ZDRUŽENIE NA ZÁCHRANU
LIETAVSKÉHO HRADU
ZDRUŽENIE NA ZÁCHRANU
LIETAVSKÉHO HRADU
ADRESA ZDRUŽENIA: LIETAVA 222, 013 18 LIETAVA; Č.Ú.: 26 23 53 52 11 / 1100
KONTAKT : ĽUBOMÍR CHOBOT - 0905/515 330; BRANISLAV PIROHA - 0948/003472
chobot@hradlietava.sk
Hlavná strana  >  Historia  >  VII. Majitelia Lietavy
HISTÓRIA
HISTÓRIA
VII. MAJITELIA LIETAVY
Kto bol prvým majiteľom Lietavy, nedá sa bezpečne určiť. Pôvod a začiatky jej vlastnícko-právnych pomerov sú zahalené do hmly neistoty. Lietava zpomedzi odľahlých a zapadlých hôr do hist. popredia vystupuje len na začiatku 14. storočia. Vtedy kraj, v ktorom Lietava ležala, bol ako súčiastka Považia v moci Matúša Čáka Trenčianskeho. Žilina prišla do rúk Čáka ako terra, possessio a vyšla z jeho rúk roku 1321 ako mesto. Žilina sa stále pridŕžala Čáka, ktorý bojujúc proti uhorskému panovníkovi Karolovi I. (1308 - 1342) a jeho prívržencom, pustošil kráľovské a cirkevné majetky. Preto Ján, nitriansky biskup, medzi inými kastelánmi exkomunikoval i Jána, žilinského kastelána, spolu s Ondrejom de Lithwa.30 Keď Čák roku 1321 zomrel, jeho hrady rad radom dostaly sa do rúk panovníka, ktorý ich porozdával svojim prívržencom, akiste s tým, aby títo organizáciou obrany hradov a kolonizáciou hradných území priviedli Považie do radu štátotvorných oblastí. Strategická organizácia hradov priniesla posilu bojovnej moci, kolonizácia hradných území zaistila dôchodky kráľovskej komore. Kolonizačnú politiku kráľa Karola a jeho syna Ľudovíta I. (1342 - 1382) uvádzali do života jeho prívrženci. Takí boli Bebkovci. Ľudovít roku 1360 dal Lietavu do úžitku svojmu vernému kuriálnemu sudcovi (iudex curiae) Štefanovi Bebkovi z Plešivca31, ktorý ho sprevádzal na jeho bojovných výpravách do Talianska, najmä do Neapola. Bebkovci, pôvodom cudzozemskí prisťahovalci, boli vtedy veľmi rozšírená rodina, mali majetky hlavne na území dnešného Slovenska, najmä hrady: Lietavu a Ilavu v Trenčianskej, Sklabinu v Turci, Likavu v Liptove, Gelnicu v Spiši, Jelšavu, Štítnik, Muráň a Krásnu Hôrku v Gemeri. Štefan Bebek bol liptovským županom, bol účastníkom na všelijakých politických rokovaniach s talianskymi panovníkmi a s nemeckým cisárom, zúčastnil sa na bojoch v Haliči, vyznamenal sa pri dobývaní Bielca a Haliče, žil medzi rokmi 1330 - 1370.32
Roku 1369 stal sa držiteľom Lietavy Ladislav Bebek, syn Štefana. Ladislav bol komorným pokladníkom kráľovnej Márie (1382 - 1395). Žilina v tie časy populačne, tak ako i hospodársky bola už dosť vyvinutá, no dávky a poplatky, prislúchajúce za udelené výsady kráľovskej komore, platila do hradu Lietavského. Roku 1384 kráľovná Mária oslobodila Žilinčanov od všetkých dávok a poplatkov, ktoré s hraníc a chotárov tohto mesta podľa zvyklosti sa odovzdávaly do Lietavského zámku (ad castrum nostrum Lytva).33 Dôchodky hradu odtrhnutím Žiliny sa značne zmenšily. Hradní páni usilovali sa zmenšené dôchodky nahradiť tým, že začali silnú kolonizáciu hradného územia, spojenú s klčovaním okolitých lesov; snažili sa znova zväčšiť počet poplatníkov a výmeru ornej zeme, aby dôchodky hradu opäť dosiahly svoju pôvodnú hodnotu. Ale zakladanie osád, zdá sa, bolo v tej dobe spojené s mnohými ťažkosťami. I lietavský kraj bol postihnutý roztržkami, ktoré vtedy zúrily o uhorský trón. Roku 1388 Vladislav, famulus Štefana Bebka, pána Lietavy, a kastelán hradu vydal synom Wanovým šoltýsku listinu, aby Čechmi spustošená a k Lietave prináležiaca dedina Podhora bola znovu zaľudnená.34
 
30Tamže. Pór Antal, 1. c.
31Letopis Matice slov. 1867, str. 50. Lombardini, Lietava, - Slov. pohľady 1884, str. 440. Thirring, Ljetava - Pallas XI, 592
32Letopis Matice slov. str. 50. Roč. IX, sv. 1 str. 46 - 47. - Fejér, Codex III, 162.
33Lombardini, Stručné dejiny Žiliny, 58.
34Lombardini, Lietava, Slov. pohľady 1884, str. 441 - 442.
