materiál po všetky doby dejín Európy v hromadnom množstve poskytovaly rozličné slovanské kmene. Šoltýs najal si takých starousadlíkov, v slovanských krajoch obyčajne Slovanov rozličnej národnosti na poľnohospodárske práce, ktoré bolo treba vykonať pri založení tej-ktorej osady. Len týmto spôsobom možno vysvetliť zjav, ktorý pri skúmaní kolonizačných pomerov stredoveku bije do očí, totiž, že i v osadách, ktoré založili ľudia zdanlive nemeckého pôvodu na základe nemeckého práva, topografická nomenklatúra v súvekých listinách je temer celá slovanská, poprípade slovenská, a nie nemecká. Často sa stalo, že na niektorom mieste už jestvovala dávnejšia, na mnohých miestach možno už prehistorická slovanská osada (o Rajci sa tvrdí, pravda, bez dokladu, že už roku 1102 mal kostol179, podľa toho bol by vznikol dávnejšie), ale tá na základe svojho prvotného stavu nemohla byť vpravená do nového hospodársko-politického systému krajiny. Aby sa taká osada mohla vpraviť do života nového poriadku, z hospodárskych dôvodov musela byť reorganizovaná na základe nemeckého práva, ktoré bolo vtedy v móde. Tak prišly do osady živly nemecké ako hostia (hospites) medzi staré korenné obyvateľstvo slovenské. Podobne sa mohlo stať, že niekde medzi starogermánske skupiny obyvateľov prišli novonemeckí odborníci kolonizačného diela. Títo zaviedli novému veku primeranú poľnohospodársku kultúru, nové remeslá, nové spôsoby obchodu a priemyslu a tým dali kraju nový ráz, priniesli nové odborné výrazy, názvy, ktoré - keďže Slováci takých nemali - rozšírily sa i medzi ľudom slovenským. Vyvinula sa tu pod záštitou zemepána symbióza príslušníkov dvoch národov, nemeckého a slovenského, ktoré sa vzájomne dopĺňaly. Rozumie sa, že sem privandrovaní majstri diela kolonizačného neboli vždy a bezpodmienečne Nemci. Ich umenie zakladania osád, ich znalosti poľnohospodárskej kultúry, ich zručnosť v remeslách osvojili si synovia slovanských matiek, stali sa podobnými majstrami a podnikateľmi ako Nemci. Nie je odôvodnené, ani s hitorického stanoviska spravodlivé, v zakladaní osád podľa nemeckého práva bezpodmienečne vidieť kolonizáciu nemeckú. Mohly byť aj čisto slovanské osady založené podľa nemeckého kolonizačného práva.
Už v tom kraji, z ktorého kolonisti lietavského územia pochádzali, v kraji sliezskom, bol v tých časoch nemecký živel len prímesom živla slovanského. Podobný zjav sa ukazoval i v kraji lietavskom, ale tu prímes cudzej krvi bol ešte slabší než v Sliezsku. Osady, ktoré v tomto kraji vznikly, boly temer bez výnimky založené podľa nemeckého práva, a predsa ich súčasné názvy a nomenklatúra ich okolia už od doby ich vzniku bola slovenská. Jedine Frývald, Bitarová, Šuja, Čičmany, možno i Fačkov zachovaly vo svojich názvoch pamiatku nemeckých prvkov v zakladaní dedín, hoci tak v dobe vzniku ako i potom, i teraz absolútna väčšina ich obyvateľstva bola a je slovenská. Slovenský živel vo väčšine bol tu už v 14. storočí. Konštatoval to roku 1381 kráľ Ľudovít vo svojej listine vydanej Žilinčanom, v ktorej zaistil s Nemcami rovnaké práva i „Sclavis“, čiže tu treba rozumieť, že Slovákom. V tej listine povedal, že v Žiline žijúci a zároveň i v okolí prebývajúci (Sclavi) Slováci sú vo väčšom počte ako Nemci.180
Zachoval sa soznam najstarších obyvateľov temer všetkých obcí lietavského územia. Tento soznam, vyhotovený roku 1543, podáva obraz rodinných mien asi 100 - 200 rokov po založení jednotlivých osád.181 Počet všetkých rodín v sozname uvedených je 315. Z nich tieto sú nemecké alebo na nemecký pôvod pripomínajúce rodinné men v Rajci: Sollys, Perma, Hanzík, Ssnaker, Laczman, Wynkler, Duss, Jaklow, teda 8 zpomedzi 78 rodín; v Bešeňovej: z 13 rodín 0; v Zbyňove: z 13 rodín ani jedna; v Konskej z 15 rodín 0; v Podhorí z 10 rodín 0; v Brezanoch: Hofer, teda z 5 rodín jedna; v Bitarovej: Gecz (Gotz), teda po 7 rodín jedna; v Stražove: Hofer, Mytan, teda z 9 rodín dve; v Bánovej: Hofer, teda z 8 rodín jedna; v Bytčici: Plyma, teda zo 16 rodín jedna; v Lúčke: z 5 rodín 0; v Ilovom: z 5 rodín 0; v Porúbke: Gecz, teda z 3 rodín jedna; v Poluvsí: Knap, teda zpomedzi 9 rodín jedna; vo Vyšňovom Hans Štrbaň a Hans Lorenczow, Jurek Niklow, teda zo 17 rodín 3 rodiny; v Stránskm: Mišo Bart, z 15 rodín jedna; v Porube: Matúš Gloczner, Matej Wurcz, Ján Paczuot, teda z 13 rodín 3 rodiny; v Kuneráde: Ďuro Puczul, Martin Ssnap, teda z 10 rodín 2 rodiny; v Kľačanoch: Matúš Grexa, z 5 rodín jedna; v Ďurčinej: Hans Miklass, Moys Alpar, Jokel Paul, Pavel Sswayn, z 11 rodín 4 rodiny; vo Frývalde: Jurek Weyss, Jokel Konswal, Jan Moczendl, Ondrej Mandl, Emrech zymerman, Jurek Artel, Albert Ssuster, Laczko Hos, Andrej Kraycza, zo 17 rodín 9 rodín; v Šuji: zo 7 rodín ani jedna; v Malej Čiernej: z 8 rodín ani jedna; v Lehote: zo 4 rodín ani jedna; v Babkove: Martin Buss, Ďuro Czebel, Mikuláš Milto, z 12 rodín 3 rodiny. Zo všetkých 315 rodín bolo nemeckých či vlastne na nemecký pôvod pripomínajúcich 43. Poznamenáva sa, že v každej osade hlava obce, obyčajne šoltýs označený bol takto: V Rajci Ján Foyth, v ostatných dedinách: Richtár Peter, Martin Richtár, Laczko Richtár, Mikulász Richtár, Jakub Richtár atď. Predpokladajúc, že každý taký vojt alebo richtár, podľa vtedy zavedeného systému mal by sa pokladať za človeka nemeckého pôvodu, počet rodín pripomínajúcich na nemecký pôvod v menovaných osadách zvýšil by sa o 24, takže počet všetkých rodín s nemeckým alebo na nemčinu pripomínajúcim menom bolo 67 oproti 248 slovenským rodinám, čo zodpovedá 21 % oproti 79 %. Tento národnostný pomer, utvorený v dobe, ktorá nasledovala hneď po zakončení kolonizácie, znázorňuje najlepšie, koľko tu mohlo byť Nemcov, koľko Slovákov a v akom smysle sa tu môže o nemeckej kolonizácii hovoriť. Pravda, ten pomer nezostal definitívne tak, ako sa on na začiatku kolonizácie utvoril. Slovania a Nemci sa tu osadzovali miešane, nie v homogenných národných skupinách. Časom utvorily sa rodinné sväzky medzi nimi, menšina sa rečove i zvykove prispôsobila väčšine, takže uvedený percentuálny pomer sa stále menil v prospech slovenského živlu.
Slovania, menovite Slováci tvorily vždy prevažnú väčšinu obyvateľstva lietavského kraja. Účetné záznamy, vedené úradníkmi hradného panstva, pravda, písané sú starou češtinou, ale v riadkoch často prichodia slová čisto slovenského pôvodu. Zreteľne to vidieť hlavne v účtoch tých úradníkov, ktorí pochádzali zo starousadlých rodín lietavského kraja, aké boly rodiny Ďurčanských, Ghillányich182, atď. Vtedy pojem Slovákov, ako národnosti, bol už známy. Roku 1617 bolo pri Kuneráde topografické miesto označené takto: „po wisze Kunyeradu na Babcsanou Lasz aliter na lovenské mesto“.183
Na slovenskú reč pozeralo sa akosi familiárne, menovala sa „lingua vernacula“ (reč domáca, tuzemská, našinská)184 oproti úradnej latinčine a cudzej nemčine.
Inak v starých urbároch sa národnostný pomer nezaznamenával, národnostná otázka nikdy nebola vyostrená v tomto kraji, ale z pozdejších štatistík dá sa aspoň približne určiť, aký číselný pomer zaujímal medzi obyvateľstvom lietavského kraja nemecký živel po splynutí so slovenským obyvateľstvom lietavského kraja. Podľa štatistiky z roku 1920 napočítali v údoliach Rajčianky (bez Žiliny) 22.331 obyvateľov. Z toho bolo Nemcov len 86, teda 0,4 %.
Keďže v tomto okolí od samého počiatku historickej doby bývalo obyvateľstvo prevažne slovenské, v listinách a písomnostiach, mimo úradnej latinčiny, uplatňovala sa hlavne reč staroslovenská (i bibličtina). Obecná kniha mestečka Rajca vedená bola staroslovensky od roku 1486.186 Hospodárske a účetné knihy lietavského panstva od roku 1539 až do konca 17. storočia vedené boly staroslovensky. Cechovné artikuly a účetné knihy všetkých cechov rajeckých boly písané staroslovensky. V 16. a 17. storočí boly aj urbárske listiny, inštrukcie a rôzne predpisy hradných pánov vydávané prevažne v reči staroslovenskej. Po latinčine najviac písomných dokladov je staroslovenských, pomerne málo je nemeckých a najmenej maďarských. Maďarčinu pestovala len Thurzovská rodina, a to hlavne v rodinnom kruhu (rodinná korešpondencia), s úradníkmi sa popri latinskej reči úradovalo hlavne česky a slovensky.
Foto: Aleš Hoferek.
Úvodné slová.
I. Vznik a vývin panstiev ...
II. Význam hradov v ...
III. Pramene k dejinám ...
IV. Pôvod mena Lietavy.
V. Prehistorické osídlenie ...
VI. Začiatky hradu ...
VII. Majitelia Lietavy.
VIII. Podstata hradného ...
IX. Hospodársko-historický ...
NÁRODNÁ PRÍSLUŠNOSŤ
POPULAČNÉ POMERY
HISTORICKÝ VÝVIN
DôCHODKY PANSTVA