Ladislav Bebek umrel roku 1401. Hrad Lietavu za ním zdedil jeho syn Ján. Bebkovci, verní prívrženci kráľa Ľudovíta a kráľovnej Márie, teda panovníkov z rodu Anjou, neboli takí lojálni, keď za Anjouovcami nasledoval Žigmund, pochádzajúci z luxemburského rodu. Priateľstvo panovníkov talianskeho pôvodu nemohli zabudnúť a miesto Žigmunda žiadali si za kráľa znova Taliana - Ladislava Neapolského. Strýc Jána Bebka Emerich v záujme tohto Ladislava Neapolského zorganizoval sprisahanie proti Žigmundovi, Ján sa tiež zaplietol do toho. Po rozbití sprisahania sprisahancom majetky a panstvá zhabali, a tak utratili Bebkovci Lietavu s celým panstvom.35
Žigmund po zabratí bebkovských majetkov roku 1397 dal Sandzivogiusovi, kališkému palatínovi, hrady: Strezow, Besztercze, Óvár, Hricso a Lietawa.36 Táto donácia sa zopakovala 23. júna 1403, keď Žigmund dal Lietavu do úžitku poľskému veľmožovi Sedziwojovi z Ostrorogu, kališskému vojvodovi37, o ktorom Fr. Palacký38 udáva, že bol otcom vojvodu Ctibora (Stybora) zo Ctiboric a Malých Sobovic, ktorý sa po roku 1410 stal „celej zeme Považia pánom“. Ale tento cudzí veľmož neudržal sa dlho na Lietave. O niekoľko rokov ako páni Lietavy prichodia majitelia susedného Bojnického hradu Leustach a Peter z Jelšavy, o čom svedčí „výsadná listina, ktorú roku 1407 vydal Leustach z Ilsvy, majster kráľovských pokladníkov, svojim šoltýsom jesenovským a zbiňovským, patriacim k panstvu hradu lietavského“. V tomže roku 1407 vydal i „Peter z Jolšvy, majster kráľovských vrátnikov (magister janitorum regalium), výsadnú listinu Štefanovi, synovi Lampertha, richtára rajeckého, i Andrejovi, synovi Mikuláša z Jesenova, a ich dedičom i potomkom na šoltýske a richtárske práva v dedinách Jesenov a Izbin, so súčasným popisom hraníc týchto dedín“.39
Politické pomery sa časom ustálily, v boji medzi dynastiou z Anjou a Žigmundom z Luxembergu nastal rozhodujúci obrat. Žigmund zostal víťazom v boji o trón. S touto skutočnosťou museli počítať i Bebkovci a - ako nasledujúce udalosti dokazujú - aj počítali. Vidiac, že Anjouovci stratili všetky pozície v Uhrách, usilovali sa získať si priazeň a milosť kráľa Žigmunda. Ján Bebek, omilostený, okolo roku 1410 znova účinkuje ako vysoký kráľovský úradník, plní veľmi dôležitú hodnosť pokladníka kráľovskej komory (magister tavernicorum regalium) a v tejto funkcii zostáva až do roku 1417.40Je celkom isté, že už pred zaujatím tejto vysokej hodnosti, teda pred r. 1410, ho nielen omilostili, ale mu vrátili majetky, medzi nimi i dedičné hradné panstvo jeho rodiny: Lietavu, lebo roku 1416 sú už listinné doklady o tom, že majiteľom Lietavy je Ján Bebek z Plešivca.41 Medzitým za istý čas boli v držbe Lietavy aj Ctiborovci. Akým spôsobom sa dostali sem, nie je presne známe, ale je isté, že okolo roku 1418 mal ju mladší Ctibor. Vysvitá to z listiny, ktorou mladý Ctibor r. 1418 daroval Žiline „possessionem quandam Strazje dictam, ad castrum nostrum Lethava pertinentem“ a vyňal ju „a jurisdictione nostra ipsius castri“.42 Ako Sedziwoj z Ostrorogu, tak i Ctibor mali Lietavu len krátky čas, ich panstvo tu bola len malá epizóda v tej dlhej dobe, za ktorú ju mali Bebkovci...
 
35Fejér, Codex, Pray, De prioratu Auranae 1773. Pór Antal, Nagy Lajos 210, 335, 436, 479. - Pallas II. 781.
36Dr. Lukinich Imre, A podmanini Podmaniczky család oklevěltára, IV, 177 - 180.
37ktá v trenč. stol. archíve z roku 1403, kde sú doklady o tom, že Sedziwoj z Ostrorogu, nádvorník kališský, bol majiteľom Strečna, Bystrice, Lietavy, Bytče a Starhradu (Letopis MS 1867, sv. I. str. 33).
38Palacký, Dějiny národa českého.
39Elenchus litterarum et litteralium instrumentorum Dominium Lietava concernentium - v archíve Oravského zámku (v ďalšom skrátene AZO Elenchus).
40Fejér, D. - Pallas II. 781.
41Letopis MS 1867, str. 51. - Slov. pohľady 1884 str. 442.
42Lombardini, Stručný dejepis Žiliny.
Ján Bebek mal dvoch synov: Štefana a Emericha. Lietavu po otcovi roku 1419 zdedil Štefan. Tento Štefan roku 1451 zúčastnil sa v bitke pri Lučenci, kde, smrteľne ranený, bez dediča umrel.43Druhý syn Jána Bebka, Emerich, už prv, roku 1448, padol v boji proti Turkom na Kosovom Poli.44 Keďže ani on nemal mužského potomka (mal len dcéru), prestalo panstvo Bebkovcov na Lietave.
Bebkovci vládli nad Lietavou bezmála sto rokov. Pravda, založenie hradu ako ústredia okolitého kraja a zriadenie panstva pri ňom, je akiste dielo Matúša Čáka Trenčianskeho, ale Čák, umrevší r. 1321, nemal možnosti zriadiť ho dokonale. V lietavskom kraji, okrem roztrúsených neurčitých listinných zpráv, po Čákovi zostala pamiatka len v pomenovaní hory Čákovec medzi Lietavským a Súľovským hradom, ktorá sa dokumentárne spomína r. 1592 ako „mons Csakowecz“45. Vlastnými zakladateľmi lietavského hradného panstva boli Bebkovci. Toto panstvo pôvodne rozprestieralo sa na celé údolie Lietavy, potomnej Rajčianky, a malo výmeru asi 40.000 ha. Na tejto veľkej ploche, pokrytej pôvodne samými lesmi, Bebkovci začali zakladať osady, lebo bez osád, bez poddaných hrad by sa nemohol udržať. Dnes už nie je možné zistiť, ktoré obce založili Bebkovci, ale je isté, že väčšina z nich vznikla za ich časov, hoci nemožno povedať, že by sa všetky za Bebkovcov založené osady boly už vtedy vyvinuly v riadne dediny, obce. Boly to zväčša len jadrá potomných obcí.
V dobe kráľa Mateja Huňadyho majiteľom Lietavy bol Paulus de Kynis. Svedčí o tom ustanovujúca listina nitrianskej kapituly, transumovaná roku 1474, podľa ktorej donáciou a inštalačným mandátom Mateja kráľa bol do držby hradu Lethawa a jeho príslušenstva uvedený Pavol Kyniži a jeho dedičia i potomci.46 Pavol Kinizsi roku 1484 bol ešte pánom Lietavy, lebo vtedy funguje ako smierčí sudca v spore medzi Prileszkovcami a nejakým Theturom „in castro nostro Lethawa“. V tomže roku pri tej istej príležitosti sa spomína i „Theofilus Thurzo castellanus castrorum nostrorum Lethawa ac Strechen“47.
Po vymretí mužského potomstva Bebkovcov na Lietave ako jediná dedička zostala Uršuľa Bebková vydatá za jednookého Emericha Zápoľského, spišského dedičného grófa, neskôr pokladníka kráľovskej komory, potom i palatína Uhorska. Prostredníctvom svojej manželky Uršuly Bebkovej stal sa Emerich Zápoľský pánom Lietavy roku 1479 na základe donácie kráľa Mateja Huňadyho po šťastlivom zakončení sliezskej vojny.48
So Zápoľskovcami začína sa nová doba v dejinách Lietavy. Rodina Zápoľských pôvodom z územia dnešnej Juhoslávie, postupne sa dvíhala v moci a sláve. Na území dnešného Slovenska usalašili sa za bojov proti husitom, v ktorých Zápoľovci bojovali na strane Huňadovcov. Mnohé hrady a panstvá od husitov zaujaté dostaly sa do rúk Emericha Zápoľského, mnohé rodinnými sväzkami dostaly sa do jeho moci, medzi nimi i Lietava.
Emerich Zápoľa nemal detí, preto po jeho smrti - umrel roku 1487 - do majetku hradu a panstva vstúpil jeho brat Štefan Zápoľa49, palatín Uhorska, kapitán hornouhorských krajín, slávny plukovodca Mateja Huňadyho, správca Rakúska a kapitán Viedne. Zápoľovci po upevnení svojich hmotných a politických pozícií začali si robiť veľkolepé a ďalekosiahle plány. Štefan, použitý Huňadym na rozličné zahraničné bojovné a politické zásahy, rozšíril svoje rodinné styky daleko za hranice, najmä do Poľska. Na jeho zakročenie stal sa po smrti Huňadyho poľský Vladislav Jagiello, český kráľ, i kráľom Uhorska. Mal 72 zámkov a panstiev, medzi nimi bola i Lietava. Zaujímal všetky najvyššie hodnosti krajiny a jeho syn bol už aspirantom na trón uhorský. Štefan Zápoľa umrel roku 1499.50 Po ňom v držbe Lietavy nasledoval jeho syn Ján, neskoršie kráľ Uhorska, ktorý pri prevzatí dedičstva bol len 12-ročný.
 
43Letopis MS 1867, str. 51. - Slov. pohľady 1884. str. 442.
44Dr. Szádecky, Szapolyay család, - Pallas XV. 416.
45AZO, Alenchus L, str. 221.
46AZO, fasc. 224, ad annum 1474. - Paulus de Kynis bol slávny vojvodca Mateja Huňadyho Pavel Kinizsi.
47Dr. Lukinich, A podmanici Podmaniczky család oklevéltara, sv. IV., 177 - 180.
48Lombardini, Lietava v Slov. pohľadoch 1884, str. 440 - 450.
49Letopis MS 1867, str. 51.
50Dr. Szádecky, Szapolyai család.
S Lietavou susedilo panstvo Považského a Bytčianskeho hradu, ktorého pánom bol Ján Podmanický. Podmanickovci a Zápoľovci v politike šli často spolu, ale na svojich panstvách, kde boli susedmi, mali stále hraničné spory. Západná strana lietavského panstva na mnohých miestach stýkala sa s pozemkami Podmanického. Roku 1511 uzavretá bola dohoda medzi Jánom Zápoľom s jednej strany a medzi Jánom Podmanickým s druhej strany o lese, zvanom Suchá dolina, ležiacom na území Rajca, pre ktorý bol medzi nimi spor; tejto spor sa však skončil dohodou, podľa ktorej Ján Zápoľa dovolil voľne užívať sporný les poddaným Jána Podmanického.51 Táto dohoda nebola ukončením sporov, ale začiatkom dlhotrvajúcich procesov, ktoré trvaly vyše jedného storočia.
Bezprostredne pred osudnou porážkou pri Moháči, kde Turci zničili bojovú moc Uhorska, roku 1526 Juraj Zápoľa písal Tomášovi Tárnokovi, svojmu kastelánovi v Lietave a v Sklabini, aby sa usiloval urovnať spory a škriepky, ktoré povstaly medzi frývaldskými šoltýsmi.52 V tomže roku Juraj uložil Tárnokovi, aby upustil od všetkých sporov, ktoré boly zavedené pod menom hraničných nesrovnalostí medzi jeho hradom Lietavou a hradom Michala Podmanického Bystricou pre orné zeme a lesy v dedinách Černej a Lednici, pričom mu rozkázal čakať s vybavením dotiaľ, kým nebude zavedená ich revízia.53 Juraj Zápoľa bol Jánov brat. Juraj padol v boji proti Turkom pri Moháči. Zápoľovci sami, majúc 72 iných hradov, na Lietave nikdy nebývali, ani sa veľa nestarali o hospodárstvo na tomto panstve. Pre svoje ďalekosiahle plány, pre svoje vojny o trón potrebovali veľa peňazí, a tie musely dodávať ohromné panstvá, ktorými vládli. Na Zápoľovských hradných panstvách sa teda hospodárilo tak, aby panstvá pre dvor svojich pánov dávaly podľa možnosti najviac dôchodkov. Správne poukázal na to o niekoľko desaťročí neskoršie Frant. Thurzo, že za Jána Zápoľského okolie a príslušenstvá Lietavského hradu boly tak zničené, že - ako to i z daňových súpisov z roku 1547 a nasledujúcich rokov jasne vysvitlo - počet všetkých roľníckych osadlostí patriacich k tomuto hradu, sotva prevyšoval 50 obsadených ralí. Na celom jeho území vraj nikde nič nebolo, z čoho by sa uzatvárať mohlo na nejaké hospodárske zariadenie a pohodlie okrem niekoľkých rybníkov, ktoré však vyžadovaly tiež veľké opravy.54
Zápoľovská doba teda Lietave nepriniesla mnoho osohu. Sedliaci, ktorých vzburu (pod vedením Juraja Dózsu) Ján Zápoľa roku 1514 tak krvavo potlačil, nedržali sa jeho veľkostatkov, a preto sa stalo, že na takom veľkom panstve, aké bolo lietavské, ku koncu ich panovania nebolo viac roľníckych osadlostí ako 50, čo znamená najvyššie 450 - 500 duší sedliackeho stavu.
V tých časoch v službách Zápoľovcov boli dvaja nájomní bojovníci: Peter a Mikuláš Kostka z Českých Sedlíc. Kostkovci boli „hajtmani zámkov horních na Považí“.55 Ján Zápoľa, hneď po svojom korunovaní na týchto dvoch chrabrých bojovníkov sveril ochranu severných hradov a krajov slovenských, vymenujúc Petra Kostku za veliteľa severných plukov, Mikuláša za kapitána kráľovskej pechoty. Mikuláš a Peter Kostka, ktorí konali znamenité služby pri vydaji sestry Jána Zápoľu, Barbory, za Žigmunda, poľského kráľa, roku 151256a viac ráz sa vyznamenali v bojoch
strane Jána Zápoľského proti Ferdinandovi Habsburskému, dostali do úžitku zámky Lietavu a Strečno. Vlastným majiteľom Lietavy a Strečna stal sa Mikuláš Kostka, takže v ďalšom pojednávaní o dejinách Lietavy bude reč hlavne o Mikulášovi. Prevzatie hradu do držby vo vtedajších nepokojných časoch nebola vec jednoduchá. Totiž súper Jána Zápoľského, Ferdinand I. Habsburský, rozdával zámky a panstvá svojim prívržencom. Ale rozdával tie, ktoré boly v rukách Zápoľského. Tak sa stalo, že roku 1527 vydaná bola donačná listina cisára Ferdinanda I. mužskému pokoleniu rodiny Báthorovcov na panstvo hradu Lietavy s tým odôvodnením, že ono bolo odobraté Jánovi Zápoľovi pre jeho nevernosť a velezradu.57 Donácia Ferdinanda však nemohla byť realizovaná, keďže Lietavu v skutočnosti držali Kostkovci. Ona poslúžila len na to, aby popudila Zápoľu na podobný zákrok. Ján Zápoľa ako korunovaný kráľ roku 1529 vystavil Kostkovcom riadnu donačnú listinu na hrad Lietavu, v ktorej zaistil im, Petrovi a Mikulášovi panstvá a hrady Lietavu a Strečno.58 Formálne uvedenie Kostkovcov do majetku Lietavy a Strečna stalo sa len roku 1531 za asistencie zástupcov Budínskej kapituly, o čom bola v tomže roku vystavená inštalačná listina.59
 
51AZO, Elenchus Lietava, str. 88.
52Tamže str. 104.
53AZO, Elenchus L, str. 198.
54AZO, fasc. 163, No 77.
55Tak ich menuje Ján Zápoľa vo svojich listinách, vydaných Kostkovcom. Kavuljak, Hrad Orava, 105.
56Letopis MS 1867, str. 51.
57AZO, Elenchus, str. 104.
58Tamže, str. 127.
59Tamže, str. 126 - 127.
Zvediac o tom Ferdinand, v tomže roku 1531 vyslal svojho generála Mikuláša Thúryho proti Kostkovi. Thúry obkľúčil a dobýval Lietavu, chcejúc Kostku donútiť na obrat. Kostka však víťazne odrazil nápor.60 Pamiatka toho zostala v nápise, ktorý bol donedávna viditeľný nad poslednou bránou zámku a ktorý znel:
“LNicolaus Kostka hac modica defensus in Arce
Nicolaum Tury cedere turpe fecit.“
Thúry potom usiloval sa ľsťou dobyť hrad. Dokazujú to počty mesta Trenčína z roku 1531, ktorých na tento skutok sa vzťahujúce slová znejú: „Domino Nicolao de Turu uum Letaviam expugnare astu nitebatur“.61 Ferdinand, vidiac, že Kostku násilím neporazí, utiekal sa ku ľsti. Pomáhala mu v tom všeobecná politická situácia. Na bojišti o uhorský trón Zápoľova hviezda šťastia zapadla. Kostkovci, zbadajúc to zavčasu, vo vlastnom záujme museli pomýšľať na primeraný priechod od Zápoľu na stranu Habsburgov, aby sa udržali v svojich majetkových pozíciách. Tak sa stalo, že Kostkovci už roku 1532 prešli na Ferdinandovu stranu, ktorý vtedy bol už korunovaným kráľom Uhier. Za tento politický obrat Mikuláš Kostka dostal primeranú odmenu: Ferdinand ako kráľ Uhier roku 1534 prijal do svojej milosti Mikuláša Kostku zo Sedleca a Jána z Dubovca, jeho vnuka po sestre, ako cudzozemských veľmožov, súčasne ich prijal do počtu a stavu veľmožov kráľovstva uhorského a slávnostne dal im a ich dedičným potomkom donáciu na tieto panstvá: Mikulášovi Kostkovi udelil hrady a panstvá hradov Strečna a Lietavy spolu s osadou Porubou, patriacou k Lietave, ktoré objekty už boly i predtým v jeho držbe, Jánovi z Dubovca udelil hrad Oravu s príslušenstvom, ktorá už i predtým bola v jeho držbe.62
Zdá sa, že Kostka hneď v prvé roky svojho obratu nebol Ferdinandovi úplne oddaný, sledoval svoju nezávislú politiku, ktorej hlavným cieľom bolo: ťažiť z nepriateľstva dvoch súperov, Zápoľu a Ferdinanda Habsburského, podľa zásady: inter duos litigantes tertius gaudet. Stalo sa to tak, že z donácie, udelenej roku 1527 Báthorovcom na Lietavu, vznikly komplikácie. Ferdinand totižto dal Lietavu dvom: Báthorovi roku 1527 a Kostkovi roku 1534. Báthor mal donáciu len od Ferdinanda, Kostka však od Zápoľu a od Ferdinanda.
 
60Letopis MS 1867, str. 51.
61Lombardini, Lietava. Slov. pohľady 1884, str. 442.
62AZO, Elenchus, str. 87.
63Tamže, str. 91 a 105.
Báthor medzitým umrel. Jeho syn Andrej Báthor ml., majster kráľovských pokladníkov (magister tavernicorum regalium) roku 1543 robil si právny nárok na Lietavský hrad, ku ktorému patrilo i mestečko Rajec, a vymohol si u kráľa Ferdinanda inštalačný mandát (mandatum statutorium). Chcejúc zaujať hrad, prišiel so zástupcami nitrianskej kapituly a s takzvaným homo regiusom (s kráľovským poverencom) do Lietavy. Homo regius bol Ján Lukáscy, nitriansky kanoník. Skutočný držiteľ hradu, Mikuláš Kostka (ktorý bol súčasne majiteľom Žilinyˇ, dozvedevší sa o tom, dal v noci svojimi vojakmi a služobníkmi zlapať kráľovského poverenca a všetkých susedov, szhromaždených na štatúciu, súčasne troma palicami dal ich tak nabiť, že Ján Lukácsy, len čo sa navrátil do kapituly, následkom utrpených úrazov umrel. O tomto prípade archívny záznam k roku 1543 udáva, že keď v dôsledku velezrady Mikuláša Kostku zo Sedleca mali Andreja, Juraja a Mikuláša Báthora na základe darovacej listiny Ferdinanda I. uviesť do majetku hradu a panstva Lietavského, za nitriansku kapitulu ustanoveného kráľovského poverenca ubičovali, vydrancovali a stýrali.63
Tento tragický incident nemal pre Kostku nijakých pozoruhodnejších následkov. Príčinou toho boly vtedajšie politické komplikácie. Veľmoži a vojenskí vodcovia vtedy stále menili svoju politickú príslušnosť. Báthorovci už roku 1534, keď Kostkovci dostali od cisára Ferdinanda donáciu na Lietavu, ochladli oproti Ferdinandovi, len naoko držali s ním, už sa len slabo úfajúc, že sa im raz azda podarí zmocniť sa Lietavy. Ale po energickom vystúpení Kostku ich nádeje úplne stroskotaly. Museli sa presvedčiť, že Ferdinand je alebo slabý na to, aby im zaistil to, čo im daroval, alebo ich zavádza a hrá oproti nim dvojsmyselnú politiku. Preto z pomsty začali prechodiť na stranu Ferdinandových nepriateľov, ktorí sa vtedy soskupili okolo Zápoľovej vdovy Izabely. Darmo odsúdil Ferdinand Kostku na stratu hlavy a majetku za jeho prirázny výstup pri pokuse inštalácie Báthorovcov. Báthorovci tomu už neverili a pridali sa celkom na stranu Izabely. Z toho potom nasledovalo, že Ferdinand zas prijal Kostku do svojej priazne, čo dosvedčuje listina, vydaná roku 1545, podľa ktorej cisár a kráľ Ferdinand I. omilostil Mikuláša Kostku zo Sedleca, odsúdeného na stratu hlavy a majetku preto, že sa opovážil prekaziť uvedenie do panstva Lietavy Andreja Báthora, svedka nitrianskej kapituly dal sťať, kráľovského poverenca a iných prítomných dal zbiť a ubičovať.64
Mikuláš Kostka mal Annu, dcéru pána Hrušovského hradu Hieronýma Hrušovského zo Záblate, za manželku, s ktorou nemal syna, ale mal dve dcéry: Annu a Barboru. Anna bola staršia, Barbora mladšia. Keď mu manželka roku 1552 umrela, Anna už bola vydatá, Barbora ešte nie. Kostka, trpiac na ťažkú chorobu, chystal sa do Krakova na liečenie. Pred vypravením sa na cestu pre každý prípad už vtedy testamentárne rozdelil svoj majetok tak, že obe dcéry boly dobre zaopatrené. Archívny záznam o tom znie: že roku 1552 Mikuláš Kostka zo Sedleca testamentárne poručil svoje hrady a panstvá, Strečno a Lietavu, ležiace v stolici Trenčianskej, dvom svojim dcéram, a to Anne, manželke Jána Nyáriho, a Barbore, ktorá vtedy žila ešte v panenskom stave.65
Kostka po uzdravení vrátivši sa z Krakova domov, oženil sa druhý raz, pojal si za manželku Brigitu, dcéru pána Vršateckého hradu. S touto Brigitou detí už nemal. Barbora Kostková, dedička Lietavy, okolo roku 1556 vydala sa za Františka Thurzu, bývalého nitrianskeho biskupa66, ktorý, zanechavši svoju nitriansku hodnosť, ba i vieru, oženil sa, a keďže vtedy umrel i Kostka, prevzal so ženou do vena mu daný Lietavský hrad. Na to sa vzťahujúci archívny záznam znie: Mikuláš Kostka zasnúbil svoju mladšiu dcéru Barboru s Františkom Thurzom, svadbu im vystrojil v hrade Lietave, dal im do úžitku panstvo tohto hradu, nechal ich za seba tam hospodáriť, potom, okolo sviatku sv. Jána Krstiteľa roku 1556 umrel, a vtedy vstúpil František Thurzo do držby a úžitku hradu a panstva lietavského.67
 
64Tamže, str. 103.
65Tamže, str. 120 - 121.
66Niektorí tvrdia, že Fr. Thurzo nebol biskupom. Na to majú len teoretické argumenty. Oproti tomu súveké listiny, ako AZO fasc. 4, No 7, 185, fasc. 195 No 5, 11, 13, fasc. 1 No 38 atď. dokazujú, že Fr. Thurzo bol biskupom. Pravda, pritom otázka, či mal na to primeranú odbornú kvalifikáciu alebo nie, ostáva otvorenou. Thurzo fakticky držal a zastával ten úrad.
67AZO, fasc. 163, No 5.
František Thurzo s veľkou energiou sa pribral usporiadať právne a hospodárske pomery lietavského panstva. Predovšetkým sa usiloval zničiť nároky rodiny Báthorovej na Lietavu a seba s tejto strany zabezpečiť. To nebolo ťažko, nakoľko Báthorovci prešli na stranu Ferdinandových nepriateľov, teda na stranu kráľovnej Izabely, takže bez prekážky mohla byť vydaná donácia Ferdinanda I. imperátora Františkovi Thurzovi a jeho potomkom oboch pohlaví na majetkové časti panstva lietavského, ktoré mal Juraj a Mikuláš Báthor a ktoré im odobrali následkom ich príslušnosti k strane kráľovnej Izabely, teda následkom velezrady.68 Lenže týmto testamentom vlastnícke právo na Lietavu nebolo mu ešte zaistené. Lietavu s panstvom mu chceli odobrať, nie cisár, ale rodina po nebohej manželke. Tá rodina bývala na Strečne, ktoré venom dostala Anna Kostková, vydatá za Jánom Nyári, po ovdovení za Štefanom Dersffy zo Zerdahelyu, s ktorým splodila dvoch synov. Dersffyovci zaujímali stanovisko, že Lietava podľa Kostkovho záveru a dedičným právom patrila Barbore Kostkovej, a nie manželovi Thurzovi. Keďže manželstvo bolo bezdetné, Lietava po smrti Barbory nemala prejsť na Thurzu, ale na potomstvo druhej dcéry Kostkovej, na Dersffyovcov. Patričný archívny záznam o tom znie: Vlastníctvo hradu a panstva lietavského po smrti Barbory Kostkovej, manželky Františka Thurzu, nastavšej roku 1561, prisvojil si František Thurzo, proti čomu podáva protest a predvoláva Thurzu pred súd Štefan Dersffy zo Zerdahelyu, kapitán naddunajských krajov Uhorska, ako legitimovaný poručník svojich synov Mikuláša a Františka, zrodených z jeho nebohej manželky Anny, dcéry Mikuláša Kostku zo Sedlec, zrodenej od Anny z hradu Hrušovského, ako dcéry Hieronýma Hrušovského zo Záblate.70
Tento proces Dersffyovci, majitelia Strečna, úporne dlho viedli proti Frant. Thurzovi i proti jeho potomkom, ale bez toho, že by boli niečo dosiahli. František Thurzo uchádzal sa u cisára o udelenie donácie na Lietavu, aby týmto spôsobom znemožnil štvanice svojich príbuzných. V tejto veci písal cisárovi Ferdinandovi I. tento list: „Koľké práce som vykonal a koľké peniaze som vynaložil, aby sa hrad, na najväčšie nebezpečenstvo a ťarchu všetkých obyvateľov tohto kraja, do rúk cudzinca nedostal, ktorý, nespokojac sa so skromnými dôchodkami hradu, vydieral by obyvateľov a poddaných Vášho Veličenstva, ako sa to v minulé roky robilo, keď môj tesť bol obrancom krajov Vášho Veličenstva a Ján Podmanický s bratom svojím stáli na strane kráľa Jána a jeho syna, bojujúc medzi sebou navzájom. Vtedy postižený bol hrad s jeho príslušenstvom a spustošený skoro celý jeho kraj, takže - ako to z daňových súpisov predchádzajúcich rokov jasne vysvitá - celé príslušenstvo tohto hradu malo iba 50 osadlostí, pri tom nikde nebolo nič, čo by k pohodliu hradu bolo zariadené, najvýš ak niektoré rybníky, ktoré však tiež veľké opravy vyžadujú. Keby sa spočítala hodnota poľnohospodárskej práce a roboty gazdovského dobytka, čo všetko je nevyhnutne potrebné na udržanie zámku a vojska, ktorého počet v týchto nebezpečných časoch musí sa zväčšiť viac ako predtým, vyšlo by, že výdavky prevyšovaly by dôchodky. Okrem toho sú ľudia, ktorí si nárokujú právo na tento zámok a s ktorými bude treba viesť nákladné procesy. Nad to nado všetko viaznu na zámku dosť veľké dlhy, spôsobené mojím tesťom, ktoré bude treba vyplatiť... Veď v týchto krajne nebezpečných časoch udržovanie hradov vyžaduje veľký náklad, najmä tých hradov, ktoré kedysi boly dedičnými hradmi kráľa Jána.“71
 
68AZO, Elenchus, str. 103 - 104.
69Tamže, str. 105.
70AZO, fasc. 163, No 5.
71AZO, fasc. 163, No 77.
Cisárovi predložené listy a žiadosti Frant. Thurzu konečne boly vypočuté. Fr. Thurzo dostal donáciu na Lietavu roku 1558. Imperátor Ferdinand I., berúc do ohľadu verné služby Františka Thurzu a peniaze 12.640 fl složené pre potrebu kráľovstva, udelil jemu a jeho potomkom obojeho pohlavia hrad Lietavu so všetkým príslušenstvom, ktorý po smrti Mikuláša Kostku zo Sedleca pripadol nazpät na kráľovskú korunu.72 Uvedenie Thurzu do držby hradu a panstva stalo sa až roku 1569, o čom svedčí zápis, ktorý je v archívnom elenchu; podľa neho roku 1569 vydaný bol rozkaz imperátora Maximiliána, znejúci na nitriansku kapitulu a ukladajúci tejto kapitule, aby uviedla Fr. Thurzu do držby hradu a panstva lietavského, ktoré boly donačnou listinou cisára jemu a jeho potomkom mužského a ženského pohlavia novou donáciou darované.73
František Thurzo s Barborou Kostkovou nemal detí. Po smrti Barbory Kostkovej Thurzo sa oženil druhý raz, pojal si za manželku Katarínu Zrínsku, dcéru slávneho bojovníka proti Turkom, hrdinu sihoťského hradu Mikuláša Zrínskeho. S touto Katarínou Zrínskou mal Thurzo pätoro na živote ostavších detí: Juraja, Františka, Annu, Katarínu a Uršuľu. Kým Thurzo žil, hospodárstvo bolo v poriadku, majetkové pomery - okrem bezvýsledných procesov rodiny dersffyovskej - boly pevné a usporiadané, panstvo rozkvitlo, lebo Thurzo bol dobrý hospodár. Thurzo však roku 1574 umrel. Jeho smrť bola začiatkom dlhotrvajúcich a veľmi složitých pravôt, ktoré sa preťahovaly temer celé storočie. Thurzo zanechal testament, v ktorom disponoval takto: „Hrad Lethawu, pravda, mám vo večitej držbe a preto on prislúcha mužskému tak ako ženskému pokoleniu môjho rodu, ale nakoľko som si ho získal protislužbou, nakladám s ním takto: hrad Lethawu nechávam len svojim dvom synom Jurajovi a Františkovi rovnako. V prípade, že by ich rod zanikol, má hrad Lethawa pripadnúť potomstvu mojich dcér.“74 Takto podľa Thurzovho závetu vec Lietavy bola by v poriadku, keby medzitým neboly nastaly komplikácie. Vdova Thurzova, Katarína Zrínska, bola mladá, vydala sa druhý raz; syn Juraj bol maloletý, dcéry sa povydávaly, František bez potomkov umrel, takže do majetku a jeho vedenia miešal sa nový manžel vdovy, poručníci Juraja a manželia Thurzových dcér. Nastal vo vedení zámku a jeho hospodárstve zmätok a neporiadok, neblaho vplyvajúci na hospodárske výsledky. Zdĺhavé by bolo opisovať nekonečný rad procesov, ktoré vznikly zo složitých vlastnícko-právnych pomerov Lietavského hradu. Hlavné je, že kým sa pomery konsolidovaly a kým vlastný testamentárny dedič Juraj Thurzo vyrástol, lietavský majetok držala jeho matka Katarína Zrínska, vydatá za Emericha Forgácha. Ale po jej smrti roku 1585 prevzal zdedené majetky Juraj Thurzo. To nebolo ostatným dedičom po vôli. Žiadali deľbu. Predovšetkým odbavení boli Dersffovci. Na to sa vzťahovala roku 1590 vydaná súdna listina, ktorou bola zamietnutá petícia Mikuláša a Franca Dersffych, ktorí si oproti Jurajovi Thurzovi robili nárok na držbu panstva lietavského.75Onedlho potom bola odbavená Anna Thurzova, sestra Juraja Thurzu, vydatá za Jurajom Prényim, a to tak, že pred Jasovským konventom táto Anna, dcéra Franca Thurzu, zrodená od Kataríny Zrínskej, manželka Juraja z Perénu, potvrdila svojmu bratovi Jurajovi Thurzovi, že z lietavského panstva a z iných nemovitostí a movitostí dostala svoju štvrtinu, preto ho sprostila ďalšej záväznosti oproti nej.76Po vybavení veci Anny hlásila sa Katarína, manželka Gabriela Revayho. S Revayovcami bola zdĺhaváaťažká práca, preto sa ani neskončila za života Juraja Thurzu a vyvolala mnoho sporov a procesov.
1598 uzavreté bolo medzi stránkami, vedúcimi spor, dočasné pokonanie o vykrojení štvrtej časti hradu a panstva Lietavského pre Gabriela z Révy. V tom čase vypukla dlhá turecká vojna, Thurzo šiel na bojište, medzitým vypuklo i povstanie Bocskayho, takže deľbu podľa dohody nebolo možno vykonať. Juraj Thurzo roku 1617 zomrel. Umrel aj jeho jediný syn Emerich roku 1621 a to bez potomka mužského pohlavia. Vedenie panstva prevzala Alžbeta Czoborová, vdova po Jurajovi Thurzovi. Ale ani tá sa nepričinila o uzavretie konečnej dohody s Revayovcami. Len keď Alžbeta Czoborová roku 1626 zomrela, majetok prevzaly jej dcéry ako spolumajiteľky, a keď správu panstva viedol manžel najstaršej dcéry Gašpar Illésházy - nastalo konečnoplatné riešenie. Až roku 1627, teda 10 rokov po smrti Juraja Thurzu, vykonali konečnú deľbu majetku lietavského panstva, ktorou vykrojili dohodou stanovenú štvrtinu pre Františka Revaya.77 Roku 1628 tí istí robili definitívnu transakciu o hrade a panstve lietavskom pred palatínom Mikulášom Esterházym. Touto transakciou urovnaly sa všetky sporné otázky deľby, ktorou sa odlúčil podiel Františka Revayho od majetkového podielu potomkov Juraja Thurzu na hrade a panstve lietavskom.78
 
72AZO, fasc. 224, No 1, ad annum 1558.
73AZO, Elenchus, str. 103.
74AZO, fasc. 224, No 2.
75AZO, Elenchus, str. 111.
76Tamže, str. 113, 124
77Tamže, str. 94, 109. AZO, fasc. 163, No 45.
78AZO, Elenchus, str. 108, 109.
Lietavské panstvo - na základe uvedených dedičných a rodinných pomerov - s vlastníckeho stanoviska rozpadlo sa na štyri hlavné časti:

  1. Prvú štvrtinu mal Juraj Thurzo, po jeho smrti jeho jediný syn Emerich, po jeho smrti Jurajove dcéry, čiže Emerichove sestry a ich potomstvo.
  2. Druhú štvrtinu mala sestra Juraja Thurzu Anna, vydatá za Jurajom Prényim, a jej potomstvo.
  3. Tretiu štvrtinu mala druhá sestra Juraja Thurzu Katarína, vydatá za Gabrielom Revaym, a jej potomstvo.
  4. Štvrtú štvrtinu mala tretia sestra Juraja Thurzu Uršuľa, vydatá za Františkom Ghyczym, po ktorej dedila jej dcéra Zuzana, manželka Jána Lengyela.79
Následkom tohto rozdelenia panstvo Lietava rozpadlo sa na 4 podielové časti, ktorých vlastníkmi boly rodiny Thurzovcov, Prényiovcov, Revayovcov a Lengyelovcov. Nemovitosti Lengyelovského podielu v dobe protireformácie (v druhej polovici 17. stor.) záložným právom dostaly sa do rúk Juraja Szelepcsényiho, ostrihomského arcibiskupa. Szelepcsényi v smysle testamentu zo dňa 24. apríla 1684 venoval svoj držobnostný podiel na lietavskom majetku, menovite majetkový podiel v Rajci, prináležiacom k zámku Lietava, ďalej svinianskych, višňovských a bytčických poddaných, potom časť rajeckých kúpeľov, rajeckého mlyna, rajeckého práva výčapu vína s tamojšou porciou majetku Alžbety a Kristíny Lengyel, - na založenie rezidencie jezuitov v Žiline, ktorí skutočne i boli v držbe týchto nemovitostí. Keď kráľ Leopold I. roku 1695 schválil túto fundáciu Szelepcsényiho, jezuiti boli roku 1696 zákonitou cestou uvedení do držby týchto majetkov.80 Po zrušení jezuitskej rehole Lengyelovské podiely lietavského panstva prešly nazpät na príslušníkov tejto rodiny.

V celosti a podľa zásad racionálneho hospodárenai spravovali len Thurzovskú časť lietavského panstva. Tu po smrti posledného mužského potomka Thurzovcov a po smrti Alžbety Czoborovej ako dedičky majetku po manželovi a synovi, panstvo pripadlo dcéram Juraja Turzu a Alžbety Czoborovej, čiže sestrám Emericha Thurzu a ich manželom. Títo spoločne založili takzvaný rodinný komposesorát. Za spravujúceho direktora tohto komposesorátneho panstva zvolili si Gašpara Illésházyho. Illésházy bol direktorom v rokoch 1626 - 1649. Za ním roku 1650 prevzal správu panstva Štefan Thokoly. Ten však skoro odovzdal svoju právomoc Gabrielovi Illésházymu, ktorý ju mal dva roky 1650 - 1652, potom nasledoval opäť Thokoly, ktorý do roku 1669 stál na čele panstva. Ďalšie poradie direktorov lietavského panstva bolo toto: Mikuláš Draškovič 1670 - 1673, Juraj Illésházy 1673 - 1676, Juraj Erdody st. 1676 - 1713, Juraj Erdody ml. 1714 - 1758, uhorsko-kráľovský erár 1759 - 1782, Mikuláš Esterházy 1782 - 1792, František Zichy 1792 - 1861 a konečne ako posledný direktor nasledoval Edmund Zichy.
 
79Tamže, str. 92.
80Acta Jesuitorum Solnensium, fasc. 1 No 8, 10, 16, 38, 39, 48, 58, 62 - 64, fasc. 3 No 96. A zsolnai kozépiskolák
Potomci týchto rodín ženského a mužského pohlavia vládli ním až do polovice 19. storočia. Evidencia rodinných príslušníkov týchto rodín pri správe veľkostatku viedla sa veľmi svedomite. Dôchodky, plynúce z lietavského majetku, rozdeľovaly sa medzi príslušníkmi dedičných rodín veľmi presne, podľa takzvaných podielových tabuliek. Veľkostatok dostal ráz akejsi stredovekej akciovej spoločnosti, utvorenej na základe genealogickom. Niektoré z podielových tabuliek zachovaly sa až podnes a z nich vidieť, že na začiatku 19. storočia počet dedičov Thurzovej pozostalosti bol 55, Revayovej 9. Prényiovej 4 a Lengyelovej 18, úhrnom bolo 93 dedičov, ktorých počet ďalším drobením podielových čiastok sa stále zväčšoval. Práve preto, že bolo mnoho dedičov, veľkostatok sa nemohol jednotne spravovať. Z celého komplexu časom - ako sme vyššie videli - vylúčily sa podiely Revayovcov, potom i Prényiovcov a Lengyelovcov, ktoré sa v dôsledku ďalšieho presunu dedičných pozostalostí rozbily na drobné panstvá a parcely. Jednotnou zostala len thurzovská štvrtina, ktorú v celosti ako veľkostatok spravovali spoločne s oravským hradným panstvom až do roku 1873. Hoci lietavské hradné panstvo sa medzi príslušníkmi jeho dedičných držiteľov rozdelilo, niektoré práva a dôchodky predsa zostaly spoločné a musely byť jednotnou správou (v danom prípade správou thurzovského podielu) manipulované. Také boly regálne práva a z nich vyplývajúce dôchodky, taký bol Lietavský hrad ako strategický objekt, také boly rajecké kúpele, ako celej rodine patriace liečivé pramene atď. Keďže sa dedičia o tieto práva a dôchodky stále škriepili medzi sebou a úradníctvo pri spoločne manipulovaných drobných parcelách i úžitkoch s každoročným delením dôchodkov malo veľké nepríjemnosti a nepomerne mnoho práce, majitelia napokon sa usniesli veľkostatok predať. Tak sa stalo, že spoločné panstvo medzi rokmi 1870 - 1873 likvidovali, každá rodinná vetva rozparcelovala svoje podielové časti medzi jednotlivými členmi svojho príbuzenstva, mnohé parcely a objekty sa aj odpredaly, najväčšiu čiastku bývalého hradného majetku, Thurzovo lietavské panstvo, vlastne jeho lesné komplexy, odkúpil drevokupec barón leopold Popper. Od Poppera toto panstvo prešlo na nemeckého grófa Františka Ballestrema, od neho zas, ako čiste lesný veľkostatok, prešlo na drevársku firmu Akciovú spol. pre zužitkovanie dreva v Čadci, ktorá po likvidácii svojich obchodov a majetkov r. 1937 odstúpila ho novej drevárskej spoločnosti zvanej „Zelehos“. V r. 1946 stal sa majiteľom zvyškov býv. lietavského hradného panstva štát československý.
Foto: Aleš Hoferek.
Úvodné slová.
I. Vznik a vývin panstiev ...
II. Význam hradov v ...
III. Pramene k dejinám ...
IV. Pôvod mena Lietavy.
V. Prehistorické osídlenie ...
VI. Začiatky hradu ...
VII. Majitelia Lietavy.
VIII. Podstata hradného ...
IX. Hospodársko-historický ...
NÁRODNÁ PRÍSLUŠNOSŤ
POPULAČNÉ POMERY
HISTORICKÝ VÝVIN
DôCHODKY PANSTVA